Po krásnom víkende s rodinnou rozlúčkovou partiou a návštevy u
Veroniky sa spustil týždeň príprav na tú cestu, ktorú sme zažili, bol
nenormálne chaotický. Vyriešiť chybu z Tatra banky po vlastnom
kontrole mojich dokladov , kde neveriacky každého spravili moju kartu
bez spustenia zdravotného poistenia. Ešte väčší podraz bol, za tú
chybu žiadali aj poplatok. Zmenil sa na bojisko s ľudskými právami a
so časom. Nechápem, načo majú takých zamestnancov v tej banke. Stihli
sme všetko pobaliť, no žiaľ nepodarilo sa do limitu 20 kg.
Nebolo to bez plaču a šups sme leteli v parádnom bavlnke a trávenia
času 23 hodín s kukaním minitelky najnovšej rozprávky Kung Fu, o
milučkom pandovi a snímok kamier nášho letu smerom do Abú Dhabí, do
Tajpejí. Nakoniec do ešte väčšieho lietadla do Denpasaru. Okolo 16
hodine nám zavítali pekné letušky (odkaz pre chlapov, oplatí sa
cestovať lietadlom čínskej spoločnosti, majú exoticko-krásne letušky s
európskym správaním , je fakt fascinujúce na nich pozorovať ) a pred
nami letisko Kuty so čarovnou architektúrou a rajskej klímy. Taká
pravá rajská klíma, príjemne teplúčko s priemernou vyššiou vlhkosťou,
sem-tam pofukuje vetrík. Na letisku v celej Indonézii od roku 1997
majú prísnejšie colné kontroly, v ktorejkoľvek inej krajiny. Kto sem
prinesie sem zopár práškov drogy, máš dve možnosti- trest smrti alebo
doživotné väzenie s ťažkou prácou. Radšej na letisku vyhýbať s ľudmi,
s ktorými nepoznáme a sú bez označenia nálepky úradníka letiska a byť
obozretný s batožinou. Dosť sa mi natieklo potu pri státí colnej
kontroly.
Na prvý pohľad sa mi zdalo príšerne kruté s tým predpisom, ale časom
spoznávania indonézskej mentality vidím samé výhody- tu nikoho som
ešte nevidela narkomana so čiernou prázdnotou. Samí usmievaví ľudia,
no najmä Balijčania, čistotní a kultivovaní so silným aristokratickým
podtónom. Ten ostrov Bali bolo v minulosti útočiskom vyššej
spoločnosti pred ochranou islamizácie na Jáve. Vedia krásne elegantne
gestikulovať rukami a vžiť do zrakových pohľadov, až sa nám vyrazí do
dychu ich otvorenosti, akoby sme nich poznali od malička. Mnohí sú
takí jednoduchí s detinskou dušou, ktorí aj vedia skákať ako šťastné
blchy na príchod bielych turistov a aj nadávať na nás a hlavne strašne
otravovať. Jednoducho mám oči pre Miťa, ako mi kázal....a nikam ma
nepustí von samú. Fakt ako život každej vysnívanej kočky.
Fíha v momente, aká som bola vnútorne zdesená s pohľadom volanta na
pravej strane v aute, keď sme nastúpili do modrého taksíka, myslela
som, že som cvok z krajiny južnej pologule. Stačilo mi obrátiť hlavu
o 180 stupňov a už bolo zvyk ísť všade na ľavú stranu a pre chodcov v
protismere na pravú stranu. S otvorenými ústami a vypadnutými očami
sme zízali s tou odvážnou a šialenou dopravou mesta a strašného
rámusu, už viac pokročeného limitu hluku pre zdravé uši. Ledva som
na tom pomaličky jazdiť na motorke, ale po 2 týždňoch Miťovi sa darí
napiť do svojho pohľadu Indonézčana a tak všade frčí na motorke s
frajerskou odvahou, akú som ho nespoznala. Na rozdiel z domu, ako sa
bál oproti u nás celkom bezpečnej dopravy s ochranou airbagu. Tu nikto
nejazdí s rýchľosťou ako piráti u nás. Pre moje odporúčanie dámy
musia na prvú jazdu na motorke zmeniť svoj šatník, inak som ihneď
roztrhla sukňu, keď som prvý raz sadla na motorku. A na druhý deň som
bola už oblečená novej šaty za smiešnych 180 Sk. No teda, ako Miťo sa
chichúňal s tou roztrhanou sukňou.
Na tie prvé vábne pohľady mora s velikánskymi vlnami zo strany
pobrežia Kuty nám pohľadilo do vyššieho raja, ale je realitou strašne
studená voda. Po 2 týždňoch cítim pomerne otužilá, keď tu nemajú
teplú vodu na sprchovanie. Načo by tu potrebovali teplú vodu, keď majú
365-6 dní rajského tepla a aj v období ďaždu.
Barb