Balijské slávnosti a festivaly

Óm swastyastu, skutočne Balijčania veľmi radi oslavujú a skoro v
každom kúte hinduistických chrámov sa konajú slávnosti, ktoré sa ani
nedá stotožniť s podobou našej viery- katolíkov. U nás je taká
väčšina, že málo chodia do kostola a tu mnohí večne usmievajúci
Balijčania, nevšímajúcich si so časom povinného otvárania a zatvárania
obchodíkov a kancelárií, aby mohli zúčastniť na svojich slávnostiach v
chrámoch. Všade sa vyparádia, v exteriéroch a v interiéroch chrámov, s
aranžovanými banánovými listami a obalujú si rúcha látok, krásnych
farieb podkladom ornamentov zlatej farby, svoje sošky. Aj svojich
detí, batolat. Muži so tradičnou ozdobou na hlave udangom, a ženy si
oblečú do tradičných oblečení a pomaľujú si make-up a la exoticky. Tie
ženy, ktoré sú skôr ako učastníci tých slávností maľujú prirodzene,
ale pomaľované tanečnice to vás uchvátia do extázie vnímania umenia
vizáštva (ani neviem poriadne, ako sa to píše správne, so zameraním,
kde robia make-up). Hustý a hrubý, ale čisto perfektný make-up púder,
ostro hrubé čierne linky na očí , potom si nanesú odtiene,
ultramarínovú modrú, ďalej ružovú a na niektorých druhoch slávností aj
pridávajú žltú farbu, krikľavo červeno-ružové ústa, no tu môžu
konkurovať s krásou farby na ústa s Parížankami. Na stred čela si
dávajú umelý kamienok a na tom si zvýraznia do tvaru kvapky iskierky
striebornou farbou. Občas si tu pomaľujú aj na ulici, takže skoro
každý uvidí, ako maľujú Balijčanky na slávnosti. K účesom nechýbajú
ani príčesky. Ozdobia si s kvetinkami alebo s korunkou. Obliekajú sa
do bielych bavlnených vyšívaných blúzkov, ale to v prvom rade záleží
od druh slávností, na niektorých aj farebné blúzky alebo živôtky s
háčkovanými vzormi kvetov a ornamentov ,s dlhým rukávom a pod ním
korzet. Dole si obaľujú ako dlhé sukne do batikovaných látok, uviažu
si špeciálne proti popadaniu látky, a na konci okolo pása si dajú
šerpy.
Počas prechádzania ceremoniálu nosia na hlave obetné taniere. Vyzerajú
pompézne s aranžovaním tanierov. Do stredu taniera je tyčka s dlhými
pichliačmi, po rade si pridávajú podľa farieb a veľkostí plodín,
najprv mangá, mandarinky, ananásy, hadie ovocie, jablká a ryžové
koláče. Počuli sme o tom, že po skončení si to sami zjedia.:-) Pri
pohľade na tých tanierov mi tečú sliny, že by som dala ihneď do
chrumkania. Tie ceremoniály vyzerajú na náš pohľad abnormálne
nádherné, všade hmýriacie rôzne farby v štýle fauvizmu, bohatý zmysel
ornametizmu a rôznej cheografie chodenia a tanca. Skratka Balijčania
sú skutoční umelci vo všetkom aj dokonca sa vyznajú „Charpie diem".
Bali je akési Francúzsko pre Európanov a mesto Ubud je ako mesto
Paríž. Obidve majú svojský štýl odlišnej kultúry na vysokej úrovni.
Raz sme s Miťom využili chvíľku na slávnostiach v chráme, ktorú sme
dostali pozvanie od Tuniky a bolo pod podmienkou, že si máme obliecť
ako balijčania. Mali sme už dávno nakupené skvostné balijské látky a
blúzky, ktorú sme nakúpili spoločne so susedmi toho domu na trhu Jl.
Sulawesi a u jednej krajčírky. Premenili sme na Balijčanov, ale aj tak
sme kontrastovali s bielou pokožkou a s tvarmi proporcií a črtov tela
a jasne s mojimi modrými očami. Vhupli sme si medzi hlúčikmi kopou
ľudí cestou do otvoreného chrámu. Ako my kresťania, navyknutí dogmami,
nesmierne sa to kontrastovalo s atmosférou balijských ľudí. Prekvapila
ma úplne príjemne uvoľnená atmosféra, ženy si mohli navzájom tichúčko
temperamentne pokecať a sem- tam na voľnom mieste, kde sa odohravalo
divadlo božstva, pobehali a šantili deti. A prijali našich darmasistov
