Cesta k vlastnému wayangu bola dlhá. Miestnym študentom trvá štúdium wayangu dva roky a ešte jeden rok treba počítať na dva semestre strávené štúdiom a kreslením ornamentov, ktoré predstavujú základ a úvod k všetkým druhom balijského výtvarného umenia. Stihnúť toto všetko za dva semestre, navyše značne skrátené vyše mesiac dlhým štrajkom a potom nedbalou dochádzkou vyučujúcich bolo veľmi náročné – našťastie sa podarilo získať súkromného učiteľa. Spočiatku si účtoval peniaze, ale keď objavil skutočné zapálenie a talent, začali byť konzultácie zadarmo. Popri štúdiu wayangu som sa nenaučila len novú výtvarnú techniku, ale postupne som získala hlboké vedomosti o balijskom náboženstve, histórii a kultúre. Bolo to veľmi obohacujúce a hlboké – pre toho, kto chce kresliť wayang ani iná cesta neexistuje. Nedá sa to robiť bez toho, aby ste rozumeli tomu, čo kreslíte a čo tým vyjadrujete.

Samotné plátno je len vrchol ľadovca postaveného na množstve skíc i teoretického štúdia. Trvalo to vyše tri mesiace dokončiť len túto jednu maľbu a za ten čas boli základné tvary prekreslené a obkreslené najmenej šesťkrát a farba nanesená v troch až piatich vrstvách. Niektoré vrcholné diela majú až 15 vrstiev farby a trvá roky kým ich dokončia. Naproti tomu cetky pre turistov, ktorých zaujíma len to, akú výhodnú cenu sa im podarí zjednať, nemajú ani tri vrstvy a sú kreslené rýchlym a nepresným ťahom. Turistov a obchodníkov nezaujíma, že umelci sú neraz ochotní predať svoje dielo aj pod cenu farieb a plátna iba preto, že ich rodina nemá práve čo jesť. Sú hrdí na to, ako výhodne nakúpili.

Na obraze je výjav z Rámajány, príbehu ospevujúceho hrdinské činy Rámy, vtelenia boha Višnu, počas jeho nespravodlivého vyhnanstva a pri snahe o záchranu jeho ženy, ktorú uniesol zlý kráľ démonov do svojho sídla na ostrov pokladov (ktorý predtým ukradol) uprostred mora. Na hinduistických eposoch je zaujímavé, že nikto, ani vtelený boh nie je dokonalý a robí ľudské chyby. Ja som svoj obraz nazvala Sítajána – pretože opisuje vytrvalosť, vernosť, pokoru a poslušnosť Rámovej ženy Síty. Verne nasleduje svojho muža z paláca do chudoby a dlhého vyhnanstva uprostred džungle. Tam však podľahne čaru zlatého jeleňa, ktorý je však len premenený démon a poprosí Rámu, aby ho pre ňu ulovil – 1. obraz. Za toto svoje pochybenie zaplatí únosom – príde si pre ňu sám kráľ démonov a na rok ju uväzní na svojom ostrove – 2. obraz. Síta verne čaká a povzbudzuje svojho manžela, ktorý ju po dlhom a namáhavom boji, v ktorom porazí jej únoscu, oslobodí. Miesto zvítania sa však potom zachová chladne a obviní ju z nevery, keďže rok žila v cudzom dome. Rozžialená Síta si nechá navŕšiť pohrebnú hranicu a vstúpi do ohňa – sám Brahma však poprosí boha ohňa, aby jej neublížil a Síta vyjde z plameňov zdravá – 3. obraz. Ráma ju po tejto skúške prijme a žijú spolu, až pokým Síta neotehotnie. Potom sa Ráma dozvie, že medzi ľuďmi sa šíria klebety, že bol k nej veľmi milostivý, keď ju prijal po tom, čo rok žila v inom dome. Ráma chce dať ľuďom príklad spravodlivosti a tehotnú Sítu posiela do vyhnanstva, navyše tak, že ona o tom do poslednej chvíle ani nevie. Jeho brat ju odvedie na miesta, kde predtým žili vo vyhnanstve a nechá ju opustenú na brehu rieky. Našťastie ju nájdu synovia pustovníka Valmíkiho,  ktorý Sítu pozná a prijme ju k sebe – 4. obraz. Síta potom sama vo vyhnanstve vychová dvojčatá, ktoré sa na prahu dospelosti vrátia na kráľovský dvor a zaspievajú Rámovi pieseň o ňom samom – Rámajánu. Ráma si dá zavolať Sítu, ich stretnutie je však krátke – Síta povie, že ak mu vždy bola verná a ak sa nespreneverila ani jedinou myšlienkou, nech ju pohltí matka zem – a tak sa aj vzápätí stane a Síta pred očami smutného Rámu na zlatom tróne zostúpi do zeme.

Tieto posledné časti Rámajány, najmä vyhnanie tehotnej Síty, vôbec nepatria medzi populárne či často zobrazované. Bali je veľmi patriarchálna spoločnosť a má tendenciu idealizovať Rámu, i keď vzor Síty ako vernej manželky si tiež veľmi váži, predsa len nie je až taká dôležitá ako Ráma. Preto nazvať a vystaviť obraz Sítajána bolo odvážne a vyvolalo veľa otázok profesorov – rozhodne si ako „prvý wayang“ predstavovali niečo konvenčnejšie. Preto je na plátne možno trochu nadbytočný (ale technicky mimoriadne podarený) obraz únosu a naopak zatiaľ chýba posledný, piaty obraz v ktorom Síta vstupuje do zeme. Dôležité je ale slovo zatiaľ.

Diskusie o obsahu nakoniec ukončila práve prepracovanosť a vysoká kvalita, s ktorou sa poradilo plátno dokončiť a ktorá sa vyrovnala aj najlepším wayangom zhotoveným na škole.