Prví balijskí maliari čerpali inšpirácie
z tieňového divadla wayang kulit a na svojich plátnach reprodukovali
plošné figúrky alebo ilustrovali epizódy z náboženských
a historických eposov. Tento štýl sa volá wayang klasik alebo wayang
kamasan (podľa dediny, v ktorej sa tento štýl rozvíja). Dodnes veľmi
obľúbený a prakticky predpísaný pre všetky náboženské účely.
Najlepšie možno wayang klasik prirovnať
k ikonám a ikonopisectvu z východných cirkví. Obrázok vždy
vyjadruje príbeh – výjav z epososu Rámajána, alebo ešte častejšie omnoho
rozsiahlejšieho diela Mahábharáty (obe patria k základným textom
hinduistického učenia). Tiež tu platia presne definované pravidlá – tvar,
umiestnenie postáv, oblečenie, šperky, dokonca i tvar úst a očí – to
všetko má nie len predpísanú formu, ale súčasne nesie mnoho významov. Tak
napríklad o povahe postavy vypovedá aj veľkosť brucha – žiadne, mierne,
prevísajúce, gigantické. Nejde o vyjadrenie miery obezity, ale napríklad
postava s veľkým bruchom môže znamenať, že človek má komickú povahu
a silný zmysel pre (zavše uštipačný) humor. Nejde teda len o delenie
na dobrých a zlých – to sa v základnej forme deje tým, či je postava
vľavo a díva sa doprava alebo naopak. Sú tu aj dobrí, ktorí sa ale nechajú
zviesť a občas paktujú so zlými či zlí, ktorí by zúfalo chceli byť dobrí, ale
vždy pri tej snahe niečo spackajú. V zásade dobrá postava môže byť
náladová, obhrublá či niekedy až príliš ľahostajná a zasnívaná – oči,
ústa, fúzy, brucho, hruď, zuby (zuby sú asi najdôležitejší rozlišovací znak) a samozrejme
postoj dokážu vyjadriť aj tie najjemnejšie odtienky ľudskej povahy či
momentálnej nálady. Umelec tak dostáva do rúk nie sadu prísnych pravidiel, ale
rozsiahle množstvo vyjadrovacích prostriedkov, z ktorých môže vyskladať
postavy a situácie presne podľa svojich predstáv.
Samozrejme, že na pochopenie wayangových
obrazov treba tieto pravidlá aspoň približne poznať. A možno by ste boli
prekvapení, že aj mnoho samotných Balijčanov sa v nich často stráca –
príslušnosť ku kaste síce dnes už možno nie je v priamej súvislosti s bohatstvom
a spoločenským postavením, ale rozhodne ju možno veľmi jasne vidieť
v miere náboženského vzdelania. Brahman vám wayangový obrázok popíše
dokonale, ostatní však môžu mať problém aj s identifikáciou základných
postáv – nieto ešte s „čítaním“ ich vlastností či aktuálnych zámerov vo vzťahu
k zobrazenému deju.
Wayangové obrazy sú plné postáv
a deja – nepoužíva sa žiadna farba na zamaľovanie pozadia. Jednoduché
pravidlo hovorí, že čím viac postáv a akcie, tým lepší wayang. Všetko
treba „zaplniť“. Osoby sú zachytené v trojštvrťovom profile (takže je vždy
vidno minimálne dve oči)
v strnulom postoji určeného pravidlami a hierarchiou. V mnohom
pripomínajú oveľa staršie egyptské reliéfne maľby. Balijčania však na rozdiel
od nich nepoužili kameň a keďže vlhké tropické podnebie sa
s tradičnými materiálmi vôbec nemazná, najstaršie dochované wayangové
maľby nemajú ani 200 rokov. Pôvodne sa používali výlučne prírodné farby (okrová
žltá, červená, čierna a biela). Tajomstvo ich výroby sa síce zachovalo, no
napríklad rastlinu z ktorej sa vyrábala kvalitná žltá už na Bali nájdete
len veľmi ťažko. Holanďania priniesli do wayangu nové farby – zelenú
a modrú. Či už prírodné alebo akrylové farby, miešajú sa vždy do tlmených
odtieňov, aby obraz získal historický nádych.
Konzervácia či reštaurovanie je na Bali
takmer neznámy pojem – oveľa bežnejší postup spočíva v tom, že sa veci
nechajú rozpadnúť a potom postavia či vyrobia nanovo. Pre miestnych ľudí
to predstavuje prirodzený kolobeh – tradície sa snažia uchovávať v ich
živej, nie konzervovanej podobe. To sa týka aj wayangových obrazov (ďalším
príkladom je napríklad prepisovanie zvitkov písaných na listoch lontarovej
palmy, ktoré majú životnosť približne 50-70 rokov). Najstaršie z nich sa
začali objavovať pri výzdobách chrámov a chrámových budov od 17. storočia.
Za najstaršiu dochovanú a zároveň najvýznamnejšiu pamiatku sa považuje
výzdoba stropu v otvorenom balé – pódiu kráľovského paláca v Klungkungu.
Okrem toho, že do nej muselo zatekať, stojí ničím nechránená na rohu
najfrekventovanejšej križovatky v meste. V minulosti miesto slúžilo
na najdôležitejšie rozhodnutia v oblasti práva – súd sa však odohrával bez
prítomnosti obvineného, vodiť zločincov do kráľovského paláca nebolo vo zvyku.
Druhou funkciou bolo to, že v ňom princ sedával a díval sa cez
križovatku na dievčatá prichádzajúce na trh. Zavše pokynul svojmu pobočníkovi
a dievča na niekoľko mesiacov „záhadne zmizlo“, aby sa vzápätí objavilo
ako nová manželka a rozšírila kráľovský hárem.
Hoci motív a niektoré
z panelov 7 stupňového stropu majú 200 rokov, väčšinu už bolo treba
vymeniť. A čím mladšia práca, zhodujú sa odborníci, tým nižšia kvalita –
tempo života sa zrýchľuje a ani dnešní majstri už nemajú čas mesiace či
roky drepieť nad jediným plátnom – ak chcú jesť. Mali sme možnosť navštíviť
žijúcu legendu a najuznávanejšieho umelca z Kamasanu. V malej
galérii sme popri hŕstke obrazov našli množstvo medzinárodných ocenení
a album plný fotografií z výstav či prezidentských návštev. Dom
i dielňa však boli rovnako skromné ako všetky ostatné a samotný
umelec ležal v ošumelých šatách a roztrhaných ponožkách (skôr by sa
dalo povedať že mal obuté pozošívané diery než ponožky) a na schodíkoch
a na priedomí si vyhrieval chorobou zmorené telo. V miske mal hŕstku
ryže a v hrnčeku akýsi hustý nápoj. Napriek tomu nás však vo svojom
dome s úsmevom privítal a živo sa o nás zaujímal. Spoločnosť mu
robili dve staršie ženy, z ktorých jedna nás ochotne previedla galériou
a ponúkla vodou a orieškami. Táto návšteva vo mne zanechala veľmi
silný dojem a dlho som o nej premýšľala.