ako seberovných bez rozdielu, že máme inú vieru a dokonca sme dostali
akési balijské prijímanie- očistenie posvätnou vodou a ryže. To sa ani
nedá opísať na tú krásu vo vnútri, ktoré som tam vychutnala. Mohli sme
si fotiť a filmovať, koľko chceli a ešte od nich veľkorysejšie po
skončení časti tej slávnosti sme dostali ako všetkým večere nasi
campur (druh indonézskeho jedla, základom je biela ryža a s kopou
zmesov všetkého trošiška mäska, rybky, krevety, zelinku-surovú
uhorku, dusenú fazuľu s mrkvou, pečené tofu syr a samozrejme navždy s
omáčkou pravej chilli-papričky ) zabalené do tanierika vyrobených z
banánových listov.
Súčasťou tých slávnosti sú aj rituály tranzov, ktorú Miťo neskôr v
noci videl na vlastné oči. Dúfam, že o tom prezradí pre viac
odvážnejších.
Najviac sa mi zaspôsobil koncert gamelan u, má fascinujúce zvuky pri
búchaní do kovových vodorovných tyčí a aj do zvislých kruhov. Keď
búchajú za 1 sekundu a rozkmitá sa to do približných takých 5 rôznych
frekvencií zvukov. Neváhala som využiť, zo zvedavosti vyskúšať hodinu
gamelangu s darmasisvami. Išlo mi to celkom dobre, väčšinou som
odhadla zrakom pozorovať inštiktívne podľa rytmu a počtu voľna pri
nebúchaní kladiviek do tyčí a nie až tak do uší a do vibrácií tela,
lebo pri nebúchaní kladivka sa to rozkmitá do iných zvukov.
Ešte sme aj využili slávnosť pri Ubude, bola to časť posledného
programu slávnosti, koncert gamelangu a predstavenie balijského tanca.
V tomto mieste sme si vycibrili vnímanie limitu balijského tradičného
tanca a neskôr v inom čase a na inom mieste vo festivale sa odohrávalo
predstavenie pomiešaniny balijského a javánskeho tanca, ktoré až tak
sa mi nepáčilo. Príliš až príliš pompézne sa väčšinou stratí efekt
krásy. Nepáči sa mi vôbec vkus moslimských Javáncov na rozdiel
Balijčanov, takí sú do toho všetkého do opachy pompéznosti, až sa
stratí rovnováha vyvážanej krásy. Ale uznávam umenie Javáncov pre
zmysel ornamentalizmu a spôsob teórie farieb. No, hlavne, nepoznám až
tak moc dobre ich umenie Javáncov. Čím som tu dlhšie, tým sa mi darí
viac postrehnúť vnímanie, či je to javánske alebo balijské.
Hihi, padlo mi do hlavy, ako v jednom slnečnom ráne sme sa snažili
prísť konečne načas na pláž na jógu. Jazdy hlučného frčenia našej
motorky sme museli v polovici cesty stíchnuť z dôvodu ceremoniálneho
náplavu ľudí na hlavnej ceste. Druhú polovicu cesty sme prešli pešo a
na hlavách prilby spoločne do ceremoniálu. Trvalo to nekonečne pomaly
a s Miťom sme sa zabávali, ako Balijčania vôbec nepoznajú hodinky a vo
všelijakých časoch sa konajú slávnosti a dokonca deti nemusia chodiť
pravidelne do školy. No žiaľ na jógu sme tak prišli, kde sa práve
skončila hodinka cvičenia.  Tu máme také dni, že ani nemá vôbec
zmysel plánovať do diáru, čo budeme robiť zajtra. Namiesto plánovania
sa dejú hocičo iné. Na druhej strane je to aj tak pre vnímanie iných
okrem domácich nesmierne náročné, ledva sa snažím udržať nervy v
pohode, keď sa tu inak prebieha.
Je to aj postrehom, prečo domácich Balijčanov nechcú prijať do
zamestnania do turistických centier, lebo sú poriadkumilovnejší s
účasťou balijských slávností ako byť v robote a sedieť v kancelárii 8
hodín denne podľa zákonníka práce. Sú aj zopár Balijčanov, vychovaných
európskej normy, majú zdravú disciplínu s organizovaním času v práci a
s účasťou slávnosti. Mnohí pracujú na voľnej nohe a majú vlastné malé
a súkromné podnikanie alebo prácu na ryžových poliach a na farmách.
Nie sú až takí bohatí, ale vo vnútri majú veľké bohatstvo, dar byť
vlastným umelcom svojho života. Nie všetci Balijčania dostanú šťastie
cestovať do sveta.

