Tento príspevok by som chcela podeliť s vami o zážitkoch z 3 mesiacoch ticha pre blog. By bola veľká škoda pre mňa a pre vás, keby som vôbec o tom nepísala.
Na západe susedí s Bali ostrov Jáva, priemyselne najproduktívnejšia časť Indonézie, ktorý je veľký asi ako Československo. Nežijú tam takmer žiadny hinduisti, ale všetci sú tam moslimovia. Obdivujem moslimov za ich pestovanie sebadisciplíny a silné vnímanie umenia, vysokej úrovni ornamentov a kaligrafie, na druhej strane ale žiaľ dokážu byť nesmierne zlí k životnému prostrediu – žiadna úcta k zeleni. Moje zážitky z Jávy sú také, že je strašne špinavá a nepoznajú tu smetné koše ani recyklovanie odpadkov. Aj neúcta niektorých moslimských krajín k ženám. Keďže sa stretávame s hlukom indonézskej politiky Indonézie a Malajzie. Jedna modelka sa vydala za princa Malajzie – moslima. Po roku od svadby modelka utiekla k mame do Indonézie kvôli tomu, že ju týral a bol násilnícky v súkromí. Už predtým mali obe krajiny napäté vzťahy a dramatický útek, do ktorého sa angažovali aj tajné služby im veľmi neprospel. Začínam vnímať, že moslimovia tu sú iní oproti tým z Arábie. Tí považujú Indonézskych moslimov za rúhačov, lebo tu sú takí milí a priateľskí a radi sprevádzajú turistov.
Jedného dňa sme neočakávanie dostali ponuku, aby sme sprevádzali turistov z Česka na Jávu na aktívnu sopku Iljen, kde sa ešte aj dnes ťaží síra primitívnym spôsobom. Cesta okolo Bali mikrobusom a večer polhodinová plavba trajektom. Všade platia úplne iné pravidlá bezpečnosti. U nás máme všetko označené samými tabuľkami, ako chrániť svoju bezpečnosť, telefónne búdky s núdzovými telefónmi pri ceste, hasiace prístroje alebo červené tlačidlá požiaru v budovách. Tu v Indonézii sa človek musí ochrániť pred všetkým sám a pômože mu jedine zdravý rozum – každý nesie riziko a zodpovednosť sám za seba. Kto má lepšiu karmu a pomoc od druhých, tomu sa nič nestane (aspoň tak sa na to pozerajú miestni) – alebo kto má viac peňazí, ten si môže zachrániť život. Tu žijú Balijčania familiárne a navzájom si pomáhajú aj vo vzdialených rodinách. Nepoznajú západnú pliagu – nenávisť medzi svokrami. Majú pravidlá podľa titulu podľa zamestnania a kasty, ktoré zdedili po svojich predkoch a podľa darov božstva, ktoré dostali v tomto živote. Keď sa koná tradičný veľkolepý pohreb – kremácia pri ktorej sa päť metrovými plameňometmi spáli nie len telo nebožtíka, ale aj drevený býk na ktorom leží, spolu s niekoľkými ďalšími zosnulými, ktorí nemali dosť peňazí na vlastnú kremáciu, darmo by ste popri tisícovej procesii hľadali požiarnicke auto či sanitku. Myslieť dopredu akosi nie je v móde (a nikto na to ani nedá peniaze). Napokon, musela by to byť veľmi bohatá smútiaca rodina, aby si tú sanitku vôbec mohli dovoliť použiť.
Na našej ceste okolo Bali sme videli aj do tla (alebo lepšie povedané až na oceľ) zhorené auto, ktoré prevážalo potápačské fľaše. Tie samé o sebe nehoria ani nevybuchujú, ale v boji o prežitie sa aj niektoré potápačské centrá snažia speňažiť všetko – a tak miesto toho, aby fľaše ktoré neprejdú testami zlikvidovali, predajú ich domácim, ktorí do nich potom napumpujú plyny na zváranie – napríklad čistý kyslík, a ten už vybuchuje veľmi rád.
