So štipkou adrenalínového zážitku vo vlaku 25 hodinovej cesty pripájam
ihneď do písania blogu, aby moja mama mohla uhasiť svoju zvedavosť.
:-) Alebo časom častého písania blogu s Miťom sa zmeníme na
spisovateľov a občas sa pobíjame s vymýšľaním neočakávaných fíglov
myslenia na miťomarťansko- balibarbvenuškinske s obsadením miláčika z
neba minilaptopu.
Keď sme trávili kopu chvíľ rozdávaním infošiek o Indonézii s kolónkami
zo celého sveta pre nasýtenie našich cestovateľských duší , dala som
Miťovi súhlas pre splnenie jeho smädnej duši so cestou vlakom z
Jakarty na Bali do Denpasaru. Malo to aj výhody, že sme necestovali
úplne sami- boli sme piati a každý svojou inou povahou sme spĺňali,
aby sme zvládli 25 hodinovú cestu a Miťo dokázal úplne všetko na
jedničku s kopou hviezdičiek vlastnej zodpovednosti vybaviť pre našu
existenciu. Keď na tom pomyslím po tej cesty, hreje mi radosť, že sme
to využili- počas cesty som cítila pevne zdravá a mala som skalopevný
intelekt a neskôr Miťovi sa pozdvihlo skutočne sebavedomie pre
splnenie svojho sna a samozrejme, má o čom druhým vytvoriť na riadne
užitočné kvákanie o tej cesty.
Nedokázala som vôbec aspoň trošišku obľúbiť kúsok kúzla mesta
Jakarty, počas voľna čakania na vlak pre nás expresívnej ekonomickej
triedy smerom do Surabaya so splnením mojej povinnosti zaobstarať
jedlo na cestu, všade som márne hľadala vhodný obchodík, pýtali sa
vysoké ceny o 4000 rupií viac ako v drahej Bali a okolo abnormálne
otravní ľudia pre transport. Proste je to úplne rovnaký pocit, keby
som sa narodila v Holywoode a byť ženou dajakého Prada Bitta. Bola som
celá zahalená, aby nebolo až tak vidieť niečo z bielej pleti, ale aj
tak bolo všetko vidieť, že sme pre nich veľkým kontrastom mentality
Európana. Nepomáhalo s rovnováhou nášho správneho správania- byť
priami ako na Bali. Dokonca, raz som všimla, ako Miťo dosť silno hodil
rukou domácim, aby nám dali pokoj a pustiť našu cestu. Nedalo sa inak
kúpiť, nakúpila som na chrumkanie a vodu. S vnútornou pohodou som
vydržala extrémnu náročnú cestu, zaujímalo by ma to, koľko ľudí z
Európy dokázalo absolvovať túto cestu, keď sa to nedalo porovnať s
našou bezpečnou tichou pohodliou a vlastnej egoistickej uzavretosti a
nerešpektovania, čo je cudzie. Vyzeralo to parádne vystrihnutý scenár
z mentality chudobných ľudí. Obdivujem na tú indónézsku chudobu ľudí,
ako dokážu byť navzájom mimoriadne tolerantní pre nedostatok miesta,
voči inej pleti a veľkej náboženskej rozdielnosti a pritom tak vedia
krásne usmievať, ako žijú vo večnej nepokojnej zemi od prírody
zemetrasenia, vychŕlenia lávových sopiek a častými výpadkami
elektriny. U nás, ako vládne taký nezmyselný malicherný hurhaj voči
Slovákov s Maďarmi a s kopou politických strán v maliličkej pokojnej
prírodnej krajine, kde časom som dostávala spätné väzby skoro 5 % od
ľudí, ktorí poznajú Slovensko ako maliličkú krajinku v Európe. Poznám
tu 2 dievčat z USA z našej medzinárodnej kolónky. Nejako som si
všimla, aké sú mimoriadne opatrné s zverejňovaním domácim svojej
národnosti, lebo tu aj tak vládne arogantnosť a aj zaslepenosť voči
Amíkov a majú na pozore, aby dajako dopredu vedeli ochrániť vlastnú
pokojnú krajinu, keď je to lákavé s rozvojom ponúk z USA. Joj, aká
som na ten moment napálená na inom ako na cestu vlakom. Vrylo ma to do
vnútra okamihy, čo môžem viac s výzvami pracovať so sebou pre vyššiu
harmóniu. Na stanici nevypadalo tak, aby sa cestujúci mohli pokojne
bezpečne vstupovať a nastúpiť do vlaku, kopu mladíkov-brigádnikov s
perlivými avivážmi vo vedrách drhli maličkými kefkami dlážku. Zdesene
som sa čudovala, ako čistia, keď som taká rozmaznaná pri mojom
upratovaní , aby nikto nebol v miestnosti. Sadla som do vlaku pri
okne a mala som oči na Miťa, ako sa snaživo vytvára miesto pre
batožiny. Nejako som bola zhypnotizovaná vnútorným kľudom a vlastnej
disciplíny, nebolo mi ťažké prespať a veľkej tolerancie s 5 sme vedeli
nájsť miesto pre vyloženie našich nôh, rúk a hlavy vyložiť do spánku.
Každý sme mali dajakú službu pre orliu kontrolu našich batožín. Mnoho
bolo vecí, že sme ani nevydržali smiať, akí sme iní a populárni a
všade s abababnormálnym rámusom pre naše uši, očí, čuchom a hmatom...
. ani teraz neviem, akou rýchlosťou sme museli ponáhľať a to všetko
ešte rýchlo ubiehal čas do zasadania do iného pohodlného vlaku 1.
triedy zo Surabaya do Kentabalini-neviem ako sa volá mestečko na
konci úseku východnej strany ostrova Jávy. Aj tak bolo dosť kontrastné
s našim vlakom. Cesta trajektom na Bali a šups do autobusu kľukatou
cestou do Denpasaru. Nevládala som už ani chodiť a sedieť. Na chvíľku
sme išli pešo nakúpiť potraviny a sadli sme do Bema a rovno sme
riadne zdrhnli sprchou našu prepotenú špinavú a lepkavú kožu. Aký
bol úžasný pocit, keď sme ľahli do čistučkej posteli s jemným zeleným
posteľným prádlom. Snívali sa nám rajské sny, že sme na konečne na
Bali bez mrazivej klimatizácie. Vôbec neľutujem, že taká bola super
cesta... :-)
Barb