O tej tematike chcem si podeliť s vami, čo som tu zažila, keď som využila pozvanie domácich na svadbu a na pohreb. Nie je naozaj div, že tieto dva hlavné životné rituály sa vyskytuje na celom svete vo všetkých svetových strán, dokonca aj tu, kde stojíme dolu hlavou na južnej pologule Zemi. S inými zvykmi a mravmi. :-)
Mám v tej tematike mnoho medzier s infoškami, ale napíšem, čo sa mi podarilo zachytiť s komunikáciou a čo som videla na vlastné oči, keď nebol ani na jednom rituáli Miťo. Mal iné povinnosti alebo buď maródoval v posteli. 
Zaujímavosťou bolo, že na obidvoch udalostí som musela švihom bleskovo rozhodnúť, či prijať pozvanie domácich a dohodnúť sa s kamarátmi. Páčilo sa mi na zmenu, že som ani nemusela robiť s typickými ženskými –mojimi starostami, čo si oblečiem na tých udalostiach, čo je rozdiel ako u nás v Európe, kde sa pestuje s oblečením dosť prísne podľa diktatúry módy. Stačilo obliecť v balijskom tradičnom oblečení- blúzku so sarongom a okolo pása šatku. 
Nepoznajú silný prílev emócií radosti a smútku ako v našom európskom vnímaní. Vnímame radosť na svadbe a smútok na pohrebe. Vnímajú tu tieto rituály ako úspešné plynutie kolobehu života, rastu bytia a vykonávanie v sebe vyššie skutky dobra, čím môže dostávať lepšie možnosti v budúcom živote. Ak niečo spravil v živote zlo, nerešpektovanie vnímania signálov vo vnútri so spojením s univerzom- kozmos a neprekonal to v pozemskom živote s nápravou zla na dobro, nedotiahne ešte vyšší rast k lepšiemu v budúcom živote. Dosť jednoducho píšem k základnému a hlavnému chápania, keď som stretla s mnohými reakciami nepochopenia nízkej duchovnosti, čo je karma a reinkarnácia. Ale časom to prejde k porozumeniu vnímaniu dvoch odlišných kultúr Západu a Východu.
Na balijskú svadbu vo fajnovej rodine mňa a s Honzom zaviezli autom fotograf s jeho sympatickou ženou, ale živelnou o rozdielnom poznaní ako my. Ja o Bali a ona o Európu. Polovicu dňa sme s ňou trávili čas debatou výmenou rozdielu vnímania, ako žijeme v Európe a čo robíme na svadbe. Ona nám výmenou super vysvetľovala spôsob rituálov na svadbe, žiaľ Honzu som iba málo rozumela. Nevie dobre artikulovať, aby som rozumela. Privítala nás rodina ženícha, keď sme prechádzali do vchodu jeho rozprávkovo vyzdobeného domu, obvešané výzdobami z banánových listov. Nechýbal ani gamelangový koncert a pri vstupe do domu nám ponúkali pitie a misku suchých maškŕt a arašidov na výber. Keď boli všetci pozvaní v jeho domu, pripravili ceremoniál do chrámu, kde je ukrytá nevesta. Ceremoniál bol nádherný, vyzeralo na štátnu návštevu po dedine. Všetci boli v tradičnom oblečení. Najnápadnejší, najvyparádenejší a najviac vyzdobený šperkmi bol ženích, no bolo mi trocha smutno, že v tom oblečení muselo byť strašne teplo a natieklo veľa potu. Tu majú zvykom ženícha a aj samozrejme nevestu zdobiť viac šperkov- náušnice v tvare listu, korunu na hlave a široký náhrdelník na hruď, prsteň a náramok a pre nevestu aj náramky pod ramenami. Do nôh si zdobia biele bavlnené ponožky. Takto vyzerajú balijskí aristokratisti s bielymi ponožkami vo významných udalostiach. Zaviedli do chrámu a dlho skoro polhodinku mal pánsky rituál ženícha, čo symbolizoval na štart do nového života s nevestou. Schovaná nevesta sa po hodinke zjavila všetkým prítomným. Bola krásavica, zdobená prekrásnou dlhou zlatou korunou a oblečená vo farebnom zlatistom látke.
Iba blízki svadobčania mohli ísť do druhej miestnosti a robili rituály s rozlúčkou nevestini rodičov, ktorá odpúšťa silno spútanej putu rodičov. Bolo to silne emocionálny okamih, nevesta tak strašne plakala, až som sa zľakla. Na znak spojenia mladí navzájom si dávali okolo náramku ryžové slíže. Mala som povolenie vidieť ten rituál, keď som pomáhala fotografovi fotiť druhým fotoaparátom iného záberu. Keď sa to skončilo, nasledoval sa ceremoniál do naspäť ženíchovho domu. Hostia si mohli dať obedňajšiu prestávku v záhrade, jedlá boli v nasi campur, podobne na spôsob švédskeho stola. Pripomínalo mi na party, kde si môžu hocikedy vybrať jedlo a na pitie. Nepodáva sa žiadny alkohol na privítanie ako u nás. Po prestávke nasledoval ďalší obrad svadobčanov, niečo to pripomínalo, ako u nás máme rozbíjanie tanierov a pozametanie dlážky. Nevesta dala piť vodu ženíchovi a ženích zase umyl nohy neveste. Ako tu býva zvykom, že v každom dome, kde žijú spolu patrične s rodinou a s generáciami, mávajú svoj vlastný chrám pre uctievanie božstiev. Keď je rodina v dome viac vznešenejšia, tak majú väčší chrám. Potom tí mladí išli do