Na trajekte boli deti, ktoré rady skákali z najvyššieho poschodia do prístavnej vody (za peniaze) a nikto im v tom nebránil – tu je naozaj trochu iné vnímanie bezpečnostných predpisov ako v Európe. Aké ale boli nezbedne šťastné tie deti.
Ihneď po výstupe na Jávanskej zemi sme na jednu noc spali v hoteli. Indonézania majú v duchu veľké majstrovstvo v organizovaní infraštruktúry hoteliérstva. Ponúkajú veľmi rôzne úrovne, no vždy sa snažia o serióznosť. V hoteloch pre domácich hrozilo, že by sme sa prilepili o steny (alebo o nábytok, keby tam nejaký bol) a tak sme zamierili do najluxusnejšieho hotela. Aj v ňom ale teplú vodu mali len tie „prémiové izby“. Za príplatok označovaný ako „EXTRA BAD“ ste dostali, nečakane, tretiu posteľ – úroveň miestnej angličtiny je často veľmi zábavná. Napriek neskorému príchodu nám na izby prinesli pohotový welcome drink (čaj alebo kávu, aby ste si nemysleli) a opustená hotelová reštaurácia sa rozsvietila svetlom nádeje, že človek nepôjde spať hladný. Balíčky s raňajkami na šiestu ráno objednané o polnoci zobral hotelový personál s takým allah-rovným kľudom, že nikto neveril, že ich naozaj pripravia. Ale čakali na nás, hoci kvôli tomu, že sme si zabudli uvedomiť časový posun, sme si ich vyzdvihli a na cestu vyrazili už o piatej.
O ceste na sopku sa, nie celkom bezdôvodne, v sprievodcovi píše, že je zjazdná terénnymi štvorkolkami. Lenže balijský šofér autobusu turistického sprievodcu v živote nevidel a keď ho už uvidel, aj tak si myslel svoje a my sme radšej nemysleli, ale sme sa vpredu ticho modlili, aby sa náš autobus premenil na zubačku s terénnymi kolesami. V príkrom kopci, uprostred kávovníkovej plantáže, ktorá sa vynorila z pralesa, sme si urobili krátku pauzu na fantastický východ slnka (kuk foto).
Taká inakota v tej zemi. Veru, bolo nám zima, a bolo ráno len príjemných 10°-15°C, no, už som proste po pobyte tu rozmaznaná do teplúčka. (Dalo by sa skôr povedať, že nám vzduch zamŕzal v pľúcach, oči slzili a Miťo trpko ľutoval, že si nevzal rukavice – ja som svoje našla zabudnuté v turistikách – našťastie!)
Tak sme makali hore s turistikami sviežou prechádzkou, obklopoval nás len podobný ako u nás, ale boli v ňom iné stromy. Sem-tam po okrajoch cesty boli roztrúsené košíky so žltým nákladom, ktoré tu iste nenechali Červené čiapočky ale skôr nejakí trolkovia. Síra v nich trochu pripomínala starý polystyrén – avšak len dovtedy, kým sme sa košíček nepokúsili nadvihnúť. Postupne v nás rástla zvedavosť, ako to s tou ťažbou síry vlastne je. Čudovali sme sa domácim, ktorí okolo nás pobehovali v šľapkách či naboso, prečo nemajú poriadnu obuv. Ale tu akosi pracovné a ochranné pomôcky nie sú v móde (to sa týka aj zdravotného poistenia, sociálneho poistenia či dovolenky). O niečo vyššie sme narazili na skupinku banníkov – koníkov so žltým nákladom v dvojitých košíkoch na bambusovej tyči. Práve si vážili svoj náklad. Vtedy nám vystúpili zimomriavky veľkého súcitu s večne sa usmievajúcimi banníkmi-koníkmi, ako nosia hore a dolu dvojhodinovou cestou náklad od 60 do 100 kíl na jednom pleci. A to sme ešte nevedeli, že predtým ho musia po ostrých schodoch vydriapať zo samého hrdla pekelnej sopky. Prečo si nepomáhajú ozajstnými koníkmi, ale samy chodia iba z starých žabkách a nemajú žiadne vybavenie, ani rukavice, žiadnu ochranu na mozoľmi posiate plecia a na ochranu pľúc pred sírnou parou si len nacpú do úst šatku alebo vlastné tričko.
