všetkým, ktorí dostali pozvanie na koncert zboru "Parahyangan Catholic University Choir" a *nepodarilo* sa im prísť... koncert bol úžasný, bol čarovne farebný, hudobne aj vizuálne. Spievali naozaj veľmi veľmi čisto (ehm ehm, povedal Miťo)* a celé vystúpenie som sa musel tak trochu hanbiť, keď som si predstavil 30 drevených trúkov zvaných Chorus Salvatoris, ako sa niekedy hrajú na oltárne sviece a majú veľké ťažkosti naučiť sa jeden spoločný úklon.

Fotky toho asi veľa nenapovedia, tuto by sa naozaj zišlo skôr video, ale prijmite ich aspoň ako inšpiráciu do nekonečnej debaty o našich kravatách a šatkách. Bolo by veľmi zaujímavé vidieť ich koncert v chráme - kto vie, možno na to budem mať príležitosť keď budem tam. Tak potom spravím vlastné fotky, tieto sú z webovej stránky Indonézskej ambasády v Bratislave (www.indonesia.sk)

* Nedá mi nespomenúť jeden citát istej nemenovanej osôbky počas súťaže na plese: "Miťo je hluchý, Barbora nepočuje - ideálny tanečný pár"

A spectacular performance of Parahyangan Catholic University Choir in Bratislava in a humble setting of national broadcast small studio brought explosion of music, colors and never tiring choreography. Indonesians have passion for music, dance and everything technicolor in the bottom of their hearts. Pictures by Indonesian Embassy in Bratislava.

"Last Tuesday, on the island of Bali, the head of the royal family of Ubud named Agung Suyasa was laid to rest in a rare, spectacular Royal Funeral - the largest in decades. Suyasa, two other members the royal family, and 68 commoners were cremated in a large Hindu ceremony - their bodies having been previously preserved, awaiting cremation, which is traditionally believed to free their souls for future reincarnation."

Starý pas má pre mňa veľkú cenu, je to ariadnina niť k spomienkam na niekoľko rokov cestovania - ako by som mohol nechať len tak skartovať svoje turecké, macedónske či juhoafrické víza? A nie len tie! V snahe "vyrovnať" sa jednej odvážnej kamarátke, ktorá si v Alpách dávala do pasu pečiatky z horských chát, som sa "odvážil" na podobný kúsok.

Na Chate pod Rysmi mali dve pečiatky. Jednu s obrázkom chaty práve okupovali poľskí turisti. Čo zobrazovala tá druhá som sa dozvedel, až keď som si teatrálne umiestnil jej odtlačok na stranu číslo 22. Potom mi úsmev na tvári na chvíľu zamrzol, ale nakoniec - veď táto druhá sa do pasu hodila oveľa viac ;-) Je mi jasné, že nikto neuverí, že to bola nehoda.

Víza do Slobodného kráľovstva som nosil v pase niekoľko rokov a pobavili mnoho colníkov. Najviac sa jedovali tí slovenskí (jeden mi ho dokonca chcel zobrať), najväčšiu radosť z nich mali na balkáne. Turecké víza som dostal do pasu bez problémov, ale po návšteve Spojených Arabských Emirátov som nakoniec bol rád, že pas som už predtým "vymíňal". Predstaviť si tamojšieho úradníka, ako lepí víza vedľa pečiatky s dvoma nahými kočkami, to si naozaj nedokážem. A radšej si ani nechcem predstaviť ako by dopadla inšpekcia imigračného úradu najväčšej moslimskej krajiny na svete :-)