Predstavte si, na Bali majú svojskú vieru a vyznávajú 5 mil.
Balijčanov a celá Indonézia je moslimská, má cca 195 mil. počet
obyvateľov. Zaslúžia si obdiv zo sveta, ako im darí udržiavať svojskú
vieru a koľko ľudí zo sveta sem radi prídu.

Barb

Prvá lekcia jógy

Ráno od šiestej sa zobúdzame z batikovanej škrupinky ako prvé dve
kuriatka, jedno špinavo blondavé s modrými očami a o čosi za pár
desiatkov minút neskôr aj čierne kučeravé so zelenými očami. Ledva sa
ide von zo škupiny. Chvíľku akosi zavládne chaos s raňajšou prípravou
a uháňame si s motorkou na východ slnka do pláže Sanuru. Pri doraze
cesty na pláž si pekne rozložíme deky s ostatnými raňajšími balijskými
kuriatkami a vyhrievame si hodinku pri slniečku všelijakými polohami.
Tieto kuriatka nemajú mamu sliepku, ale majú mamu Kozmos. To sú
jogíni, ktorí si desiatky rokov si objavujú svoju ohybnosť tela a
rovnováhu štýlu života a rozdávajú si navzájom druhým úsmevy.
Je to ozajstne príjemný zážitok s nimi cvičiť a čosi opravujú nám na
naše nevydarené polohy. Môžem sa na jóge viac usmievať, aká som ohybná
na rozdiel čierneho kuriatka. Ale časom asi po dvoch týždňov sa už
darí viac naťahovať ohybnosť tela a dotýkať rukami na zemi. No,
konkurečne to má ešte ďaleko s ohybnosťou to kuriatko s modrými očami.
Po skončení jógy sa pobavíme domácimi angličtinou. Dokonca za odmeny
dostávame maškrty, raz nám dali čokolády z Nemecka a Merci. Dosť sa tu
čudujem, že tu na Sumatre majú úrody kakaovníkov a tu majú úplne
nechutne nekvalitné čokolády. Ani neviem prečo takto to majú a robí sa
v Európe masový dovoz z takých krajín pravé čokolády. Alebo je to
možné, že viac sa pestuje kultúra pravej čokolády v Latinskej Amerike.
Spomínam si na zaujímavý moment, až sa doteraz sa smejeme s Miťom.
Jeden na jóge sa chcel so mnou viesť rozhovor a pýtal sa ma, či som
vegetariánka. Jednoducho som povedala po indonézsky tidak, čiže nie a
Miťovi to zachytilo do uší, o čom sa bavíme. Zmenil na diplomata a
vysvetľoval, aké je ťažké na Slovensku byť vegetariánom, keď máme tuhé
zimy a je ťažké dostať kúpiť navždy čerstvú zeleninu a ovocie bez
chemikálií, no nezabudol ani pochváliť, akú majú tu vynikajúcu stravu
a šťavnatučké ovocie. A on sa začal smiať, akí sme chudí a tenkí od
ostatných zdravo štíhlych a pridali sa aj ostatní do reči, aby sme tu
jedli viacej mäska akoby neboli vôbec jogíni. Mali veľký kus pravdy,
treba aj v teplúčku jesť vyvážane. To sa mi páčilo, ako sa o nás tak
vzorne starajú a ponúkajú nám tipy a rady, ako zlepšiť životosprávu,
keď tu nejako podvedomne neuvedomujeme na vlastné chyby, prečo sme
často malátni. (bolo aj také obdobie, že sme vôbec nejedli na začiatku
pobytu mäsko z vlastnej negramotnosti indonézštiny o názvach stravy).
Ešte je aj ďalší dôvod, že tu pijeme vodu z bandesky, ktorá je bez
minerálov, na akom sme zvyknutí piť ako na Slovensku. Snažíme sa aj
