Počas ticha troch mesiacov som bola aktívna v písaní článku do
Infonepu, mesačník pre nepočujúcich, ktoré vyšiel v marcovom čísle. Je
viac popísané o balijskom mentalite postihnutých a nech je nižšie
článok, pre tých komu sa to viac zaujíma o tej tematike:
Sedím na terase neskoro večer, okolo lampy lieta netopier, akoby mi
chcel dať nejaké znamenie, po stenách pobehujú jašterice, lovia komáre
a po tráve skáču elegantné, štíhle žaby. Sú to všetko milé zvieratá s
ktorými som sa tu skamarátila a spestrujú mi každý večer.
Som na južnej pologuli, veľmi blízko pri rovníku. Slnečné lúče tu inak
dopadajú, je tu omnoho silnejšie a jasnejšie svetlo, ale ráno svitá
neskôr ako u nás doma v lete a večer o 18 hod už slnko zapadá.
Zaujímavosťou je, že Balijčania si vôbec nerobia starosti so
sledovaním predpovedí počasia a ani túto tému nevyužívajú pri
konverzácii, majú tu 365 dní tepla, s výnimkou horských sopečných
oblastí a 2 ročné obdobia - dážď a sucho. Výhodou tejto klímy je, že,
nepoznajú kúrenie a zahrievanie pecí, nakoniec skoro žiadne starosti
so zabezpečením hrubého šatstva a obuvi. Ja stále nosím iba jednu
obuv, tradične chodím v žabkách. V niektorých oblastiach, kde chodí
málo bielych turistov ani netušia, čo je v oblečení značkové a čo je
"in" v trendoch módy. Radi sa obliekajú podľa tradície do pohodlných
sarongov, čo súvisí s ich nematerialistickým vnímaním - každý kus
látky má svoj duchovný význam. Väčší dôraz kladú - zo srdca rozdávať
druhým dobro, vykonávať pozitívne skutky a nepoznajú vnútorné
trápenie, či už žijú v chudobe alebo v bohatstve. Nechávajú plynúť
kolobeh života, v ktorom má každý právo na to, ako chce žiť a nie
ubližovať druhým. Ako všade inde, aj tu vo väčších mestách alebo v
oblastiach nablízku turistických centier je iná realita vnímania.
Balijčania majú však veľkú prekážku, len ťažko sa dokážu obrániť pred
agresívnou vládou hlavného moslimského mesta Jakarty v Indonézii,
ktorá sa postupne snaží v Bali pretvoriť svojskú prirodzenú nádheru a
vysokú úroveň duchovného vnímania balijského hinduizmu a silno
podporuje rozširovanie islamu. Dokonca tak, že diskriminuje študentov
a aj iných ľudí, ktorí nie sú moslimovia pri udeľovaní štipendií či
životnej podpory. Postupne tiež schvaľuje nezmyselné zákony a
nariadenia, ktoré napríklad prikazujú zahaľovať si celé telo aj na
pláži či zakazujú vyučovať jogínsku meditáciu, ktorá tu má vďaka
náboženskej a kultúrnej blízkosti Indie dlhú tradíciu. Agresívne
postreky a zavádzanie intenzívneho no umelého poľnohospodárstva už
vyhubilo mnohé vzácne pestrofarebné motýle. V minulosti sa po plážach
pohybovali a kúpavali ľudia nahí, čo bolo prirodzené v balijskom
hinduizme. Nie je žiadna hanba ukázať svoje telo, majú silnú úctu k
všetkým živým stvoreniam, k prírode a k predkom.
