Prvé slová, ktoré začujete po prílete budú určite tieto. Na letisku sa
to však neskončí, kamkoľvek sa v Kute vyberiete „džalan džalan" (na
prechádzku) budete ich počúvať v závislosti od dennej či nočnej doby
asi raz za 5 až 50 metrov. Od taxikárov cez malé pojazdné búdky s
večne otvorenými dverami zvané Bemo až po kohokoľvek, kto sedí na
motorke a je tam sám, prípadne ešte len s jedným ďalším pasažierom.
Účinných spôsobov ochrany je veľmi málo. Môžete skúsiť kráčať v
protismere, ale keďže v Kute je väčšina ciest jednosmerných, nie vždy
to je možné a aj tak to veľmi nepomáha. Môžete chodiť úzkymi uličkami
prepletenými pomedzi domy (gangami), motorka a taxík sa však dostanú
úplne všade, takže ani tam ponúk veľmi neubudne. Slnečné okuliare a
odvrátený pohľad účinkujú najrýchlejšie, ale aj tak sa najmä dámy
nebudú cítiť príjemne z toho, že na ne niekto neustále vytrubuje a
volá.

Jediná stopercentne účinná ochrana je zohnať si vlastný transport,
ergo prenajať si motorku čo sme urobili hneď ako sme trafili do nášho
hostela – a čo bolo v priamom rozpore so všetkými bezpečnostnými
zásadami a dobre mienenými radami, ktoré píše ministerstvo
zahraničných vecí USA pre svojich turistov (to britské sa vraj
vyjadruje vo veľmi podobnom tóne). Najviac turistov zahynie na Bali na
motorke, druhou príčinou smrti je utopenie, tou treťou možno infarkt s
gigolom v posteli alebo trochu dlhší „trip" na miestnych „zázračných
hríbikoch". Na prostitútky sme v Kute nenarazili, za to na mladých
chlapcov v sprievodcovských službách pre staršie dámy i pánov niekoľko
ráz.

Každopádne, varovania pred motorkami nie sú až také neopodstatnené –
doprava v miestnej špičke prekonáva všetky videá popisujúce pravidlá
premávky v Pekingu (alebo hociktorej ázijskej metropole). Tie miestne
museli začať platiť presne v momente, keď Einstein dostal Nobelovu
cenu za opis Braunovho pohybu. Pre našinca je všetko o to ťažšie, že s
jazdou na motorke nemá spravidla až také skúsenosti, chodí sa tu
(prevažne) vľavo a všetko vlastne pripomína skôr autíčka v lunaparku
než skutočnú premávku. Predbieha sa zásadne z vnútornej strany, nikto
nemá oči vzadu a tak zacúvať do cesty alebo protismeru možno bez
varovania v ktoromkoľvek okamihu, ak naskočí červená, znamená to pre
všetkých natlačiť sa čo najviac dopredu k „štartovacej čiare",
prilbami sa takmer dotýkate so súpermi, nohy vám rytmicky ofukuje
motorka pred vami a vy sa len nervózne obzeráte, aby sa o vás niekto
nedajbože neoprel svojim nažhaveným výfukom. Zelená spúšťa tieto
preteky s hromadným štartom, ktoré sa končia na najbližších svetlách.
Tu sa ukazuje výhoda čoraz vzácnejšie sa vyskytujúcej motorky s aspoň
poloautomatickým radením – našťastie práve takú sa nám podarilo
prenajať a tak sme sa rýchlo s Barb naučili tieto preteky pravidelne
vyhrávať, uniknúť z tej najväčšej tlačenice a nechať tak dokonca aj
domácich nadýchať sa nášho prachu. Pre upokojenie treba ale
poznamenať, že vo všeobecnosti sa tu jazdí oproti Bratislave veľmi
pomaly, väčšinou okolo 40-50 km/h. Keď si uvedomíte, že pri zrážke s
motorkou tu môžete spôsobiť zranenia aj štvor až päť člennej rodine,
radšej dáte ruku z plynu.

Najväčším nepriateľom na cestách sú TAKSI. Majú širokú prdel, vlečú sa
ako slimáci a vytrubujú na všetko, čo je bielej pleti a práve používa
vlastné nohy. Predbehnúť TAKSI je občianska povinnosť každého
motorkára a musíte to stihnúť v pomerne krátkom časovom limite, lebo
za vami idúci jazdci začnú čoskoro nepríjemne dotierať (o bezpečnom
odstupe medzi vozidlami alebo pri prebiehaní tu nikto nepočul).
Nakoľko TAKSI chodí väčšinou nalepené na kraji cesty, predbehnúť ho z
vnútornej strany je nesmierne náročné. Ďalším elementom, ku ktorému sa
ale pristupuje s oveľa väčšou zhovievavosťou je miestna MHD, alebo
BEMO. BEMO je menšie ako taxík, aj keď sa do neho zmestí päťkrát toľko
ľudí a má rôzne farby, ktoré slúžia namiesto číselného označenia
jednotlivých liniek. Okolo našej ulice chodí zelené, stačí vyjsť na
križovatku, počkať minútku či dve a nejaké vždy ide okolo.

Omnoho vzácnejšie ale o to vážnejšie nebezpečenstvo predstavujú
cyklisti. Bez výnimky neosvetlení, zjavujú sa najčastejšie v noci a v
protismere vo vnútornom a teda „predbiehacom" pruhu. Väčšinou ide o
deti, ktoré ešte nedostali vodičák, ale už sme stretli aj „borca" pri
tréningu. Netreba asi vysvetľovať, čo to všetko znamená. Podľa jedného
z mála miestnych pravidiel je za všetko zodpovedný vodič silnejšieho
vozidla (s jedinou výnimkou – ak je vodič či chodec bielej pleti, je
zodpovedný vždy a za všetko on).Aj preto tu autá chodia ako pokakané a
motorky sa okolo nich prepletajú sťa malé šidielka.

Posledným nebezpečenstvom je pre motorkárov samotná cesta. Jej okraj
aj uprostred mesta môže lemovať náhla priekopa, diery a hrbole je
potrebné sa pre zlé osvetlenie naučiť naspamäť. Naspamäť sa ale nedajú
naučiť v palmových listoch uložené obety miestnym bohom, ktoré si
bálijci kladú doslova všade. Najmä v úzkych uličkách (gangoch) je
takmer nemožné sa im vyhnúť, ale roznášať ich na kolesách motorky
nepatrí medzi najväčšie zdvorilosti, ktoré tu môžete miestnym
preukazovať. Prekvapivo milí sú na nás zatiaľ „poldovia", prilby
nosíme stále a žiadnu inú zámienku na to, aby si na nás posvietili im
hádam nedáme (musím sa priznať, že práve dnes som prešiel asi 2x na
červenú, lebo tu majú semafory na tých najnemožnejších miestach vôbec
som si nevšimol, že som okolo nejakého išiel – pri tunajšom dopravnom
chaose to nie je až také ťažké...).

Nebyť prechádzok po korálovom útese, už by sme pomaly zabudli aké je
to chodiť pešo :-)