doplniť do tela vitamíny a minerálov a stopových prvkov v tabletkách,
žiaľ tie balijské tabletky na rozdiel z Európy majú slabšie účinky a
sú chuti sladkej, ktoré nesmierne priťahujú aj kolónky mravcov v
perfektnom zavretom balení lieku. Alebo ešte lepšie spraviť limonádu s
pridaním morskej soli, cukrom a limetky.
Zaujímavosťou je s mojou nevedomosťou a so čudovaním, prečo tu
predávajú na trhu dosť draho citróny a pomaranče na rozdiel iných
ovocí z tropickej balijskej klímy. Veď je to preto, tieto ovocie
rastú v subtropických oblastiach a majú tu náročný spôsob pestovania
tých ovocí alebo si vyriešia s dovozom z troška zo severu alebo na
východe, kde je suchšia klíma. Tak už som tu múdrejšia v mnohých
veciach a viac tu vidím naozaj na vlastné oči, ako rastú a vyzerajú
rôzne plodiny a korenia, ktoré sa dovážajú do Európy. Dokonca majú aj
iné chute a vône. Také viac sú prirodzenejšie a pridávajú sa menej
chemikálii. Sem- tam si aj ochutnáme ako veľké decká, ako chutí
surové, no jasné bez mäska 
Viac sa tešíme na rána na pláži a všeličo od domácich sa dozvedáme a
od niektorých domácich počujeme hovoriť po slovensky (to my lektujeme
slovenčinu pre nich). No, občas niektorí ,a aj my, dostanú aj zajačie
úmysly neísť na rannú jógu alebo svojou chorobou. Čo je lepšie cítiť
zle alebo dobre počas dňa. Tam sa dá krásne naštartovať pravý balijský
slnečný deň.
A tak môžeme frajersky s návalom novej energie frčiť jazdou motorky do
nového dňa.

Barb

Pantai Balangan

No, ako vidíte z textu od Miťa o pláži Východu a Západu?

Ešte jednu pláž sme videli na juhu poloostrova Bali, na ktorom som si
na prvý moment som si zamilovala. Ide sa inou cestou motorkou tak asi
za 20 minút, kľukatou cestou hore kopcom a dolu kopcom, hore s
výhľadom na suchú krajinku a dolu celkom príjemnou balijskou klímou.

Ako som si zamilovala na tú pláž? Niedarmo sa hovorí a azda je to
pravda v živote, ak cestu niekde zablúdiš, ideš podľa iných predstáv
alebo aj ísť niekam, čo je hriešne. Jednoducho sme zablúdili cestu,
Miťovi a Maxovi, parťák z Čiech, motorky samo sa tam natrafili
kamenistou cestou do miesta, kde sú nádherné slamenné bungalovy, ešte
doteraz prerobené od čias Flinstonovcov. Pri vstupe na motorke ponúka
to miesto krásny výhľad na pláž s palmami. Prešli sme dolu schodmi,
ako tu, väčšinou sú na schodoch dosť vysoké rampy pre stúpanie nôh.
Chvíľku prejsť balijskou zelenou trávičkou a už postupne do sandál ide
piesok. Moc sa napichajú. Pripomína to na peeling a masáž na nohy. Je
iný piesok, na akom sme zvyknutí z inej pláže, majú veľké zrniečka,
ideálne na varenie tahony. Tá pláž z prírody ponúka všetko, čo si
želáte. Kopu vaničiek s teplou morskou vodou, zaplávať v plytkej vode,
do mora -vĺn, zasurfovať, alebo ísť vpravo, opaľovať na skale a
zaplávať si šujp zo skaly bez vĺn a zašnorchlovať pre pozdrav
kolektívu rybičky Nema. Je veľký výber pre toto maličké miesto pláže.

