Aj ja sa musím poďakovať všetkým dobrodincom za gratulácie, ale najmä
za tri fantastické darčeky, ktoré nám umožnili pripraviť meninovú
oslavu, akej v celej Indonézii nebolo páru. A aby sme trochu zmiernili
napätie na Slovensko-Maďarskom pomedzí, tak sme na oslavu prizvali aj
nášho kamaráta Pištu od susedov. Dali sme si spolu „uhorský trojboj" –
szegedskú slalámu, gombaseckú klobásu a kráľovnú večera – oravskú
slaninu. Kĺzala sa dolu hrdlom ako po novo-zélandskom masle a všetko
sme to zajedali bavorským chlebíkom za nekresťanské peniaze z miestnej
pekárne. Fotiť sme nestihli, lebo sme mali plné ústa a mastné ruky a
keď sme ráno vytriezveli, tak sme zistili, že už veľmi nie je čo
fotiť. Verím, že sme urobili radosť aj našim jogínskym priateľom z
pláže na východe (už sme ich dlhšie neboli pozrieť), ktorí nám stále
pripomínajú, že máme jesť viacej mäsa.

 Miťo

Po indonézsky tisíckrát vďaka :-) , je to pre vás, od ktorých dostávam
z mailov a komentárov silnú motivujúcu spätnú väzbu a podpory blízkych
o mojom písaní do blogu. Bez existencie nášho pobytu na Bali, by sme
všetci nedostali hlbšie zaujímavosti, ako žijú Balijčania a aké
starosti a aké radosti prežívajú. Pre veľkú česť sme dostali
atraktívnu ponuku z redakcie časopisu Zdravie, či by sme pre nich
publikovali zaujímavosti o Balijčanov.

 Predstavte si, od malička som ani netušila, že takto ďalej dotiahnem v
písaní, keď ani neviem ovládať pravú slovenčinu. Takže vrelo odporúčam
na adresu pre tých ľudí s podobnou prekážkou ako ja, zaryto znášať
nepokoj a tvrdohlavosť vo vnútri, myslieť na optimizmus a prijať s
rešpektom na upozornenie nápomocných ľudí za náš chybný prejav
slovenčiny. A hlavne z toho neotáľať a viac ľúbiť nápomocných ľudí. A
je to overené, ako dotiahnuť ďalej. :-)

 Takže viac sa vrhám do písania po dvoch týždňov dovolenky potápania pri mori.

