Jl. Sulawesi
Vidíme zelenú tabuľku s bielym latinským písmom Jl. Sulawesi a pod ním
balijské písmo. Je to názov ulice, ktorá nie je totožná s vzhľadom
hociktorých iných ulíc. Táto ulička mi viac prirástla k srdcu, ale
bohužiaľ nemám častý prístup k tej ulici, keďže som tu ešte stále
nenašla odvahu frčať na motorke vo veľkom mravenisku Balijčanov.
Sem-tam si feministicky zoberiem od Miťa motorku zajazdiť, keď na
ceste nie je mravenisko.
Tak o tej obľúbenej uličky, kde rada kukám na obchodíky látok, všade
sú poukladané v poličkách farebne až fausticky látky , rolované v
kotúči na predaj. Niektoré látky zvonka, kde si radostne ukazujú na
svoju nádheru pre zakazníkov a slobodne si prispôsobujú pohyb vetra.
Rozprávkove tvary ornamentov a druh materiálov, ktoré mi uderú do očí
pre laika textilu do extázy nového túžobného štúdia textilu a módy.
Ďalej ísť je najfantastickejšie, na najväčší trh s ovocím a zeleninou
a rybami. Samozrejme aj tam nechýba pre ňucháčov exotickej vôňy
korenín a orechov a smradu mäska. Funguje aj ako nočný, takže všetok
život sa tam začína po zotmení a trvá do konca východu slnka. Skočiť
si po mango o tretej ráno nie je prekážkou. Večne čerstvé ovocie a
zeleninu po celý rok, bez chémie a zeleniny sú príšerne lacné, napr.
za kilo zázvoru, cesnaku a uhorky majú za 1000 Rp., je to len sladkej
venušanskej 2 slovenských korún. Niektoré majú draho, sú to jablká,
pomaranče, citróny, karfioly a brokolice, ale inak vo všetkom majú
naozaj lacno. Ešte je navyše superko, že sa tam vedia udržiavať
živelne dobrý poriadok, majú upratovačov a nekšeftovaných sprejerov,
aby nebol smrad, na akom smrade opisujú fajnoví Európania po návšteve
v ázijských centrách a udržiavačov poriadku parkujúcich motorky.
Krásne presne po radu ako s konkurujúcou Čínou.
Nepoznajú systémy obchodov nedele a zatvárajú najskôr o desiatej
večer, čo je jedno, či majú zatvorené alebo otvorené. Nemajú domáci
ako my chlieb každodenný, z pšeničných klíčkov, je to skôr výsadou pre
bohatých Balijčanov a zopár cudzincov. Chlieb sa tu pečie až poobede,
takže pre nás neexistuje idylická ranná návšteva do pekárne, aj tak
ráno je bez chleba ako večer u vás doma. Dá sa tu lacno vychutnať, ako
nakupovali z čias našich mestských babičiek. Nakúpiť si látku a dať si
krajčírke na mieru ušiť šaty alebo kúpiť drevené dosky a dať vyrobiť
policu u stolára. Majú tu v pohode pekelné supermarkety s tovarom z
pásu.
Čo sa týka o cenách, domáci nevedia presvedčivo vysloviť konečnú cenu,
ba na občasnom mieste nie je vôbec označené cenulky, čo sa tu cítim v
tej oblasti naozaj diskriminačne . Ale na druhej strane je to pre mňa
dosť nepríjemne, keď som sama, že sa musím zapojiť s domácimi do
rozhovoru, čo mi nie je po chuti. Pre domácich nie je zvyk písať na
papieri a niektorí sa naozaj hanbia písať,a nemá až tak zmysel
vysvetľovať, prečo...je to pravda, že domáci sú pohodáci a milí a dá
sa vo všetkom úspešne jednať a aj v písaní .
Po občasnom veľkom nákupe sa kolesá motorky vzdychajú a maličký kufrík
sa zdeformujú do signálu, že sa už viac nezmestí. Tak sa zmením do
váhy slona s logikou, ako efektne držať a znášať ťažké nákupy na cestu
do domu. Nosila som stojan na maľovanie, kresliarsku dosku rozmeru 70
x 90x 1 cm, nové velikánske plátna 60x70 a 70x 120, jedlo v
horolezeckom batohu a ostatné nič nebolo treba, motorka mi pomohla
nosiť farby a štetce, tie boli v kufríku a v prednom háčik tašky 4 kíl
čerstvého manga.