Barb

Západ vs. východ – Kuta a Sanur

V Kute sme bývali hneď po našom príchode, v hosteli plnom Austrálčanov. Raňajky mi pripomínali tatranské lyžiarske stredisko, v ktorom sa tmolia „lyžiari" od našich južných susedov. Namiesto týchto podarených rodiniek sa tu po preflámovanej noci presúšajú partie a páriky od protinožcov, miesto lyží do všetkého narážajú so svojimi surfami a navôkol vrhajú presne rovnaké povýšenecké pohľady, akoby im to tu všetko patrilo. Austrálčania chodia do Kuty radi, vlny sú tú také akurát na učenie, pobrežie ako pravítko, miesto žralokov vám robia spoločnosť delfíny a zabijácke medúzky a iné potvory tiež Bali po väčšinu roka obchádzajú.

Dni v Kute boli celkom fajn, trochu ospalé, ale inak s krásnym počasím a veľmi čulým ruchom. Je to také večne živé mestečko plné kontrastov – za naleštenými výkladmi plnými sprostostí pre turistov sa nachádzajú kľukaté uličky s obchodíkmi, pomocou ktorých ľudia doslova bojujú o prežitia a predávajú všetko možné aj nemožné. Veľmi často napríklad riedený benzín vo fľašiach od Absolut vodky, teda ako sme si ho nazvali, Absolut Bensin.

V Kute mi najviac vadilo asi to, že som beloch. Sedíte v Bamboo Corner (veľmi lacnej reštaurácii v samotnom centre Kuty s vynikajúcou kuchyňou), usrkávate čerstvú ovocnú šťavu a okolo vás prúdia davy „rekreantov". Vizuálne k nim celkom iste patríme, ale vnútorne začíname prežívať veci úplne inak. Keď sa človek trochu stíši, musí sa opýtať, čo vlastne tento malý, nikdy nespiaci New York so všetkými svojimi neresťami na takom posvätnom mieste, akým je Bali, vlastne robí. Niektoré skupinky ľudí či páriky pôsobia skutočne bizardne, zlepence rôznych rás a najrôznejších vekov. Mladých Jávancov si korpulentnejšie matróny od protinožcov berú do partie rovnako často, ako si (možno ich bývalé polovičky) či početná skupina dôstojných pánov z Nemecka vyberá mladučké Indonézanky. Paradoxne najnežnejšie pôsobia páriky starších ľudí, ktorí si sem na staré kolená prišli užiť aspoň jednu tropickú dovolenku. Samozrejme, ťažko hodnotiť, letná turistická sezóna sa práve skončila a vianočná ešte nezačala, hoci na Kute sa to veľmi neprejavuje.

Ako to už býva, teraz vychytená oblasť Kuty bola veľmi dlho na pokraji záujmu domácich aj prisťahovalcov. V podstate šlo o „nečisté" miesto, kam sa vynášali odpadky a ľudia s nákazlivými chorbami. Podľa domácich tu zlí duchovia rozhodne sídlia doteraz a dostať tam pravoverného Bálijca nie je vôbec jednoduché (a ani lacné, ale o tom neskôr). Väčšinu populácie Kuty tak tvoria Jávanci alebo prisťahovalci z iných končín Ázie či dokonca z Afriky. No a samozrejme neradno zabúdať ani na početnú skupinu belochov, ktorá si mohla dovoliť usídliť sa tu natrvalo, hoci aj tí, ako starnú, sa postupne sťahujú do pokojnejších končín.

