Nemyslím tým smutný fakt, že všetky diery v plote medzi našim
ubytovaním a školou zamurovali a teraz musíme chodiť okolo (2 minútová
cesta sa tak predĺžila aspoň na 15, ale kto by chodil pešo, keď má
motorku? :-) Včera sme boli prvý raz v škole a vlastne to bolo také
potemkinovské divadlo rektora a jeho ženy. Rektora, ktorý bol riadne
odvolaný ale odmieta odstúpiť a jeho ženy, ktorá mala v minulosti na
starosti zahraničných študentov a na ktorú nikto z nich nedokáže
povedať jedno pekné slovo. Navštívili sme aj pár tried, kde sa dokonca
učilo. Lenže, to bolo včera. Okolo transparentov s karikatúrami oboch
spomenutých, hlavy obesenej na špagáte a ostatných prejavov
nespokojnosti sme prechádzali naoko bez povšimnutia. To, že sa
protestuje sme už vedeli, napokon, kvôli tomu sa naša škola až do toho
týždňa nezačala.
Nakoľko všade vládol zdanlivý pokoj, vybrali sme sa do školy aj dnes,
pozrieť sa na našu prvú hodinu batiky a ísť si zabrnkať v školskom
„múzeu" na nádherných „gamelanoch" – tradičných hudobných nástrojoch
(samozrejme, len tak na čierno, ale vraj sa to môže). Nič z toho sa
nám však nepodarilo. Cestu do školy nám skrížila dodávka, tiché
demonštrácie vystriedali bubny, zvony a píšťaly a najmä, všetky
dôležité dvere boli doslova zaklincované. Bálijci robia veci naozaj
naplno. Je sympatické, že prostestujú študenti spolu s učiteľmi, ktorí
sami pomáhali s klincovaním a vešaním transparentov. Všetci sa nám
nesmierne ospravedlňovali a prosili nás o trpezlivosť. Teda až na
človeka, ktorý nás má oficiálne na starosti. Ten keď nás zahliadov v
priestoroch školy, doslova cez dvor zavolal jednému dievčaťu na mobil
a pýtal sa jej, prečo sme na demonštrácii a prečo radšej nejdeme do
jedálne.
Situácia je to pre nás trochu ošemetná. Jednak sme už tri razy
podpisovali, že popri vyhýbaniu sa drogám sa nebudeme ani zapájať do
akýchkoľvek politických aktivít, na druhej strane sme na rovnakom
papieri podpísali, že budeme pravidelne chodiť do školy a zúčastňovať
sa na všetkom, čo sa tam deje. To ide dosť ťažko, keď je celá škola
doslova hore nohami a študenti, učitelia i zamestnanci postávajú v
tieni stromov pred zadebnenými dverami do tried a kancelárií. O celej
situácii vieme stále pomerne málo, hoci rozlíšiť dobrých od zlých sa
nám nezdá v tomto prípade až také veľmi ťažké, tak sme aspoň všetkým
ospravedlňujúcim sa hovorili, že sa naozaj nehneváme, že im rozumieme,
držíme palce a že vieme, že to robia pre dobro všetkých a teda aj to
naše. Napokon, na korálový útes to máme 10 minút na motorke, máme ako
vyplniť čas (ok, chcel som napísať, že aspoň môžem pracovať na
dizertačke a Barb kresliť obrázky, čo naozaj aj mimoriadne poctivo
každý deň robí).
Medzi tie menej príjemné dôsledky celej akcie patrí to, že štipendium
za september sme ešte nevideli a kto vie, kedy ho uvidíme. Všetci sme
mali na začiatku nášho pobytu väčšie výdavky ako obyčajne a peniažky
určite chýbajú, hoci sa už učíme, kde sa dá naozaj lacno a vynikajúco
najesť. Sme na tom stále veľmi dobre, ale napríklad Condy z Afriky
nemá čím zaplatiť za nájom, Jasmína zo Srbska počíta každú jednu rupiu
a nie sú jediní. Miesto podpory sme dostali do rektorovej ženy
mravoučnú prednášku o tom, že kto nevie vyjsť s peniazmi na začiatku,
bude mať problémy každý mesiac. Tak nám držte palce, zbierku zatiaľ
neorganizujeme, ale aj naša perina sa pomaly stenčuje. Ešte že sme
cestou vlakom z Jakarty ušetrili aspoň jeden miliónik, ktorý sa nám
teraz mimoriadne hodil.