Chcem sa s Vami podeliť aj o osobné zážitky. Mnohé veci sa mi zdajú
zbytočné, hlavne preto, že mám inú mentalitu a s tým spojené vnímanie
ich sveta. Je to zároveň pre mňa a pre všetkých veľká motivácia zmeniť
prístup k životu. Nemali by sme si jeden od druhého udržiavať odstup,
aby tí druhí nevideli a nepočuli, aké máme ťažkosti a aké chyby, či
neočakávané nešťastie. Skôr sa treba otvoriť pred druhými a nájsť
riešenie, aby sa nám v budúcnosti nič zlé nestalo. Sú chvíle, že keď
sa ihneď otvoríme druhým, do popredia vystúpia aj nepríjemné emócie,
urazenosť, povýšenosť, vyčítanie, hádanie alebo obviňovanie. To, čo tu
zažívam, nie je presne podľa mojich predstáv ani podľa dohodnutých
podmienok. Je to však skôr motiváciou byť silnejším, nechať veci
plynúť a počúvať druhých. Silná jazyková bariéra a nekvalitná úroveň
komunikácie spolu úplne iným prístupom v medziľudských vzťahoch s
vedúcimi, ktorí sa starajú o nás, vytvárajú nové a náročné situácie,
ktoré si niekedy naozaj vyžadujú mnoho síl a pomoc priateľov. Skoro
nikto na škole, ani učitelia ani študenti, sa nedokáže celkom vžiť do
situácie nepočujúceho a na jednej strane je pekné, že vždy pristupujú
ako k úplne zdravému, no na druhej často nedokážu pochopiť zmenené
vnímanie a správne sa snažiť podať informácie v zrozumiteľnej forme
či pomôcť s orientáciou.
Niektoré situácie v žití Balijčanov dokazujú že môžeme byť hrdí, že
máme vyššiu starostlivosť a podporu pre postihnutých. V okolí hlavného
mesta ostrova Bali Denpasar podľa oficiálnych odhadov žije približne 3
000 ľudí so zdravotným postihnutím no skutočnosť je oveľa vyššia. Na
ulici postihnutých ľudí vôbec nevidíte - fyzicky je napríklad úplne
nemožné sa tu samostatne pohybovať s vozíkom, mentálne postihnutých
ľudí rodiny skrývajú a taja. Hinduizmus považuje ľudí postihnutých od
narodenia za nečistých a nesmú napríklad ani vstúpiť do chrámu. Môžu
sa napríklad ale modliť, aby v budúcom živote boli ich podmienky
lepšie. Ešte nebezpečnejšia je však predstava, že takýto ľudia šíria
okolo seba zlé vibrácie, ktoré ovplyvňujú aj ľudí žijúcich ich v
blízkosti a teda aj takých, ktorí sa o nich starajú a snažia im
pomáhať. Našťastie, otvorenie okolitému svetu a mnoho návštevníkov
neznamená iba zlé veci ale aj postupné odstraňovanie tradícií, ktoré
nie sú celkom správne a tak sa v mnohých veciach vnímanie a aj
starostlivosť o ľudí postihnutých od narodenia postupne zlepšuje. O
sociálnych službách či zrovnoprávnení ich postavenia, tak ako sa o to
snažíme v Európe, tu však zatiaľ nemôže byť ani reči. Je tu slabá
úroveň bezbariérového prístupu, na chodníkoch sú rampy a schodiská v
nenormálne vysokej veľkosti, je to nepohodlné stúpanie aj pre naše
zdravé nohy. Zistili sme neskôr, prečo majú také vysoké rampy, sú
postavené kvôli záplavám v čase obdobia dažďov, aby voda mohla odtekať
do kanálov a nie do domov.
Dostávam sa sama v sebe k hľadaniu otázky: "Ako ma tu berú?" Som biela
so svetlou a kučeravou hlavou, s modrými očami a s neviditeľným
postihnutím. Zúčastňujem sa chrámových slávností ako to robia ostatní
zdraví domáci a dostávam pokropenie svätenou vodou. Asi je to preto,
že som biela a domáci sa ku mne chovajú s rešpektom a vážia si, že
majú nejakého turistu. Keby ma vyhnali z chrámu, nebolo by to
priateľské a urobili by zlé meno pre rozvoj turizmu, z ktorého dnes
žije takmer celý ostrov. Čím hlbšie sa dostávam do problematiky a
získavam nové poznatky o duchovnom vnímaní, myslím si, že nikto by
nemal presadzovať pravidlá a zákazy kvôli tomu, že má inú vieru a
najlepšie by bolo nepoznať pojem náboženstvo a jeho definovanie a
nechať právo k účasti na bohoslužbách úplne na rozhodnutí človeka aj
keď má iné vyznanie. Každý má právo na výber duchovnej cesty, veď
každý má rovnakú túžbu, dostať sa k vyššiemu potenciálu a zažiť
nekonečné dobro, lásku a harmóniu. Výhodou u chrámových slávností je
to, že sú vždy vonku, každý sa teší, že môže byť na čerstvom vzduchu,
a pobaviť sa s priateľmi vo chvíľach úniku z večných povinností.
