Podarilo sa nám jeden bod, máme opravený foták a je nádherné pravé ráno po 2 dňoch šialenej bláznivej daždi a ne -dažďu, ani kedy sme nevedeli ísť von pre jedlo. Priam sme zažili divoké chvíle, až som si uvedomila, že som si poštipla do kože, či je to realita v myslení, že sme v akejsi banánovej a rozvojovej krajine. Nejako to vyžaduje ešte väčšiu trpezlivosť a viac predĺžiť naše miechové káble. Totiž v škole začal nový semester, a stále nie je dostať nový rozvrh hodín. V stredu sme boli zistiť, ako to bude s novým semestrom, zmenilo sa na piatok, zase na pondelok a zase znova na stredu.

Neviem, ako to bude dnes, keď je streda......v piatok nič a asi bude konečne v pondelok, lebo už som si ostrihla predĺžené káble modlením bez ruženínu 12-krát Otče nás a Zdravas Mária.

V piatok bol aplauz dňa darmasiswov, sprevádzali vstúpenie tanca taki a barisu a koncertu gamelanu. Bol to super výkon, mnohí domáci sa zabávali z nie veľmi podarenej motoriky našich pohybov a gesta. Magické boli pohyby modrých očí počas tanca, tak domácim to chýbalo.

Stihla som si v troch supermarketoch overiť si nové skúsenosti, ako domáci kupujú, ale aj pre povinné nákupy do brucha a spodného prádla. Nedarilo sa mi to spraviť nejaký express, všade majú iný tovar, sem iba maslo a tam iba grahamové toasty a inde iné. Všade mali ženské spodničky z umelých materiálov, ešte horšie nemali mojej „obrovitej" veľkosti, mali z balijských rozmerov. Balijčanky sú nízke a majú menšie veľkosti, niektoré až skoro na detské. Tak som si zavrtla do regálov luxusných tovarov. Momenty uha, to bola samá radosť z mojej veľkosti, za luxus príjemných materiálov a za výbornej kvality z Paríža mali nesmierne za smiešnu cenu ako u nás, za trojnásobne menej. Je to príma, ako sa tu oplatí kupovať luxusné tovary mimo turistických centier, obetovať za námahu z neefektívnej funkčnosti skúšobných kabín a kúpila som si všetko, čo som potrebovala. Po nákupe obrátila sa mi opačná strana smoly, niekto ukradol z motorky prilbu, keď bola uviazaná. To sa skoro každému z darmasiswy stáva, keď sme nároční pre bezpečnosť oproti domácich. Dokonca aj Miťovi ukradli v októbri na inom mieste vo festivale Artu v Nusa Dua. Je ťažko hovoriť o tej kriminalite krádežov prílb, keďže na Bali je a tak dosť žiadna kriminalita okrem turistických centier oproti u nás. Počuli sme od roztrúsených známych po celej Indonézii, že majú rozdielne vnímanie pojmu kriminality. Z bláznivej Jakarty vlámanie bytov, z Jávy kradnú topánky, zo Sulawesi ťahanie a kradnú si vlasy od blondínov (-íčiek), z Kalimantu a zo Sumatry opice kradnú banány a obsah ruksaku túlajúcich po pralesoch, z Flores kradnú domáci čas fotením ako a la Miss Universe a večnej závisti  a otravy lákania domácich z modrých a svetlých očí, z Komody kradnú všetko, čo je červené, žijú pravé „dinosaury" -draci, tí lákajú tú farbu, z Papuai a z Timoru kradnú kanibali bielych ľudí.