So štipkou adrenalínového zážitku vo vlaku 25 hodinovej cesty pripájam
ihneď do písania blogu, aby moja mama mohla uhasiť svoju zvedavosť.
:-) Alebo časom častého písania blogu s Miťom sa zmeníme na
spisovateľov a občas sa pobíjame s vymýšľaním neočakávaných fíglov
myslenia na miťomarťansko- balibarbvenuškinske s obsadením miláčika z
neba minilaptopu.
Keď sme trávili kopu chvíľ rozdávaním infošiek o Indonézii s kolónkami
zo celého sveta pre nasýtenie našich cestovateľských duší , dala som
Miťovi súhlas pre splnenie jeho smädnej duši so cestou vlakom z
Jakarty na Bali do Denpasaru. Malo to aj výhody, že sme necestovali
úplne sami- boli sme piati a každý svojou inou povahou sme spĺňali,
aby sme zvládli 25 hodinovú cestu a Miťo dokázal úplne všetko na
jedničku s kopou hviezdičiek vlastnej zodpovednosti vybaviť pre našu
existenciu. Keď na tom pomyslím po tej cesty, hreje mi radosť, že sme
to využili- počas cesty som cítila pevne zdravá a mala som skalopevný
intelekt a neskôr Miťovi sa pozdvihlo skutočne sebavedomie pre
splnenie svojho sna a samozrejme, má o čom druhým vytvoriť na riadne
užitočné kvákanie o tej cesty.
Nedokázala som vôbec aspoň trošišku obľúbiť kúsok kúzla mesta
Jakarty, počas voľna čakania na vlak pre nás expresívnej ekonomickej
triedy smerom do Surabaya so splnením mojej povinnosti zaobstarať
jedlo na cestu, všade som márne hľadala vhodný obchodík, pýtali sa
vysoké ceny o 4000 rupií viac ako v drahej Bali a okolo abnormálne
otravní ľudia pre transport. Proste je to úplne rovnaký pocit, keby
som sa narodila v Holywoode a byť ženou dajakého Prada Bitta. Bola som
celá zahalená, aby nebolo až tak vidieť niečo z bielej pleti, ale aj
tak bolo všetko vidieť, že sme pre nich veľkým kontrastom mentality
Európana. Nepomáhalo s rovnováhou nášho správneho správania- byť
priami ako na Bali. Dokonca, raz som všimla, ako Miťo dosť silno hodil
rukou domácim, aby nám dali pokoj a pustiť našu cestu. Nedalo sa inak
kúpiť, nakúpila som na chrumkanie a vodu. S vnútornou pohodou som
vydržala extrémnu náročnú cestu, zaujímalo by ma to, koľko ľudí z
Európy dokázalo absolvovať túto cestu, keď sa to nedalo porovnať s
našou bezpečnou tichou pohodliou a vlastnej egoistickej uzavretosti a
nerešpektovania, čo je cudzie. Vyzeralo to parádne vystrihnutý scenár
z mentality chudobných ľudí. Obdivujem na tú indónézsku chudobu ľudí,
ako dokážu byť navzájom mimoriadne tolerantní pre nedostatok miesta,
voči inej pleti a veľkej náboženskej rozdielnosti a pritom tak vedia
krásne usmievať, ako žijú vo večnej nepokojnej zemi od prírody
zemetrasenia, vychŕlenia lávových sopiek a častými výpadkami
elektriny. U nás, ako vládne taký nezmyselný malicherný hurhaj voči
Slovákov s Maďarmi a s kopou politických strán v maliličkej pokojnej