rodinného chrámu a robili niekoľkokrát opakovane istý rituál s vonnými tyčinkami, s kvetmi a s pokropením svätou vodou od hinduistického kňaza. Trvalo to nekonečne dlho, od 9 ráno do 16 hod. Keďže to dlho trvalo, páčilo sa mi ako hostia môžu robiť, ako chcú. Naopak vôbec nebolo prísne udržiavať, že bolo treba ísť všetci do chrámu, mohli si porozprávať s hosťami , zabaviť sa či aj poprechádzať po záhradke. Videla som aj raj orchideí. Všade zdobili stromy kmeňu tieto exotické kvety a na múroch plotu. Prekvapilo ma to milo, ako balijskí hinduisti uctievajú prasiatko a radi si pochutnávajú na pečenom prasiatku a od hostí som dostala otázky, či jem bravčové mäsko a ako to vnímame u nás. Domáci sa potešili na moju odpoveď, ako my máme radi rovnako ako oni, že to aj my uctievame za symbolu prinášajúceho šťastia v peniažkoch. Neskôr som dozvedela, že o bravčovom mäsku je téma domácich číslo 1, keďže Balijčania sa snažia udržiavať tradíciu pečeného prasiatka, keď v celej Indonézii je silná islamizácia a vláda Jakarty sa snaží zhrabať Bali na islam. Po príjemnom rozlúčke s mladými a gratulácii sme opustili domu mladých. No, veľmi dobre tu poznajú aj svadobné dary od hostí, ale vôbec nerobia svadobné torty. Detailom zaujímavosťou je, že v mnohých hinduistických obradoch na svadbe významovo pripomínajú ako u nás. Nezabudla som ešte, väčšinou od 21 hod na svadbe mávajú mladí disko. 
V inom dni som si bleskovo obliekla do sarongu a s kamoškou sme sa spojili s davou domácich do cesty púti obradu pohrebu, kde v tej chvíli opustila pred pár dňami pozemský svet Ariho babka, nášho majiteľa, ktorý sa o nás stará o chod na našom druhom bývaní. Pút zaviedol s nákladom máry, ktorí niesli statočne muži do 2 km cesty do parku, kde rastú majestátne tropické stromy s liánmi. Mára vyzerá veľkolepo do obdĺžnika lemované s kopou rímsami a s výzdobou ornamentov a farebných látok. V parku vyzeralo z môjho pohľadu veselo, hral gamelanový koncert, stolíky kypeli občerstvením a ľudia v chode pohybu dolných končatín mihotajúcich farebných batikovaných drapérií -sarongu , v strede miesta zložili muži máru a vyťahovali a obaľovali s veľkou úctou s postupom bambusovej a bielej látky dýkou von mŕtvolu a dali do bambusovej otvorenej rakvy s bielym dáždnikom. Ženy spievali piesne, hodiace do pohrebu. Kňaz dal pochovanému požehnanie s vonnými tyčinkami, kvetmi a nakoniec opakovane posvätnou vodou. Blízki dávali do stredu tela zosnulému šatstvo a ich atribúty. Po dokončení obradu kňaza dal signál inému mužovi – niečo podobne ako katovi, ktorý sa vyzná so zapálením ohňa mŕtvol. Prekvapilo ma to, ako tí domáci berú pohreb pohotovo a prirodzene, že si aj ukazovali verejnosti otvorenú mŕtvolu, žiaden plač a dali aj zosnulému peniažky, ktoré sa potom zbytočne zhoreli. Postupne oheň zožieral do popola. Žiadne čierne a smútočné...domáci si spokojne v parku poupratovali a opustili park.
Ale nie v celom Bali robia ten istý spôsob rituálu spálením mŕtvol ohňom. Pred pár dňami sme navštívili miesto pod horou Mt. Baturom, kde rastú zvláštne stromy, ktoré geniálne zabraňuje zápachy zosnulého, tak nerobia žiadne spálenie ohňom, nechajú pod stromami hniť mŕtvolu. Mala som z toho fakt zvláštne dobrý pocit, že som vôbec necítila zápach a pre prirodzený prejav druhu pochovávania.
Ešte je jeden rituál, ktorú som nevidela, je pilovanie zubov -ostrých rezákov. Robia to deťom mliečnych zubov a adoscelantov trvalých zubov. Silno sa podobajú na naše 1. sv. prijímania a na birmovky, keďže dievčatá vyzerajú ako malé nevesty v bielych šatách a tu tiež vyzerajú v tých šatách s korunkou na hlave ako na balijskom svadbe. Ležia na zemi ako po sardinkách v konzerve, pod hlavou majú špeciálny vankúš, čiže držadlo ako v japonskom filme Gejša a predtým ako ide zubár pilovať, kňaz dávajú požehnania po jednom, aby boli navždy zbavení pred zlými duchmi. 
Na obidvoch rituáloch mi pripadalo vžitie pozorovania exteriéru a interiéru v trojrozmernom priestore, kde sa snažilo využiť, čo najviac farieb a ornamentov ako v dvojrozmernom priestore -ako v obrazoch fauvizmu a či stavby typu Gaudího alebo Hunderwassera. Mám náramnú radosť, ako môžem po dlhom drine a poslušnosti v čiernobielom vnímaní zo školy k profesionalite umelca nabažiť do mojich duší pozorovania farieb bez limitu a vychutnať s farebnou eufóriou, ktorú mi chýbalo počas štúdia. No, neľutujem, že mám aj rozšírenie poznanie v čiernobielom vnímaní a treba brať ohľad na riziká, že aj prílišná sloboda s farbami môže aj ublížiť. To aj platí v živote.

