Človek nemôže skutočne pochopiť prirovnanie „drzý ako opica" kým si ho neprežije na vlastnej koži. Zabudnite na všetky romantické filmy či detské seriály, cirkusy a „milučké" opičky, ktoré ste videli za mrežami v ZOO. Zabudnite aj na staroindickú Rámájanu, kde opičí kráľ uzatvorí pevné spojenectvo s ľuďmi. Pravda je celkom iná. Opice sú nie len drzé, ale sú aj zlomyseľné, zákerné, úskočné, nenásytné, ľstivé, zloprajné, škodoradostné a vôbec jednoducho zlé od moku kosti až po končeky chlpov.

Všetko sa začalo asi vtedy, keď si opice všimli, že homo erectus sa im akosi evolučne vzďaľuje a že za ním pomaly prestávajú stíhať. Aspoň nateraz prehraté evolučné preteky ich poriadne nasrdili a tak si našli nový zmysel života – robiť ľuďom zle – umenie, v ktorom sa zdokonaľujú už celé tisícročia. Na opičie bandy možno naraziť po celom Bali. Ich základňou je Monkey Forest, ktorý mám stále menšiu chuť navštíviť, pretože púšťať sa do záľudného boja s drzými opicami a ešte za to platiť sa mi naozaj nechce. Guerillové komandá obľubujú najmä chrámy, kde ich ten poddruh homo sapiens sapiens, ktorý opice ešte nestihol evolučne preskočiť (homo sapiens sapiens turistikus) ochotne kŕmi maškrtami, ktoré si za neskutočné peniaze kúpi priamo na mieste od priekupníkov, pravdepodobne nastrčených samotnými opicami.

Medzi guerillovými opicami existuje iba veľmi malý stupeň ekonomickej solidarity a tak si veľkovýkrm maškrtami užívajú len tie najtučnejšie z nich. Tie ostatné si potom vybíjajú zlosť na tých najblbších z blbých turistov – tých, ktorí sú leniví čítať všadeprítomné tabule upozorňujúce na to, aby si odložili všetky klobúky, okuliare, náučnice, ligotavé prstene a pod. do batohov. To isté platí samozrejme aj pre fotoaparáty – že máte nejaký „bezpečne zavesený" na krku neznamená, že vám ho nejaká drzá opica neukradne alebo pod hrozbou použitia zubov či skupinového útoku jednoducho nevymámi.

Opice dávajú veľmi jasným spôsobom najavo, čo si myslia a turistoch a o hmotných statkoch, ktoré si nahonobili a s pýchou sa v nich pretŕčajú. Nečakajte, že vám ukradnutú vec vrátia späť – môžete sa pokúsiť ju síce získať násilím, ale máte na to tak 5 až 10 sekúnd. Ako prvé padli za obeť Luděkove okuliare, ktorý si ich dosť nepochopiteľne nechal na očiach odkiaľ mu ich šikovný opičiak v mihu sekundy ukradol. Ešte sme sa dosť nenasýtili pohľadu na to, ako päťtisícové okuliare dopadajú po úlomkoch na zem – pričom príliš zvedavým divákom či nerozvážnym „záchrancom" sa pritom ušlo pár dobre mierených cikancov spustených z opičích výšin rovno na hlavu – a tu Barb zistila, že ani ona sa z Uluwatu nevráti so všetkým, čo si tam priniesla. Ona si totiž okuliare ešte nepochopiteľnejšie nechala v ruke, miesto toho, aby si ich odložila do tašky a tak iná šikovná opica rýchlym pevným ťahom získala druhú blyšťavú korisť toho poobedia. Ešte, že mala aspoň toľko úcty, že sa rozhodla svoju korisť skonzumovať oveľa fotogenickejším spôsobom.

(Dúfam, že vám nemusím pripomínať, že získať takéto exkluzívne zábery chce nesmiernu odvahu a je to spojené s veľkým rizikom – nejde len o váš fotoaparát, ale aj o vaše ruky, tvár, oči – pokiaľ váš fotoaparát neváži s objektívnom viac ako opica, ktorá sa ho snaží ukradnúť a pokiaľ ho neviete použiť ako zbraň, ste v permanentnom nebezpečí.) Miťo

Spomínam si, ako som pred stretnutím s opicami stihla všetky veci uložiť do batoha a mala som batoh na bruchu, okuliare som mala na tvári, vôbec ma to nenapadlo, že sa to môže stať. Raz som vložila okuliare z tváre, keď som bola v tieni medzi stromami, aby som lepšie spozorovala opicu, ako papká Luděkove okuliare a žiaľ druhá opica ukradla z rúk moje. BaliBarb.

Viac fotografií vo vyššej kvalite nájdete tu: http://picasaweb.google.sk/barbpaul/UluwatuAPadangPadangBlueBeach (more pictures here)