Ceremónia na Bali to je predovšetkým stretnutie rodín a celej
komunity, prúd gamelanovej hudby (gamelan je tradičný hudobný nástroj,
podobný xylofónu, tóny sú živelné, dynamické a vznikajú rozkmitaním
kovových platničiek, akých si obrátených hrncov, tanierikov i veľkých
a ťažkých gongov s hlbokými zvukmi, ktoré cítiť po celom tele) a tanca
pri ktorom sa prinášajú obete dobrým aj zlým duchom, strhujúce tanečné
predstavenia zobrazujúce boj dobra so zlom prestúpené veľmi hlbokým
duchovným prežívaním či dokonca tranzom. Domáci však nikdy nevynechajú
ani dobré jedlo, diskusiu o miestnych klebetách a novinkách, ani
neodmysliteľnú cigaretu. K tomu všetkému patrí aj nenápadné
flirtovanie mladých ľudí, ktorí sa neraz zoznámia práve tu. Skrátka je
to krásne, veselé, všetci spoločne uctievajú a vykonávajú rituály
obetných darov, za to, že v tej chvíli panuje mier, aj poďakovanie
pozitívnemu božstvu, napr.: za úspešný rast ryže alebo za jej zber a
modlia sa za odháňanie temných síl a zlých duchov.
Balijčania sú nesmierne zruční a trpezliví v manuálnych prácach. Preto
na Bali nájdete jedinečné sochárske či maliarske umenie, no ich povaha
sa prejavuje aj pri iných činnostiach. Napríklad ryža sa stále pestuje
výhradne ručne na drobných terasovitých políčkach so zložitým systémom
zavlažovania, ktorého najstaršie dodnes funkčné kanály majú tisíc
rokov. Bali sa vyhlo nie len ťažkému priemyslu, ale aj plantážovému
poľnohospodárstvu, čím si uchovalo prirodzený a malebný ráz krajiny.
Jediné, pred čím sa dnes ubrániť nedokáže, sú developeri a haciendy
ktoré začínajú tvoriť dominantu takmer každej dedinky, ktorá je čo len
trochu bližšie k pobrežiu.
Jeden mimoriadny veľký detail sa mi tu páči, keď idem pešo cestou do
školy a prechádzam ulicami, kde by som ani za svet nechcela bývať, v
takých domoch z drevených alebo plechových kartónov, vykukujú domáci a
kývajú mi na pozdrav s úsmevom, tieto zážitky vnímam ako nádheru a
teším sa z ich správania. Ak to môžem hodnotiť, myslím si, že
Balijčania sú nesmierne hrdí na svoj pôvod, vnímam ich ako nádherné
stvorenia, vedia sa doširoka a z celého srdca usmievať a majú iskričky
v tmavých čiernych očiach a i v neľahkých situáciách, nerobia si ťažkú
hlavu zo svojej vlastnej existencie, čo je zvláštne v geologicky
nepokojnej krajine s výbuchmi sopiek a zemetraseniami. Zoberme si
inšpiráciu od nich, komu sa nedarí zbohatnúť a postaviť veľký dom a
tak bez rozdielu, či majú veľký dom z tehál alebo malý dom z kovových
plechoviek a kartónov, každá balijská rodina sa stará o svoj vlastný
poriadok a upravujú si rajské záhrady, čo vytvára okolitú nádheru a
harmóniu ako v raji. Každý máme zodpovednosť za svoje skutky, za
správanie a za vytvorenie raja na Zemi.
Posielam Vám, čitateľom a čitateľkám Infonepu veľa slnečných a
rajských lúčov balijského tepla.
Ale aj všetkým.
Barb