Barb
balijské písmo. Je to názov ulice, ktorá nie je totožná s vzhľadom
hociktorých iných ulíc. Táto ulička mi viac prirástla k srdcu, ale
bohužiaľ nemám častý prístup k tej ulici, keďže som tu ešte stále
nenašla odvahu frčať na motorke vo veľkom mravenisku Balijčanov.
Sem-tam si feministicky zoberiem od Miťa motorku zajazdiť, keď na
ceste nie je mravenisko.
Tak o tej obľúbenej uličky, kde rada kukám na obchodíky látok, všade
sú poukladané v poličkách farebne až fausticky látky , rolované v
kotúči na predaj. Niektoré látky zvonka, kde si radostne ukazujú na
svoju nádheru pre zakazníkov a slobodne si prispôsobujú pohyb vetra.
Rozprávkove tvary ornamentov a druh materiálov, ktoré mi uderú do očí
pre laika textilu do extázy nového túžobného štúdia textilu a módy.
Ďalej ísť je najfantastickejšie, na najväčší trh s ovocím a zeleninou
a rybami. Samozrejme aj tam nechýba pre ňucháčov exotickej vôňy
korenín a orechov a smradu mäska. Funguje aj ako nočný, takže všetok
život sa tam začína po zotmení a trvá do konca východu slnka. Skočiť
si po mango o tretej ráno nie je prekážkou. Večne čerstvé ovocie a
zeleninu po celý rok, bez chémie a zeleniny sú príšerne lacné, napr.
za kilo zázvoru, cesnaku a uhorky majú za 1000 Rp., je to len sladkej
venušanskej 2 slovenských korún. Niektoré majú draho, sú to jablká,
pomaranče, citróny, karfioly a brokolice, ale inak vo všetkom majú
naozaj lacno. Ešte je navyše superko, že sa tam vedia udržiavať
živelne dobrý poriadok, majú upratovačov a nekšeftovaných sprejerov,
aby nebol smrad, na akom smrade opisujú fajnoví Európania po návšteve
v ázijských centrách a udržiavačov poriadku parkujúcich motorky.
Krásne presne po radu ako s konkurujúcou Čínou.
Nepoznajú systémy obchodov nedele a zatvárajú najskôr o desiatej
večer, čo je jedno, či majú zatvorené alebo otvorené. Nemajú domáci
ako my chlieb každodenný, z pšeničných klíčkov, je to skôr výsadou pre
bohatých Balijčanov a zopár cudzincov. Chlieb sa tu pečie až poobede,
takže pre nás neexistuje idylická ranná návšteva do pekárne, aj tak
ráno je bez chleba ako večer u vás doma. Dá sa tu lacno vychutnať, ako
nakupovali z čias našich mestských babičiek. Nakúpiť si látku a dať si
krajčírke na mieru ušiť šaty alebo kúpiť drevené dosky a dať vyrobiť
policu u stolára. Majú tu v pohode pekelné supermarkety s tovarom z
pásu.
Čo sa týka o cenách, domáci nevedia presvedčivo vysloviť konečnú cenu,
ba na občasnom mieste nie je vôbec označené cenulky, čo sa tu cítim v
tej oblasti naozaj diskriminačne . Ale na druhej strane je to pre mňa
dosť nepríjemne, keď som sama, že sa musím zapojiť s domácimi do
rozhovoru, čo mi nie je po chuti. Pre domácich nie je zvyk písať na
papieri a niektorí sa naozaj hanbia písať,a nemá až tak zmysel
vysvetľovať, prečo...je to pravda, že domáci sú pohodáci a milí a dá
sa vo všetkom úspešne jednať a aj v písaní .
Po občasnom veľkom nákupe sa kolesá motorky vzdychajú a maličký kufrík
sa zdeformujú do signálu, že sa už viac nezmestí. Tak sa zmením do
váhy slona s logikou, ako efektne držať a znášať ťažké nákupy na cestu
do domu. Nosila som stojan na maľovanie, kresliarsku dosku rozmeru 70
x 90x 1 cm, nové velikánske plátna 60x70 a 70x 120, jedlo v
horolezeckom batohu a ostatné nič nebolo treba, motorka mi pomohla
nosiť farby a štetce, tie boli v kufríku a v prednom háčik tašky 4 kíl
čerstvého manga.
Barb
