Zopár dní sme priam užívali pohodičku v Kute. Miťo furt niečo
vybavoval a robil cenové analýzy pre možnosti cestovania s dopravou v
Indonézii a aj okrem vybavených existenčných záležitosti- zháňanie
bývania, keď sa vrátime z Jakarty a prenájom motorky. Našťastie, že si
vybral dopravu-lietadlo. Nezdalo sa mi moc efektívne-cestovať vlakom
alebo autobusom, keď nie sme dosť naštudovaní o krajine Indonézii. Je
to riskatné, že nič nevieš, čo sa môže stať a pritom sa správať na
svoju mocnosť a silu...
Tak neskoro večer sme nastúpli do lietadla a akurát som si zapínala
pás a pribehli letušky s brožúrkami s modlitbami- v mene Alaha, v mene
Panny Márie alebo Jeźiša a v mene Brahma a Višne. Ako som bola
neskúsenná, zdalo sa mi, že im šibe namiesto využitia efektívnej
racionality- zvýšenie bezpečnostných kontrol lietadiel, hrozne ma
naštvalo, ako Miťo mi hovoril na poslednú chvíľku, že je známe s kopou
pádmi lietadiel z Indonézie a vôbec nespĺňajú pravidlá, aby mohli
letieť do Európy. Neboli ani iné bezpečné lietadlá so zmyslom
Európanov a Američanov do Jakarty. Bolo to najlepšie s našim
myslením-úplne igronovať úplne neskúsenných mojich rodičov, čo nám
kázali so cestovaním pre vyššiu bezpečnosť. Nič inak nebol lepší
nápad cestovať inou dopravou, keď sme sa neskôr dozvedeli od známej z
Kalifornie, že sa vôbec neoplatí cestovať autobusom, vraj je to
strašná cesta a nikomu z bielej pleti neprekonal bez ťažkostí so
zdravím. Jednoducho má voľbu vyššia energia zhora, či máme žiť.
Viete, prečo som nazvala nadpis leví let? Je to názov balijskej
leteckej spoločnosti Lion air, ktorú sme úspešne prešli do Jakarty,
lev je posvätným zvieraťom balijskej viery, pomiešané s budhistickým a
hinduistickým náboženstvom. Skratka majú tu svojskú vieru. Všade sa
oslavujú a rozptyľujú sa všelijakými obradmi a rituálmi a pestujú
akési feng-šuej. Všade sú posvätné tanieriky pre balijské božstvo.
Dokonca máme pred bránou nášho domu posvätné tanieriky pre našu
rajskú harmóniu. Asi preto je Bali vynimočná s uctievaním stvoriteľa
božstva, tu Balijčania dlho nemajú pohromu ako v iných indonézskych
ostrovoch-napr. výpadky elektriny, zemetrasenia, atď... .
Otvorilo sa nám sklenené dvere, keď sme stáli pevne na nohách
jakartskej zemi a pocítili sme strašnú horúcu vlhkosť ako v parnej
saune. Jaj, zo srdca mi pišťalo ísť naspäť na Bali. Uvedomila som si,
aké máme šťastie, že máme miesto práve na Bali. Miťo si vybavil zopár
telefonátov, aby nás odprevadili cestu do ubytka z organizácie, ktorá
robí štípendiá pre cudzincov ako my. Čakali sme na ďalšiu kolónku
cudzincov na letisku. Trvalo to nekončne dlho. Nevedela som zo seba
vyložiť zopár anglických viet na konverzáciu pre tú kolónku. Miťo na
rozdiel odo mňa sa zmenil stredom pozornosti kolónky. Pribehol k nám
náš šofér a vytiahol z peňaženky 20 slovenskú zelenkú. Skoro sme
odpadli od nadšenia, akí sme pre nich populárni s maličkou krajinkou.
O chvíľku sme upadli do strašnej únavy a trpenia vo vnútri v aute.
Spustili takú mrazivú klimatizáciu. Azda domáci si mysleli, že máme v
Európe väčšiu zimu. V hoteli ako v králikárnii 20 postelí, spali sme
3 hodinky a môj budíček bol na 6 hodinu, aby som zvládla prvá s
hygienou, keď boli kúpeľne príšerné. Nechce sa mi ani pomyslieť, ako
som tam pár dní spala v takej strašnej mrazivej klimatizácii, zmenil
sa mi šatník na zahalenú moslimku. Oči som mávala opuchnuté s
extrémnymi rozdielmi teplôt zvonka a zvnútra. Miťo dostal slabú hnačku
a nanovo sa prechladol. Prišla akási fáza krízy. Ale boli to prekrásne
dni so stretnutím kolóniek zo celého sveta, naša radosť pre vizuálne
pozorovanie ľudí zo celého sveta, ako inak vyzeráme a akú máme
mentalitu a pritom všetci máme jeden cieľ – 1 rok sme v Indonézii a
spoznať indonézsku kultúru. Koľko lichôtok som dostala od Miťa, že
vôbec ho nepotrebujem ako asistenta.
No, bola som aj potvorka. Pri spoločnom fotografovaní po slávnostnej
privítacej ceremoniáli som stála vedľa indonézskeho ministra
zahraničných vecí a spýtal sa ma odkiaľ som. Kto z vás niekde nájde tú
spoločnú fotku, dajte nám vedieť. Bude aj veľkorysá odmena. :-)
Barb
(Barb až na fototermín s ministrom prednášky statočne prespala. Ja
tiež, ale predsa len asi o trochu menej keď sa mi podarilo spraviť
aspoň túto fotku. Inak Jakarta je naozaj škaredá, až na pár
zaujímavostí ako auto s nálepkou FILAN a výstave historických rušňov s
názvom Nitra sme tu veľa foteniahodných vecí nevideli – Miťo)