Pláž v Kute je posiata jemným pieskom len veľmi pomaly sa zvažujúcim do mora, ktoré v tomto období obšťastňuje breh krásnymi, stredne veľkými  a veľmi dlhými vlnami hnanými k pevnine príjemným pasátom. V zakalenej a spenenej vode toho veľa neuvidíte, zato na hladine sa to hemží tzv. „bruchoplavcom austrálskym". Tento druh vylihuje v hojnom počte na umelohmotnej doske zvyčajne tak 100 až 150 metrov od brehu a čaká na tú „svoju" vlnu. Keďže ide o veľmi vyberavého živočícha, toto čakanie trvá niekedy tak dlho, že bruchoplavec austrálsky sa dá pokojne použiť ako orientačná bójka pre hŕstku tých, ktorí si prišli do mora z nejakých nepochopiteľných dôvodov skutočne zaplávať. Keď už konečne príde tá pravá vlna, bruchoplavec upadajúci do letargie ju zriedka dokáže aj zachytiť a čakanie pokračuje. Kuta je taká miestna surferská škôlka (tí, ktorí poznáte Chopok, tak vám možno niečo napovie „Biela púť"). Po prehýrených nociach a v Bintangovom (pivo) opojení to však na surfe ide iba veľmi ťažko. Tí, ktorí si na Bali prišli naozaj zasurfovať, si určite nevyberú Pantai Kuta ale južnejšie pláže s priliehavými názvami ako napríklad „Impossible beach".

Sanur je akýmsi protipólom Kuty, miestom, kde slnko nezapadá ale vychádza a kde možno stretnúť omnoho viac domácich. Do Sanuru smerujú početné náboženské procesie až z Denpasaru (v podstate je to skôr taká malá púť) a ísť sa sem pozrieť na východ slnka patrí medzi základné povinnosti. Nie je to len obyčajný východ slnka nad morom sprevádzaný malou flotilou hojdajúcich sa rybárskych lodičiek. Ak máte šťastie, z oblakov sa vynorí nádherne ožiarená Gunung Agung, tri kilometre vysoká hora, ktorá je najsvätejším miestom na celom Bali. Vzhľadom na celkovú rozlohu ostrova je táto sopka skutočne trochu prerastená a bohovia sa na nej v minulosti museli poriadne vyblázniť. Gunung Agung je taký dôležitý, že podľa neho sa na Bali určujú svetové strany. V miestnom ponímaní je najdôležitejšou os svätý Gunung Agung (ako posvätné miesto) a more (považované za nečisté). Podľa tejto osi sa stavajú nie len chrámy a ľudské obydlia, ale aj celé dediny, keďže každá z nich obsahuje tri svätyne uložené práve pozdĺž tejto osi.

Pláže v Sanure sú obohnané korálovým útesom, čo spoľahlivo drží vlny aj surferov mimo oblasť, žiaľ, niekedy Sanur opustí aj samotný oceán a miesto kúpania sa tu potom môžete akurát tak pekne poprechádzať – teda, v prípade, že máte chuť rešpektovať nariadenia typu „Swim in between the flags". Ak nie a prejdete sa až na vonkajšiu stranu útesu, čaká na vás úchvatné šnorchlovanie à la hľadá sa rybička Nemo. Okrem nej podstatnú časť fauny sanurských lagún tvorí tzv. „riťosed domáci". Bálijčania majú k moru podobný vzťah ako Popradčania k Tatrám – radi sa naň pozerajú. Plávanie tu nepatrí k základnej gramotnosti ako u nás a domorodci chodia do mora doslova sedieť. Sadnú si po krk do vody a dívajú sa na svet zo žabacej perspektívy. O krok ďalej sa odvážia už len rybári, ktorých vôbec nie je veľa  - až na jednu dedinu – Djimbaran –  tu rybolov veľmi nefičí a loví sa buď do vlastného brucha alebo pre turistov.