 Barb

Vidíme zelenú tabuľku s bielym latinským písmom Jl. Sulawesi a pod ním
balijské písmo. Je to názov ulice, ktorá nie je totožná s vzhľadom
hociktorých iných ulíc. Táto ulička mi viac prirástla k srdcu, ale
bohužiaľ nemám častý prístup k tej ulici, keďže som tu ešte stále
nenašla odvahu frčať na motorke vo veľkom mravenisku Balijčanov.
Sem-tam si feministicky zoberiem od Miťa motorku zajazdiť, keď na
ceste nie je mravenisko.
Tak o tej obľúbenej uličky, kde rada kukám na obchodíky látok, všade
sú poukladané v poličkách farebne až fausticky látky , rolované v
kotúči na predaj. Niektoré látky zvonka, kde si radostne ukazujú na
svoju nádheru pre zakazníkov a slobodne si prispôsobujú pohyb vetra.
Rozprávkove tvary ornamentov a druh materiálov, ktoré mi uderú do očí
pre laika textilu do extázy nového túžobného štúdia textilu a módy.
Ďalej ísť je najfantastickejšie, na najväčší trh s ovocím a zeleninou
a rybami. Samozrejme aj tam nechýba pre ňucháčov exotickej vôňy
korenín a orechov a smradu mäska. Funguje aj ako nočný, takže všetok
život sa tam začína po zotmení a trvá do konca východu slnka. Skočiť
si po mango o tretej ráno nie je prekážkou. Večne čerstvé ovocie a
zeleninu po celý rok, bez chémie a zeleniny sú príšerne lacné, napr.
za kilo zázvoru, cesnaku a uhorky majú za 1000 Rp., je to len sladkej
venušanskej 2 slovenských korún. Niektoré majú draho, sú to jablká,
pomaranče, citróny, karfioly a brokolice, ale inak vo všetkom majú
naozaj lacno. Ešte je navyše superko, že sa tam vedia udržiavať
živelne dobrý poriadok, majú upratovačov a nekšeftovaných sprejerov,
aby nebol smrad, na akom smrade opisujú fajnoví Európania po návšteve
v ázijských centrách a udržiavačov poriadku parkujúcich motorky.
Krásne presne po radu ako s konkurujúcou Čínou.
Nepoznajú systémy obchodov nedele a zatvárajú najskôr o desiatej
večer, čo je jedno, či majú zatvorené alebo otvorené. Nemajú domáci
ako my chlieb každodenný, z pšeničných klíčkov, je to skôr výsadou pre
bohatých Balijčanov a zopár cudzincov. Chlieb sa tu pečie až poobede,
takže pre nás neexistuje idylická ranná návšteva do pekárne, aj tak
ráno je bez chleba ako večer u vás doma. Dá sa tu lacno vychutnať, ako
nakupovali z čias našich mestských babičiek. Nakúpiť si látku a dať si
krajčírke na mieru ušiť šaty alebo kúpiť drevené dosky a dať vyrobiť
policu u stolára. Majú tu v pohode pekelné supermarkety s tovarom z
pásu.
Čo sa týka o cenách, domáci nevedia presvedčivo vysloviť konečnú cenu,
ba na občasnom mieste nie je vôbec označené cenulky, čo sa tu cítim v
tej oblasti naozaj diskriminačne . Ale na druhej strane je to pre mňa
dosť nepríjemne, keď som sama, že sa musím zapojiť s domácimi do
rozhovoru, čo mi nie je po chuti. Pre domácich nie je zvyk písať na
papieri a niektorí sa naozaj hanbia písať,a nemá až tak zmysel
vysvetľovať, prečo...je to pravda, že domáci sú pohodáci a milí a dá
sa vo všetkom úspešne jednať a aj v písaní .
Po občasnom veľkom nákupe sa kolesá motorky vzdychajú a maličký kufrík
sa zdeformujú do signálu, že sa už viac nezmestí. Tak sa zmením do
váhy slona s logikou, ako efektne držať a znášať ťažké nákupy na cestu
do domu. Nosila som stojan na maľovanie, kresliarsku dosku rozmeru 70
x 90x 1 cm, nové velikánske plátna 60x70 a 70x 120, jedlo v
horolezeckom batohu a ostatné nič nebolo treba, motorka mi pomohla
nosiť farby a štetce, tie boli v kufríku a v prednom háčik tašky 4 kíl
čerstvého manga.
Barb