Ak si vládzu slušne naložiť a ak zvládnu schody zo sírneho pekla a potom dvojhodinový trek hore a dolu dva razy za deň, a ak to všetko za mesiac zopakujú 31 krát, môžu si priniesť domov až 4000 korún. Ak… a ešte zničené kolená, chrbticu, lopatky a krk posiate mozoľmi a hrbmi, ktoré by sa pokojne dali osedlať sedlom na poníka. Keď sa práve nedusia žltým dymom pramenitej síry, majú v ústach lacné klinčekové cigarety s takým obsahom dechtu, ktorý je u nás už dávno postavený mimo zákon. To všetko v rezkom pokluse s takmer stokilami na pleci. Obyčajným krokom by sa dva razy za deň nestihli otočiť. Snímky ich pľúc musia fascinovať nejedného študenta medicíny.
V kľukatom úbočí cestou na vrchol krátera, kde človeka obklopuje už len neživá príroda, sme si vyskúšali (presne na tak dlho, kým sa podarilo urobiť aspoň jednu fotku), aké je to byť nosičom síry. Náklad už museli Miťovi pomáhať skladať dvaja baníci-koníci – a vypýtali si za toto vykúpenie celkom slušné výpalné. Dole v kráteri sa jagalo teplé tyrkysové jazero a z jednej strany neprestajne stúpal hustý žltý dym – bol to majestátny pohľad plný nezvyčajných farieb. Človek sa vôbec necítil ako na Zemi.
Zvedavosť zvíťazila a vybrali sme sa strmými schodíkmi a úzkou cestičkou dolu ku miestu, kde vyvierala síra – nebola to žiadna krátka prechádzka a najviac nám bolo ľúto, že vlastne iba zavadziame baníkom, ktorí mali so svojim nákladom čo robiť aj bez toho, aby museli obchádzať a čakať na ťarbavých turistov. Ale všetko to niesli s úsmevom a neúnavne ale zdvorilo si od každého, koho stretli pýtali cigarety alebo drobné. Neobťažujúco, ale tak zvoľna, konverzačne. Vďační boli úplne za všetko – cestou späť sme rozdali ušetrené jedlo do posledného keksíka – so všetkým sa okamžite medzi sebou delili.
Dole, v samotnom pekle baníci zachytávajú horúcu paru a pomocou dlhých rúriek a starých sudov ju kondenzujú na pevnú síru. So šatkou okolo úst. Pri zostupe sa zrazu otočil vietor a sírny mrak zrazu zmenil smer akoby nás chcel objať. Ledva sa mi z toho objatia podarilo utiecť a Miťo o pár odvážlivcov pokračovali ďalej dolu. V tej chvíli som sa nadýchala sírnej pary a nedalo sa ísť viac hore – akoby som v tele stratila energiu. Hrdlo sa náhle vysušilo, aj oči a pokožka od sucha zvráskavela. To bola sila, keď som si uvedomila, koľko muselo byť zla v sírnom granáte, ktorý používali ako zbraň v 1. svetovej vojne. Trpezlivo som stúpala hore a musela som znášať objatie sírneho vetra. Keď som bola hore, žiaľ, nič nebolo vidno iba sírny mrak – Miťo a spol. boli ešte dole v objatí síry. Nemalo už zmysel veľmi dlho sa triasť od zimy a čakať na Miťa, tak som šla pomaličky dole a šťastne som našla miesto na sedenie. Zrazu ku mne pribehol Miťo a tváril sa, akoby našiel poklad. Mal strašný strach, kde som :-)
Cestou naspäť zo sopky sme prechádzali klinčekovými hájmi plnými bielych stromov. Za odmenu šťastného prežitia pekla sme si dopriali pri nakupovaní domáceho medu – bielej, okrovej a tmavej farby. Biely med má výborné účinky na ženské bolesti (fakt má silné účinky, malo by sa to ako liek vyvážať na západ). Farby medov sú spôsobené s prímesami rôznych korenín ako napríklad klinčeky.