Balijčana poznali širokouhlé kino storočia predtým, ako sa druhý najväčší génius elektrotechniky (prvým bude vždy Nikola Tesla) snažil v pote tváre vyrobiť svoju žiarovku. Tieňové divadlo wayang kulit pretrvalo až dodnes a predstavuje jeden z vrcholov balijského umenia, v ktorom sa snúbi bábkoherectvo i umenie tvorby jemnučkých, bohato zdobených kožených bábok, s tradičnou hudbou (gamelanom), „spevom" (túto časť ale mohli radšej vynechať), niekedy aj tanečnými vložkami a predovšetkým silným príbehom starodávnej Mahábháraty. Moralistický príbeh je pretkaný vtipnými poznámkami, ktorými si dalang – bábkoherec, satiricky uťahuje z miestnej komunity, upozorňuje na aktuálne problémy, či šíri miestne novinky prevzaté z agentúry JéPéPé, na ktorých sa potom všetci môžu od smiechu popučiť. Teda, tí, ktorí rozumejú všetkým trom honorifikačným stupňom balijského jazyka a čo-to pochytia aj zo staro-jávanskej vznešenej reči náboženských textov – kawi. Tú používali predkovia Balijčanov dávno predtým, než ich násilná islamizácia vyhnala do balijského „exilu".