prírodnej krajine, kde časom som dostávala spätné väzby skoro 5 % od
ľudí, ktorí poznajú Slovensko ako maliličkú krajinku v Európe. Poznám
tu 2 dievčat z USA z našej medzinárodnej kolónky. Nejako som si
všimla, aké sú mimoriadne opatrné s zverejňovaním domácim svojej
národnosti, lebo tu aj tak vládne arogantnosť a aj zaslepenosť voči
Amíkov a majú na pozore, aby dajako dopredu vedeli ochrániť vlastnú
pokojnú krajinu, keď je to lákavé s rozvojom ponúk z USA. Joj, aká
som na ten moment napálená na inom ako na cestu vlakom. Vrylo ma to do
vnútra okamihy, čo môžem viac s výzvami pracovať so sebou pre vyššiu
harmóniu. Na stanici nevypadalo tak, aby sa cestujúci mohli pokojne
bezpečne vstupovať a nastúpiť do vlaku, kopu mladíkov-brigádnikov s
perlivými avivážmi vo vedrách drhli maličkými kefkami dlážku. Zdesene
som sa čudovala, ako čistia, keď som taká rozmaznaná pri mojom
upratovaní , aby nikto nebol v miestnosti. Sadla som do vlaku pri
okne a mala som oči na Miťa, ako sa snaživo vytvára miesto pre
batožiny. Nejako som bola zhypnotizovaná vnútorným kľudom a vlastnej
disciplíny, nebolo mi ťažké prespať a veľkej tolerancie s 5 sme vedeli
nájsť miesto pre vyloženie našich nôh, rúk a hlavy vyložiť do spánku.
Každý sme mali dajakú službu pre orliu kontrolu našich batožín. Mnoho
bolo vecí, že sme ani nevydržali smiať, akí sme iní a populárni a
všade s abababnormálnym rámusom pre naše uši, očí, čuchom a hmatom...
. ani teraz neviem, akou rýchlosťou sme museli ponáhľať a to všetko
ešte rýchlo ubiehal čas do zasadania do iného pohodlného vlaku 1.
triedy zo Surabaya do Kentabalini-neviem ako sa volá mestečko na
konci úseku východnej strany ostrova Jávy. Aj tak bolo dosť kontrastné
s našim vlakom. Cesta trajektom na Bali a šups do autobusu kľukatou
cestou do Denpasaru. Nevládala som už ani chodiť a sedieť. Na chvíľku
sme išli pešo nakúpiť potraviny a sadli sme do Bema a rovno sme
riadne zdrhnli sprchou našu prepotenú špinavú a lepkavú kožu. Aký
bol úžasný pocit, keď sme ľahli do čistučkej posteli s jemným zeleným
posteľným prádlom. Snívali sa nám rajské sny, že sme na konečne na
Bali bez mrazivej klimatizácie. Vôbec neľutujem, že taká bola super
cesta... :-)
Barb

Zopár dní sme priam užívali pohodičku v Kute. Miťo furt niečo
vybavoval a robil cenové analýzy pre možnosti cestovania s dopravou v
Indonézii a aj okrem vybavených existenčných záležitosti- zháňanie
bývania, keď sa vrátime z Jakarty a prenájom motorky. Našťastie, že si
vybral dopravu-lietadlo. Nezdalo sa mi moc efektívne-cestovať vlakom
alebo autobusom, keď nie sme dosť naštudovaní o krajine Indonézii. Je
to riskatné, že nič nevieš, čo sa môže stať a pritom sa správať na
svoju mocnosť a silu...