Keď je vody tak akurát, tak sa v lagúne pred útesom vytvorí doslova riečny prúd v ktorom sa potom miestne deti člnkujú v umelohmotných člnkoch. Vody je aj v najhlbšom mieste ledva po pás a plávanie tu pripomína pobyt vo fitness centre. Položíte sa do prúdu a snažíte sa plávaním udržať na tom istom mieste. Pritom dávate veľký pozor na to, aby ste nerobili príliš hlboké zábery a nepoškriabali si ruky o plytké dno. Rekondičné aktivity potom môžete ukončiť v miestnej posilňovni, ktorá uviedli do prevádzky ešte Flinstonovci a odvtedy funguje vo svojej nezmenenej kamennej podobe dodnes.

Na Sanure sú ešte čarovné pravidelne rozostúpené kamenné násypy smerujúce do mora s prístreškom na konci. Je to úžasné miesto pre pokojné rozjímanie, meditáciu či len obyčajné čítanie nejakej peknej knižky. Raz sme tam dokonca skúšali na našom malom maratóncovi písať aj blog, ale pre slaný vietor plný jemnučkého piesku sme ho radšej rýchlo schovali späť do jeho neoprénového púzdra.

(Tieto fotky sú predovšetkým požičané od našich kamarátov Maxa a Liz)

Miťo

Tari Bali

Len ako  doplnenie, na Bali je tanec považovaný za prameň všetkej kultúry. Kto chce teda študovať akékoľvek umenie, musí najprv pochopiť tanec a až potom môže prenikať hudby, sochárstva, batiky či maľby (umenia vymenované v akomsi približnom poradí dôležitosti).

Tancov je samozrejme veľmi veľa, všetky majú svoj náboženský alebo spoločenský význam a človek by o tom mal aj niečo vedieť na to, aby to pochopil. Nepodarilo sa mi nájsť nejaké super videá, ale aspoň dve ukážky, aby ste mali aspoň trochu predstavu. 