Hovorená balijčina je bohato intonovaný, nesmierne expresívny jazyk s veľmi vágnymi gramatickými pravidlami, ktorého škála zvukov prekračuje to, čo v našom kúte sveta ešte zvykneme považovať za ľudskú reč. Kto ňou chce hovoriť, musí sa naučiť používať na rozprávanie celú tvár, oči i celé telo, spojiť slová s emóciami a aj ich prežívať. Bálijské písmo  je uhladené, jednoliate, súvislé ako rýchly prúd slov rodeného Balijčana s prestávkami len na naznačenie čiarky či konca vety.

Wayang sa koná pri najrôznejších náboženských sviatkoch a má ešte stále moc odtrhnúť od televízie všetky generácie Balijčanov. Predstavenie, na ktoré sme boli pozvaní, sa konalo pred bandžárom uprostred ulice (banjar to je miestny úrad a kultúrne centrum v jednom – v podstate zastrešené javisko, akýsi megaaltánok kde sa stretávajú „starešinovia" a rozhodujú o veciach verejných, nacvičuje gamelanový orchester, ale aj sa konajú zábavy á la disko, atď.).

Aby sme mohli mať kvalitné tieňové divadlo, potrebujeme predovšetkým tmu –tá sa však uprostred hlavnej cesty, kde sa rozhodli divadlo rozložiť, hľadá ťažko a tak overtúra k predstaveniu, ktoré sa zo siedmej presunulo na deviatu a začalo o pol jedenástej, bol akt ktorý som nazval „Skrotenie zlej lampy".

Napriek niekoľkým nezdarom sa to nakoniec podarilo – pod lampou nastala tma a predstavenie sa mohlo začať. Ulica sa medzitým zaplnila ľuďmi, ktorých prišlo niekoľko sto a vytvorili tak skutočný zástup v ktorom sme my bieli pôsobili dosť komicky, pretože sme ako takmer jediní prišli kompletnom v tradičnom úbore. Usadili sme sa na ešte stále teplom asfalte a zahľadeli na širokouhlé plátno v bohato zdobenom masívnom drevenom ráme. V minulosti ho zozadu osvetľovali akési mega-petrolejky alebo ohník plajúci v miske nad dalangovou hlavou. V dnešnej modernej dobe sme mali wayang nie len nasvietený reflektorom, ale aj obohatený o laserovú šou, parostroj a zvukové efekty – predovšetkým strašidelné hrmenie. Týmto prvkom patril prakticky celý polhodinový úvod, počas ktorého psychedelické laserové blikotanie dopĺňal epileptický tanec inak veľmi peknej bábky zvanej strom života, ktorú v tranzovom rytme sprevádzal nadmieru entuziastický gamelanový orchester. Pripomínalo to pokemonovské efekty, ktoré zakázali preto, že deti pri obrazovkách z nich dostávali záchvaty. Do reality nás však neúprosne navracal dievčenský zbor, ktorý len s veľkým zaprením dokážem nazvať speváckym. Každé druhé slovo ktoré vyškrekli bolo wyayng, takže to pripomínalo niečo ako „wayang bude, bude bude wayng, wayang, začína sa wayang…" Na videu máme len krátku verziu bez spevu.

 

Po pol hodine sme toho mali akurát tak dosť, ale nechceli sme odísť skôr ako sa začne niečo skutočne diať. Postupne sa všetkých asi 60 bábok zjavilo v hustom zákryte po bokoch plátna a hoci sme ničomu nerozumeli, vedeli sme vďaka trojmesačnému pobytu na škole jedno – „dobrí" sú vždy napravo a „zlí" naľavo. Základnú otázku môjho mladšieho brata, ktorý sa ma pri každom filme (aj dokumentárnom) zvykol pýtať, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí, sme teda zodpovedali ľahko. O čom bol zvyšok však už nemáme ani bledomodrý šajn, každopádne, diváci sa na replikách neskutočne bavili a deti spolu s rodičmi sa šli miestami popučiť od smiechu.