Tak neskoro večer sme nastúpli do lietadla a akurát som si zapínala
pás a pribehli letušky s brožúrkami s modlitbami- v mene Alaha, v mene
Panny Márie alebo Jeźiša a v mene Brahma a Višne. Ako som bola
neskúsenná, zdalo sa mi, že im šibe namiesto využitia efektívnej
racionality- zvýšenie bezpečnostných kontrol lietadiel, hrozne ma
naštvalo, ako Miťo mi hovoril na poslednú chvíľku, že je známe s kopou
pádmi lietadiel z Indonézie a vôbec nespĺňajú pravidlá, aby mohli
letieť do Európy. Neboli ani iné bezpečné lietadlá so zmyslom
Európanov a Američanov do Jakarty. Bolo to najlepšie s našim
myslením-úplne igronovať úplne neskúsenných mojich rodičov, čo nám
kázali so cestovaním pre vyššiu bezpečnosť. Nič inak nebol lepší
nápad cestovať inou dopravou, keď sme sa neskôr dozvedeli od známej z
Kalifornie, že sa vôbec neoplatí cestovať autobusom, vraj je to
strašná cesta a nikomu z bielej pleti neprekonal bez ťažkostí so
zdravím. Jednoducho má voľbu vyššia energia zhora, či máme žiť.
Viete, prečo som nazvala nadpis leví let? Je to názov balijskej
leteckej spoločnosti Lion air, ktorú sme úspešne prešli do Jakarty,
lev je posvätným zvieraťom balijskej viery, pomiešané s budhistickým a
hinduistickým náboženstvom. Skratka majú tu svojskú vieru. Všade sa
oslavujú a rozptyľujú sa všelijakými obradmi a rituálmi a pestujú
akési feng-šuej. Všade sú posvätné tanieriky pre balijské božstvo.
Dokonca máme pred bránou nášho domu posvätné tanieriky pre našu
rajskú harmóniu. Asi preto je Bali vynimočná s uctievaním stvoriteľa
božstva, tu Balijčania dlho nemajú pohromu ako v iných indonézskych
ostrovoch-napr. výpadky elektriny, zemetrasenia, atď... .
Otvorilo sa nám sklenené dvere, keď sme stáli pevne na nohách
jakartskej zemi a pocítili sme strašnú horúcu vlhkosť ako v parnej
saune. Jaj, zo srdca mi pišťalo ísť naspäť na Bali. Uvedomila som si,
aké máme šťastie, že máme miesto práve na Bali. Miťo si vybavil zopár
telefonátov, aby nás odprevadili cestu do ubytka z organizácie, ktorá
robí štípendiá pre cudzincov ako my. Čakali sme na ďalšiu kolónku
cudzincov na letisku. Trvalo to nekončne dlho. Nevedela som zo seba
vyložiť zopár anglických viet na konverzáciu pre tú kolónku. Miťo na
rozdiel odo mňa sa zmenil stredom pozornosti kolónky. Pribehol k nám
náš šofér a vytiahol z peňaženky 20 slovenskú zelenkú. Skoro sme
odpadli od nadšenia, akí sme pre nich populárni s maličkou krajinkou.
O chvíľku sme upadli do strašnej únavy a trpenia vo vnútri v aute.
Spustili takú mrazivú klimatizáciu. Azda domáci si mysleli, že máme v
Európe väčšiu zimu. V hoteli ako v králikárnii 20 postelí, spali sme
3 hodinky a môj budíček bol na 6 hodinu, aby som zvládla prvá s
hygienou, keď boli kúpeľne príšerné. Nechce sa mi ani pomyslieť, ako
som tam pár dní spala v takej strašnej mrazivej klimatizácii, zmenil
sa mi šatník na zahalenú moslimku. Oči som mávala opuchnuté s
extrémnymi rozdielmi teplôt zvonka a zvnútra. Miťo dostal slabú hnačku
a nanovo sa prechladol. Prišla akási fáza krízy. Ale boli to prekrásne
dni so stretnutím kolóniek zo celého sveta, naša radosť pre vizuálne
pozorovanie ľudí zo celého sveta, ako inak vyzeráme a akú máme
mentalitu a pritom všetci máme jeden cieľ – 1 rok sme v Indonézii a
spoznať indonézsku kultúru. Koľko lichôtok som dostala od Miťa, že
vôbec ho nepotrebujem ako asistenta.