Miťo

Balijský tanec – kati a indický tanec

Takže mám aj dobrú správu, bola som včera druhý raz na hodinu tanca. Mám z toho svalovicu rúk a nôh. Profesorka mi hovorila, že to bude o čosi trvať dlhšie, kým si napravím všetky chyby tanca, lebo som navyknutá na brušný tanec a všetky pohyby sú rozdielne a ma iné vyžarovanie- na brušnom tanci si ako labuť a páv –jemná, krehká a zraniteľná a na balijskom tanci vyžaruje zvnútra ako silná žena na pevných nohách, plná energie.  Je tam mnoho pohybu s prácou sedacieho svalu a viac nakláňať nohy do polosediačky a viac nakláňať na špičkách, veľká práca s hlavou, skôr mi to pripomína na lekciu kreslenia anatómie portrétu u maliara Ivana Pavleho, kde ma vštepoval do hlavy teórie o osi hlavy, ďalej s krkom do pravého uhla s hlavou a s pohybmi očami, no žiaľ pre mňa nie je až také jednoduché, aby som toľko nežmurkovala a viac mať uhľadený pohľad do stredu, kým sa sa nejde do pohybu hlavy doprava alebo doľava a proste ešte raz nežmurknúť, iba klesnúť viečka ako náhradu úplného žmurkania. Ruky musia byť do tvaru 90 až 120 stupňov a stále byť rovnomerne nahor ku pleciam a postupne dosť pevne rytmicky a dynamicky, nie ako na balete, nakláňať s lakťami spolu s rukami a kmitať prstami, palec schovať nabok do dlaní. Pás a boky absolútne nič nekmitá do vlniek, iba sa viac tlačí do ťažiska. Raz pohnúť bokmi doľava a doprava, nohy do tvaru V.
Zaujal ma dojímavý moment, keď sme s Miťom vstúpili do indického kultúrneho centra, iným vyžarovaním indickej mentality ako u Indonézanov, sú viac pedantnejší, poriadkumilovnejší a viac racionálne, ale aj so srdcom zahľadení. Pri úradovaní a pri získavaní infošiek berú dosť vážne. Bola som sa pozrieť s kamoškou Luciou z Mexika na lekciu klasického indického tanca. Zarazilo ma lektorky priameho vyžarovania až prísneho pohľadu a veľkého tanečného talentu exotickej Lucie.  Tá lektorka je  No. 1 pravá žena z Indie. Skoro som ani nevedela zakryť ústa pri pohľadu tancovania, fascinujúceho energetického rytmu hudby a zvláštneho indického jazyka. Najprv sa hrajú s prstami a hovoria, ako sa volajú druhy pohybov prstov. Skúste aspoň prečítať indické názvy prstov, ktoré je pre nás nesmierne ťažko zapamätateľné:  pathaakah (po anglicky flag), thripathaakah (flag in the parts), arDhapathaakah (half flag), karthareemukkah (scissor face), mayoorah (peacock), arDhachandhrahsaljia (half moon). Je potrebné vedieť perfektne názvy druhy pohybu prstov, ktoré sa využívajú do tanca spoločne do harmónie tanca s telom. Všimla som si, ako viac využívajú pohyby rúk ako prejav tanečného jazyka svojho každého pohybu. Je to náročné, pri tancovaní treba aj zapamätať pohyby v nezvyčajnej polohe, do rôzneho uhla naklánaní nôh, rúk, prstov, tela a hlavy a aj pohyb očí a vedieť povedať na názov pohybu. Potom lektorka nam dala indické  texty, aby sme to naučili. Spoločne sme to prečítali a ani neviem koľkokrát sme drezúrne znova opakovali text, aspoň jeden riadok som už dokázala naspamäť. Zaslúži si tá lektorka tanca obdiv, ako vie zo seba podať druhým iskrivú energiu drezúry, aby sa Európania niečo naučili. Na konci čítania textu sa mi poľavilo, keď lektorka sa usmievala, že je koniec hodiny.  No, žiaľ som cítila vo vnútri, že to pre mňa nemá zmysel prihlásiť na kurz indického tanca. Som tu, aby som sa viac rozvíjala výtvarné umenie a nie  tanec.

Tu je indický text:
Sakthi sahita ganapathim
ankaradhi sevitham
Viraktha sakala munijana
Sura raja vinutha guru guham
Bhakthyadhi po shakam
Bavasutham vinyakam
Bhutkthi mukthi pradha bhushiithangam
Raktha padaam bujham bhavayani

A Miťo pridáva text v pôvodnom znení:
शक्ति सहित गण पतिम् - रागं शङ्कराभरणम् - ताळं तिश्र एकम्
(नोट्टु-स्वर साहित्यम्)
शक्ति सहित गण पतिं शङ्करादि सेवितं
विरक्त सकल मुनि वर सुर राज विनुत गुरु गुहम्
भक्ताळि पोषकं भव सुतं विनायकं
भुक्ति मुक्ति प्रदं भूषिताङ्गं
रक्त पादाम्बुजं भावयामि

Išla som za Miťom, bol v knižnici a intelektuálne čítal noviny. Tá knižnica vyzerala No.1 s kopou materiálov o Indií, hádam je to aj super príprava na cestu do Indie. Možno aj na štipendium. Uvidíme, kam nám zavedú cesty ďalej a aj tak som cítila zmiešané pocity u Balijčanov oproti iného vyžarovania u Indov, čo robia v univerzite, že ani nemôžem začať normálne s batikou a ani zasiať semeno k projektu indonézskych rozprávok. Len trpezlivosť a hľadanie iných alternatívnych možností. Možno aj takto má byť.


(Miťo pôvodne čítal ešte intelektuálnejšie učebnicu Sanskrit pre samoukov – so sanskritom je totiž veľmi príbuzné aj písmo miestneho pôvodného jazyka bahasa bali, ktoré je veľmi estetické a zaujímavé, ako ukážku prikladám jedno foto.)

Barb

01102008008