Ani v krajine, kde sa za môžete dosýta najesť za 10 korún sa 10
halierniky či 20 halierniky (v eurocentoch sa to ani nedá povedať)
netešia príliš veľkej obľube - ani nie tak medzi obyvateľstvom ako
medzi obchodníkmi a vládou. Namiesto toho, aby ich trápne zrušili ako
to bolo u nás, nechali sa inšpirovať dávnou históriou. Nie vždy sa
totiž na platenie používali peniaze, rôzne bôby či zrnká vedeli
poslúžiť rovnako dobre. Chronický nedostatok mincí teda vyriešili
invenčne, k spokojnosti všetkých sladkomilných Indonézanov a
predovšetkým ich detí.
Cukríky sú jedno z mála pokušení, ktorým dokážem v pohode odolať a tak
sa mi začínali po vreckách akosi príliš hromadiť. Rozhodol som sa
teda, že pri najbližšom nákupe v nejakom obchode nimi zaplatím, čo sa
mi aj podarilo. Hoci som tým predavačku na chvíľu zaskočil, transakcia
prebehla hladko - miesto toho, aby nejaké dva-tri cukríky skončil v
mojom vrecku, ja som sa rovnakého množstva zbavil a takto som
pokračoval, až kým som nemal takmer bezcukríkovú peňaženku. Tým sa mi
podarilo dokázať, že cukríky sú v Indonézii všeobecne uznávaným, voľne
zameniteľným platidlom. Teraz len ešte nájsť zmenáreň, kde mi ponúknu
najlepší kurz a podľa možnosti bez poplatku!
 
M.