Balijčana poznali širokouhlé kino storočia predtým, ako sa druhý najväčší génius elektrotechniky (prvým bude vždy Nikola Tesla) snažil v pote tváre vyrobiť svoju žiarovku. Tieňové divadlo wayang kulit pretrvalo až dodnes a predstavuje jeden z vrcholov balijského umenia, v ktorom sa snúbi bábkoherectvo i umenie tvorby jemnučkých, bohato zdobených kožených bábok, s tradičnou hudbou (gamelanom), „spevom" (túto časť ale mohli radšej vynechať), niekedy aj tanečnými vložkami a predovšetkým silným príbehom starodávnej Mahábháraty. Moralistický príbeh je pretkaný vtipnými poznámkami, ktorými si dalang – bábkoherec, satiricky uťahuje z miestnej komunity, upozorňuje na aktuálne problémy, či šíri miestne novinky prevzaté z agentúry JéPéPé, na ktorých sa potom všetci môžu od smiechu popučiť. Teda, tí, ktorí rozumejú všetkým trom honorifikačným stupňom balijského jazyka a čo-to pochytia aj zo staro-jávanskej vznešenej reči náboženských textov – kawi. Tú používali predkovia Balijčanov dávno predtým, než ich násilná islamizácia vyhnala do balijského „exilu".

Hovorená balijčina je bohato intonovaný, nesmierne expresívny jazyk s veľmi vágnymi gramatickými pravidlami, ktorého škála zvukov prekračuje to, čo v našom kúte sveta ešte zvykneme považovať za ľudskú reč. Kto ňou chce hovoriť, musí sa naučiť používať na rozprávanie celú tvár, oči i celé telo, spojiť slová s emóciami a aj ich prežívať. Bálijské písmo  je uhladené, jednoliate, súvislé ako rýchly prúd slov rodeného Balijčana s prestávkami len na naznačenie čiarky či konca vety.

Wayang sa koná pri najrôznejších náboženských sviatkoch a má ešte stále moc odtrhnúť od televízie všetky generácie Balijčanov. Predstavenie, na ktoré sme boli pozvaní, sa konalo pred bandžárom uprostred ulice (banjar to je miestny úrad a kultúrne centrum v jednom – v podstate zastrešené javisko, akýsi megaaltánok kde sa stretávajú „starešinovia" a rozhodujú o veciach verejných, nacvičuje gamelanový orchester, ale aj sa konajú zábavy á la disko, atď.).

Aby sme mohli mať kvalitné tieňové divadlo, potrebujeme predovšetkým tmu –tá sa však uprostred hlavnej cesty, kde sa rozhodli divadlo rozložiť, hľadá ťažko a tak overtúra k predstaveniu, ktoré sa zo siedmej presunulo na deviatu a začalo o pol jedenástej, bol akt ktorý som nazval „Skrotenie zlej lampy".

Napriek niekoľkým nezdarom sa to nakoniec podarilo – pod lampou nastala tma a predstavenie sa mohlo začať. Ulica sa medzitým zaplnila ľuďmi, ktorých prišlo niekoľko sto a vytvorili tak skutočný zástup v ktorom sme my bieli pôsobili dosť komicky, pretože sme ako takmer jediní prišli kompletnom v tradičnom úbore. Usadili sme sa na ešte stále teplom asfalte a zahľadeli na širokouhlé plátno v bohato zdobenom masívnom drevenom ráme. V minulosti ho zozadu osvetľovali akési mega-petrolejky alebo ohník plajúci v miske nad dalangovou hlavou. V dnešnej modernej dobe sme mali wayang nie len nasvietený reflektorom, ale aj obohatený o laserovú šou, parostroj a zvukové efekty – predovšetkým strašidelné hrmenie. Týmto prvkom patril prakticky celý polhodinový úvod, počas ktorého psychedelické laserové blikotanie dopĺňal epileptický tanec inak veľmi peknej bábky zvanej strom života, ktorú v tranzovom rytme sprevádzal nadmieru entuziastický gamelanový orchester. Pripomínalo to pokemonovské efekty, ktoré zakázali preto, že deti pri obrazovkách z nich dostávali záchvaty. Do reality nás však neúprosne navracal dievčenský zbor, ktorý len s veľkým zaprením dokážem nazvať speváckym. Každé druhé slovo ktoré vyškrekli bolo wyayng, takže to pripomínalo niečo ako „wayang bude, bude bude wayng, wayang, začína sa wayang…" Na videu máme len krátku verziu bez spevu.

