Prví balijskí maliari čerpali inšpirácie z tieňového divadla wayang kulit a na svojich plátnach reprodukovali plošné figúrky alebo ilustrovali epizódy z náboženských a historických eposov. Tento štýl sa volá wayang klasik alebo wayang kamasan (podľa dediny, v ktorej sa tento štýl rozvíja). Dodnes veľmi obľúbený a prakticky predpísaný pre všetky náboženské účely.

Najlepšie možno wayang klasik prirovnať k ikonám a ikonopisectvu z východných cirkví. Obrázok vždy vyjadruje príbeh – výjav z epososu Rámajána, alebo ešte častejšie omnoho rozsiahlejšieho diela Mahábharáty (obe patria k základným textom hinduistického učenia). Tiež tu platia presne definované pravidlá – tvar, umiestnenie postáv, oblečenie, šperky, dokonca i tvar úst a očí – to všetko má nie len predpísanú formu, ale súčasne nesie mnoho významov. Tak napríklad o povahe postavy vypovedá aj veľkosť brucha – žiadne, mierne, prevísajúce, gigantické. Nejde o vyjadrenie miery obezity, ale napríklad postava s veľkým bruchom môže znamenať, že človek má komickú povahu a silný zmysel pre (zavše uštipačný) humor. Nejde teda len o delenie na dobrých a zlých – to sa v základnej forme deje tým, či je postava vľavo a díva sa doprava alebo naopak. Sú tu aj dobrí, ktorí sa ale nechajú zviesť a občas paktujú so zlými či zlí, ktorí by zúfalo chceli byť dobrí, ale vždy pri tej snahe niečo spackajú. V zásade dobrá postava môže byť náladová, obhrublá či niekedy až príliš ľahostajná a zasnívaná – oči, ústa, fúzy, brucho, hruď, zuby (zuby sú asi najdôležitejší rozlišovací znak) a samozrejme postoj dokážu vyjadriť aj tie najjemnejšie odtienky ľudskej povahy či momentálnej nálady. Umelec tak dostáva do rúk nie sadu prísnych pravidiel, ale rozsiahle množstvo vyjadrovacích prostriedkov, z ktorých môže vyskladať postavy a situácie presne podľa svojich predstáv.

Samozrejme, že na pochopenie wayangových obrazov treba tieto pravidlá aspoň približne poznať. A možno by ste boli prekvapení, že aj mnoho samotných Balijčanov sa v nich často stráca – príslušnosť ku kaste síce dnes už možno nie je v priamej súvislosti s bohatstvom a spoločenským postavením, ale rozhodne ju možno veľmi jasne vidieť v miere náboženského vzdelania. Brahman vám wayangový obrázok popíše dokonale, ostatní však môžu mať problém aj s identifikáciou základných postáv – nieto ešte s „čítaním“ ich vlastností či aktuálnych zámerov vo vzťahu k zobrazenému deju.

Wayangové obrazy sú plné postáv a deja – nepoužíva sa žiadna farba na zamaľovanie pozadia. Jednoduché pravidlo hovorí, že čím viac postáv a akcie, tým lepší wayang. Všetko treba „zaplniť“. Osoby sú zachytené v trojštvrťovom profile (takže je vždy vidno minimálne dve oči) v strnulom postoji určeného pravidlami a hierarchiou. V mnohom pripomínajú oveľa staršie egyptské reliéfne maľby. Balijčania však na rozdiel od nich nepoužili kameň a keďže vlhké tropické podnebie sa s tradičnými materiálmi vôbec nemazná, najstaršie dochované wayangové maľby nemajú ani 200 rokov. Pôvodne sa používali výlučne prírodné farby (okrová žltá, červená, čierna a biela). Tajomstvo ich výroby sa síce zachovalo, no napríklad rastlinu z ktorej sa vyrábala kvalitná žltá už na Bali nájdete len veľmi ťažko. Holanďania priniesli do wayangu nové farby – zelenú a modrú. Či už prírodné alebo akrylové farby, miešajú sa vždy do tlmených odtieňov, aby obraz získal historický nádych.

Konzervácia či reštaurovanie je na Bali takmer neznámy pojem – oveľa bežnejší postup spočíva v tom, že sa veci nechajú rozpadnúť a potom postavia či vyrobia nanovo. Pre miestnych ľudí to predstavuje prirodzený kolobeh – tradície sa snažia uchovávať v ich živej, nie konzervovanej podobe. To sa týka aj wayangových obrazov (ďalším príkladom je napríklad prepisovanie zvitkov písaných na listoch lontarovej palmy, ktoré majú životnosť približne 50-70 rokov). Najstaršie z nich sa začali objavovať pri výzdobách chrámov a chrámových budov od 17. storočia. Za najstaršiu dochovanú a zároveň najvýznamnejšiu pamiatku sa považuje výzdoba stropu v otvorenom balé – pódiu kráľovského paláca v Klungkungu. Okrem toho, že do nej muselo zatekať, stojí ničím nechránená na rohu najfrekventovanejšej križovatky v meste. V minulosti miesto slúžilo na najdôležitejšie rozhodnutia v oblasti práva – súd sa však odohrával bez prítomnosti obvineného, vodiť zločincov do kráľovského paláca nebolo vo zvyku. Druhou funkciou bolo to, že v ňom princ sedával a díval sa cez križovatku na dievčatá prichádzajúce na trh. Zavše pokynul svojmu pobočníkovi a dievča na niekoľko mesiacov „záhadne zmizlo“, aby sa vzápätí objavilo ako nová manželka a rozšírila kráľovský hárem.

Hoci motív a niektoré z panelov 7 stupňového stropu majú 200 rokov, väčšinu už bolo treba vymeniť. A čím mladšia práca, zhodujú sa odborníci, tým nižšia kvalita – tempo života sa zrýchľuje a ani dnešní majstri už nemajú čas mesiace či roky drepieť nad jediným plátnom – ak chcú jesť. Mali sme možnosť navštíviť žijúcu legendu a najuznávanejšieho umelca z Kamasanu. V malej galérii sme popri hŕstke obrazov našli množstvo medzinárodných ocenení a album plný fotografií z výstav či prezidentských návštev. Dom i dielňa však boli rovnako skromné ako všetky ostatné a samotný umelec ležal v ošumelých šatách a roztrhaných ponožkách (skôr by sa dalo povedať že mal obuté pozošívané diery než ponožky) a na schodíkoch a na priedomí si vyhrieval chorobou zmorené telo. V miske mal hŕstku ryže a v hrnčeku akýsi hustý nápoj. Napriek tomu nás však vo svojom dome s úsmevom privítal a živo sa o nás zaujímal. Spoločnosť mu robili dve staršie ženy, z ktorých jedna nás ochotne previedla galériou a ponúkla vodou a orieškami. Táto návšteva vo mne zanechala veľmi silný dojem a dlho som o nej premýšľala.