Bolo nám už od počiatku jasné, že my „bule" sa na wayangu, kde nerozumieme ani slovo, začneme rýchlo nudiť a bolo to jasné aj domácim, ktorí so záujmom stopovali, dokedy vydržíme. Aby sme sa mohli hrať na tvrďasov o niečo dlhšie, šli sme sa pozrieť do „zákulisia". Napriek tomu, že wayang kulit je predstavenie jedného bábkoherca, ktorý si navyše vymýšľa vlastný scenár adaptovaním jedného z mnohých príbehov Mahábháraty, rozhodne na svoju šou nie je sám. S troma tuctami „dobrých" a rovnakým počtom „zlých" bábok mu po oboch stranách pomáhajú asistenti, ktorí ich pred nástupom na scénu kontrolujú (nezriedka aj opravujú) a podávajú v správnom podarí. Okrem toho za dalangom ešte sedí ďalší človek s mimoriadne dôležitou funkciou, ktorou je neustále utieranie potu z čela, tváre a krku, výmena prázdnej fľaše s vodou za plnú a pod. V žiadnom wayangu nesmie chýbať klasický gamelanový orchester obohatený o hlasnú s drevenú klapačku, ktorou hudobník v absolútnej synchronizácii s dalangom presne reaguje na pohyby bábok, čo pôsobí fascinujúco najmä pri rýchlych dynamických súbojoch. Klapačkou sa tak isto oddeľujú jednotlivé frázy – verše v dialógoch. Človek. ktorý ju obsluhuje, je po dalangovi hneď druhý, ktorý si počas maratónskeho predstavenia nemá poriadne kedy vydýchnuť. Ďalším hudobným doplnkom je nepriehliadnuteľný „zbor" – stretol som sa iba so ženským, ale to ešte nemusí byť pravidlo. Samotný dalang – čo zas býva výlučne muž, sa tiež „naspieva" až až, hoci vždy sólo. Náš moderný wayang mal ešte zvukára a osvetľovača starajúceho sa o špeciálne efekty a laserovú šou. Práve mixážny pult a moderný ovládací panel pôsobili dosť kontrastne so všetkými tými ľuďmi v tradičnom oblečení za nástrojmi zasadenými do bohato vyrezávaných drevených rámov – ale ľudia boli za jeho príspevok k umeleckému zážitku nepochybne vďační.

Divadlo wayang neexistuje len na Bali. Zachovalo sa aj na Jáve, kde však nemá podobu tieňového divadla, ale používa sa skutočné bábky. Majú veľmi zaujímavé proporcie a Barb si všimla veľkú podobnosť medzi nimi a bábkami použitými vo filme Tima Burtona – Mŕtva nevesta. Pozrite si ukážky a porovnajte sami.

Wayang Bali

Wayang Java

Mŕtva nevesta

 

Toto bola posledná reportáž v ktorej sme vás zásobovali fotografiami z mobilného telefónu – na tie ďalšie sme si už konečne kúpili fotoaparát, hoci je to len kompakt, verím, že vás nové snímky potešia a že to bude badateľný rozdiel.

foto:

1. Spevák na jednej z mnohých miestnych slávnosti spieva verše zapísané v balijčine, sprevádzajú ho jednostrunové husle a vy môžete byť radi, že to nemusíte počuť.
   
2. Riadky sú dlhé, jednoliate, medzery medzi slovami neexistujú ani písané, ani hovorené. Rozdelenie možno badať na základe znakov, ktoré majú niekedy inú formu na začiatku slova ako uprostred či na konci.
   
3. Teste pred začiatkom predstavenia.
   
4. Úvod vrcholí.
   
5. Nakuknutie do zákulisia.

 

3