Po pol hodine sme toho mali akurát tak dosť, ale nechceli sme odísť skôr ako sa začne niečo skutočne diať. Postupne sa všetkých asi 60 bábok zjavilo v hustom zákryte po bokoch plátna a hoci sme ničomu nerozumeli, vedeli sme vďaka trojmesačnému pobytu na škole jedno – „dobrí" sú vždy napravo a „zlí" naľavo. Základnú otázku môjho mladšieho brata, ktorý sa ma pri každom filme (aj dokumentárnom) zvykol pýtať, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí, sme teda zodpovedali ľahko. O čom bol zvyšok však už nemáme ani bledomodrý šajn, každopádne, diváci sa na replikách neskutočne bavili a deti spolu s rodičmi sa šli miestami popučiť od smiechu.

Bolo nám už od počiatku jasné, že my „bule" sa na wayangu, kde nerozumieme ani slovo, začneme rýchlo nudiť a bolo to jasné aj domácim, ktorí so záujmom stopovali, dokedy vydržíme. Aby sme sa mohli hrať na tvrďasov o niečo dlhšie, šli sme sa pozrieť do „zákulisia". Napriek tomu, že wayang kulit je predstavenie jedného bábkoherca, ktorý si navyše vymýšľa vlastný scenár adaptovaním jedného z mnohých príbehov Mahábháraty, rozhodne na svoju šou nie je sám. S troma tuctami „dobrých" a rovnakým počtom „zlých" bábok mu po oboch stranách pomáhajú asistenti, ktorí ich pred nástupom na scénu kontrolujú (nezriedka aj opravujú) a podávajú v správnom podarí. Okrem toho za dalangom ešte sedí ďalší človek s mimoriadne dôležitou funkciou, ktorou je neustále utieranie potu z čela, tváre a krku, výmena prázdnej fľaše s vodou za plnú a pod. V žiadnom wayangu nesmie chýbať klasický gamelanový orchester obohatený o hlasnú s drevenú klapačku, ktorou hudobník v absolútnej synchronizácii s dalangom presne reaguje na pohyby bábok, čo pôsobí fascinujúco najmä pri rýchlych dynamických súbojoch. Klapačkou sa tak isto oddeľujú jednotlivé frázy – verše v dialógoch. Človek. ktorý ju obsluhuje, je po dalangovi hneď druhý, ktorý si počas maratónskeho predstavenia nemá poriadne kedy vydýchnuť. Ďalším hudobným doplnkom je nepriehliadnuteľný „zbor" – stretol som sa iba so ženským, ale to ešte nemusí byť pravidlo. Samotný dalang – čo zas býva výlučne muž, sa tiež „naspieva" až až, hoci vždy sólo. Náš moderný wayang mal ešte zvukára a osvetľovača starajúceho sa o špeciálne efekty a laserovú šou. Práve mixážny pult a moderný ovládací panel pôsobili dosť kontrastne so všetkými tými ľuďmi v tradičnom oblečení za nástrojmi zasadenými do bohato vyrezávaných drevených rámov – ale ľudia boli za jeho príspevok k umeleckému zážitku nepochybne vďační.

Divadlo wayang neexistuje len na Bali. Zachovalo sa aj na Jáve, kde však nemá podobu tieňového divadla, ale používa sa skutočné bábky. Majú veľmi zaujímavé proporcie a Barb si všimla veľkú podobnosť medzi nimi a bábkami použitými vo filme Tima Burtona – Mŕtva nevesta. Pozrite si ukážky a porovnajte sami.

Wayang Bali

Wayang Java

Mŕtva nevesta

Toto bola posledná reportáž v ktorej sme vás zásobovali fotografiami z mobilného telefónu – na tie ďalšie sme si už konečne kúpili fotoaparát, hoci je to len kompakt, verím, že vás nové snímky potešia a že to bude badateľný rozdiel.

foto:

1. Spevák na jednej z mnohých miestnych slávnosti spieva verše zapísané v balijčine, sprevádzajú ho jednostrunové husle a vy môžete byť radi, že to nemusíte počuť.
   
2. Riadky sú dlhé, jednoliate, medzery medzi slovami neexistujú ani písané, ani hovorené. Rozdelenie možno badať na základe znakov, ktoré majú niekedy inú formu na začiatku slova ako uprostred či na konci.
   
3. Teste pred začiatkom predstavenia.
   
4. Úvod vrcholí.
   
5. Nakuknutie do zákulisia.

3