Pri vstupe do školy vyzerá ako labyrint roztrúsené do malých
prízemných a 1. poschodových budov, postavené z tradičnej balijskej
architektúry- nemajú až také spicaté končeky striech ako z Japonska,
vyzdobené s reliéfmi, rozdelené podľa katedier, zvlášť rektorát,
knižnica, múzeum hudobných nástrojov, amfiteáter, miesto pre moslimov
(u nás ako pre kresťanov máme malé kaplnky a miesto pre modlitby),
parkovisko a samozrejme hostinec. Bolo na tom vidieť, že vôbec
nepoznajú zimu a starosti s kúrením, niektoré ani nemali dvere.
Prekvapilo ma, ako bolo vysporiadané podľa feng-šuej s bujnou
záhradou, berú tu dosť vážne ako my. Čím je vyššia vzdelanosť a
kultivovanosť majú väčší poriadok s odpadmi, žiaľ je taká úroveň
recyklácie odpadu z môjho pohľadu na 0, 5% - iba si naplnujú povarené
vody do 40 litrovej plastovej termosky a zvyšky jedál zvieratám. Nedá
sa zabudnúť z počas cesty vlakom na Jáve, aký vládol prííííšerný
neporiadok s odpadmi, je tu ťažko nájsť pouličné smetiaky a
kontajnery. Tak Európania najmä Švajčiari, pedantní s recykláciou
odpadu, majú v budúcnosti viac podnikať, čo robiť s odpadmi a prispieť
Indonézanom viac zamestnanosti. Vyzerá to, že to vybudujú prax
myslenia ekológie asi za 2 a za 4 generácie pre recykláciu. Niektorí
Indonézania dychtivých európskej mentality v minulosti počas nadvlády
Holanďanov, študovali v holandských univerzitách, keď domácich
podporovali pre rozvoj vzdelania. Je to fakt obdivuhodné od
Holanďanov, namiesto zabíjania a vykorisťovaní domorodcov v
porovnávaní egoistických Španielov a Britov v Amike pre Indiánov,
podporovali pre rozvoj vzdelania na európsky spôsob. Ako by to
vyzeralo, keby v Amerike naplno využívala doteraz aztécka a mayajská
civilizácia. Možno by sme dosiahli ešte vyššiu úroveň a rozvinuli by
nám šiesty zmysel - s rozvojom telepatie kozmickej energie.
Už priam neviem dočkať ako typická vzorná študentka do spoznávania
štúdia batiky. Čoraz ma viac fascinuje batika. Všimla som si, ako sa
mi zlepšuje zrak z večného vnímania širokých škálov farieb rôznych
tvarov ornamentov. Každé ráno robím vlastný rituál pre moje oči-
vybehnem von poprechádzať do záhrady- všade sa hmýri flóra rôznych
tvarov a farieb. Svetlo je tu iné ako u nás, je ráno o 7 hod svetlo a
večer od 19 hod tma, rovnako bez ohľadu ročného obdobia.
Ešte jedna vec, aký je už Miťo na motorky, bol priam nešťastný, že sme
neboli na motorke cestou do školy, kde nám trvalo len 15 minút pešo.
Asi sa napil v noci ako Dracula do duše Indonézanky lenivej, keď má tu
biorytmus, že chodí na polnoc na internet. Ešte som tu nikdy od Miťa
nepočula rozkazy ako doma, že musím viac pohnúť do vlastného pohybu,
čím sa viac prispejem k ochrane životky matky Zeme a úcty k
stvoriteľovi. Aj tak sa mi moc moja váha tela stále padá dolu,
neviem, čo je s mojím metabolizmom. Sem-tam cítim aj psychický stres,
že musím kontrolovať Miťa s ochranou vlastných vecí. Furt stále niečo
zabúda. Predstavte si, s Miťom sme si to všimli, že nie je jediný z
Marťanov, kto zabúda. Raz som skúšala pre lepšiu efektívnosť, aby to
napravil, prestala som pre jeho veci všímať, no nepomohlo to, stalo sa
to horšie ako som predpokladala, lebo už veci nezabúdal, ale celkom
strácal. Neviem si to predstaviť, ako by tu Miťo sám zvládol, keď už
veľa po svete precestoval úplne sám. Neberte to prosím, ako kritiku na
Miťa, skôr by bolo superko vytvoriť o tom debatu a prečo je to tak a
nájdenie riešenia pre zlepšenie .
Barb