No akosi nerada vyjadrujem, ako chodíme do školy. Občas sa nám zakrúti
hlava, čo sa deje a čo spravili pre nás ako darmasiswov, ktorí si
nevybrali zameranie tanca a gamelanu. Oni majú svojho anglicky
hovoriaceho učiteľa a navzájom si SMSkujú, ako so začatím vyúčby.
Či sa navzájom na niečom dohodli profesori z vyššej funkcie rektorátu
a s organizátormi projektu pre štipendistov Darmasiswy, inak sme
dostali do uší zmiešaných rečí, prečo robíme spolu na vyučovaní s
indonézskymi študentami. Organizátori ani nám raz nepredstavili
svojich učiteľov a so systémom fungovania školy. A ešte je to nefér,
mnohí učitelia nevedia viac po anglicky a dozvedeli sme, že si iní
učitelia na súkromné hodiny pýtajú neveľkú sumu odmeny od nás. Žiaľ sa
to ani nedarí udržať mať stály mešec peňazí, ktorú využijeme za
mesiac. Tak sme sa dohodli s Miťom, že to nemá zmysel robiť narýchlo
spečatiť dohodu s výberom vyučovaní, keď nepoznáme učiteľov a spôsob
kvality vyúčby.
Preto na začiatku som chodila tancovať, aby som niečo zacítila so
spoznávaním praxe balijského čara a hlavne pre pocit, že mám školu,
ktorú mi tak veľmi chýba. Som typ, že mi vyhovuje drezúra, aby som
mohla naučiť v niečom, čo si želám. Predsa bez učenia a práce sa nedá
ušľachtiť krásu vyššieho vzdelania v duši a radosti z postupných
výsledkov mojich nových balijských čarov.
Aj tak tu spoznávam teórie profikov vnímania umenia, ktorú som ani
nestihla vstrebávať do hlavy počas stúdia na vysokej škole. No ešte u
mňa stále platí s veľkým vykričníkom, že ani neuznávam a ani nebudem
teoretikov umenia, ktorí ani neprešli do štádia vývoja vo svojej
tvorbe, o akom rozprávajú druhým pre kritiku. Rozprávajú sa a nesnažia
sa ani neuvedomiť na možnosti praktického limitu uviesť praxe
študentom pre nápravu obrazov, obrazný príklad: perfektne nakresliť
ceruzkou kvetinu z pohľadu naturalistického zobrazenia v rozmeroch
papiera 6 x 6 cm za čas 1 a pol hodinky a na rozdiel skicovania tej
istej kvetinky za pár minút, bude odidve vyzerať inak a profi iba sa
sústredia do kritiky na skicovanú kvetinu, ako by som mala nakresliť
naturalisticky za 1 a pol hodiny. Ako to vyzerá s profmi, len si
cibria svoje rečové majstrovstvo kritiky. Neuvedomujúcich študentov
môžu sa veľmi oslabiť svoju prirodzenú kreativitu, čo je mi do plaču s
pohľadmi obrazov mnohých nájdených umelcov Balijčanov. Farebne
hmýracich balijských tradičných tanečníkov tu namaľujú nesmierne v
tragických smutných farieb a snažia sa až príliš dodať podľa
západného vplyvu, čo je smiešne na môj vkus. Škoda je nepraktickosť
myslenia mnohých učiteľov.
Dostala som také komentáre od profesorov, keď som namaľovala prvý
obraz balijských tanečníkov. Vôbec sa nezaujímali o farbách, iba sa
teoreticky hovorili, že sa má maľovať z vlastných pocitov. Pripadalo
mi to smiešne, ako by som vôbec nemaľovala bez pocitu. To by sa nedalo
harmonicky spájať farby. Niektoré boli aj zaujímavé komentáre,
väčšinou z anatomického nedostatku kvôli naschválneho zapojenia
kompozície. Skúsila som aj namaľovať druhý obraz s pridaním zopármi
komentármi z prvého obrazu. Zaujímavosťou je zo spätnej väzby
darmasiswov, s prvým obrazom, vyzerá omnoho lepšie ako druhý. Je
viacej prirodzenejší, ako som akosi stratila vlastnú kreativitu. To
nie je správne, takto nesmiem uberať, len si niečo prijmem do profikov
a zostať omnoho viac v sebe pánom vlastnej kreativite. Uvidím, ako to
pôjde ďalej, aj tak ma to viac láka maľovať.
Ledva sa mi akosi darí udržať nervy v pohodičke...kedy dostanem istotu
s predmetmi. Nakoniec som musela vzdať aj tance, keď som prihlásila na
monumentálnu maľbu a v poslednom čase sa mi zdali tance príšerne
ťažké udržať s tempom profíkov talentu v tanci darmasiswov. A aj v
najhoršom som zmeškala veľa hodín, keď som bola chorá po radu Miťa.
Ale aj tak je to horšie udržať tempo spoločne s Balijčanmi. Oni vôbec
nepotrebujú mať pri učení stôl a stoličku s lampou. Len ako im darí v
bohémskej polohe perfektne nakresliť ornamenty a pritom ani nepokrčiť
papier a nelámať si hlavu nad logikou systému vzorov narovnako
lietajúcich ornamentov. Na rozdiel oproti im je to horor s našou
energiou.
:-) to si ani neviem predstaviť s tou pikoškou v myslení, keby som
žila s Balijčanom a ako by prežil v kožušine v tuhej zime na
lyžovačke.
Hehe Miťo si aj tak si všimol, ako hádžem odpadky ovocia do zelene ako
Balijčania. V záhradke sú dve do stehna hlboké jamy pre chody
organických odpadkov.
Barb