No, bola som aj potvorka. Pri spoločnom fotografovaní po slávnostnej
privítacej ceremoniáli som stála vedľa indonézskeho ministra
zahraničných vecí a spýtal sa ma odkiaľ som. Kto z vás niekde nájde tú
spoločnú fotku, dajte nám vedieť. Bude aj veľkorysá odmena. :-)
Barb
(Barb až na fototermín s ministrom prednášky statočne prespala. Ja
tiež, ale predsa len asi o trochu menej keď sa mi podarilo spraviť
aspoň túto fotku. Inak Jakarta je naozaj škaredá, až na pár
zaujímavostí ako auto s nálepkou FILAN a výstave historických rušňov s
názvom Nitra sme tu veľa foteniahodných vecí nevideli – Miťo)

Po krásnom víkende s rodinnou rozlúčkovou partiou a návštevy u
Veroniky sa spustil týždeň príprav na tú cestu, ktorú sme zažili, bol
nenormálne chaotický. Vyriešiť chybu z Tatra banky po vlastnom
kontrole mojich dokladov , kde neveriacky každého spravili moju kartu
bez spustenia zdravotného poistenia. Ešte väčší podraz bol, za tú
chybu žiadali aj poplatok. Zmenil sa na bojisko s ľudskými právami a
so časom. Nechápem, načo majú takých zamestnancov v tej banke. Stihli
sme všetko pobaliť, no žiaľ nepodarilo sa do limitu 20 kg.
Nebolo to bez plaču a šups sme leteli v parádnom bavlnke a trávenia
času 23 hodín s kukaním minitelky najnovšej rozprávky Kung Fu, o
milučkom pandovi a snímok kamier nášho letu smerom do Abú Dhabí, do
Tajpejí. Nakoniec do ešte väčšieho lietadla do Denpasaru. Okolo 16
hodine nám zavítali pekné letušky (odkaz pre chlapov, oplatí sa
cestovať lietadlom čínskej spoločnosti, majú exoticko-krásne letušky s
európskym správaním , je fakt fascinujúce na nich pozorovať ) a pred
nami letisko Kuty so čarovnou architektúrou a rajskej klímy. Taká
pravá rajská klíma, príjemne teplúčko s priemernou vyššiou vlhkosťou,
sem-tam pofukuje vetrík. Na letisku v celej Indonézii od roku 1997
majú prísnejšie colné kontroly, v ktorejkoľvek inej krajiny. Kto sem
prinesie sem zopár práškov drogy, máš dve možnosti- trest smrti alebo
doživotné väzenie s ťažkou prácou. Radšej na letisku vyhýbať s ľudmi,
s ktorými nepoznáme a sú bez označenia nálepky úradníka letiska a byť
obozretný s batožinou. Dosť sa mi natieklo potu pri státí colnej
kontroly.
Na prvý pohľad sa mi zdalo príšerne kruté s tým predpisom, ale časom
spoznávania indonézskej mentality vidím samé výhody- tu nikoho som
ešte nevidela narkomana so čiernou prázdnotou. Samí usmievaví ľudia,
no najmä Balijčania, čistotní a kultivovaní so silným aristokratickým
podtónom. Ten ostrov Bali bolo v minulosti útočiskom vyššej
spoločnosti pred ochranou islamizácie na Jáve. Vedia krásne elegantne
gestikulovať rukami a vžiť do zrakových pohľadov, až sa nám vyrazí do
dychu ich otvorenosti, akoby sme nich poznali od malička. Mnohí sú
takí jednoduchí s detinskou dušou, ktorí aj vedia skákať ako šťastné
blchy na príchod bielych turistov a aj nadávať na nás a hlavne strašne
otravovať. Jednoducho mám oči pre Miťa, ako mi kázal....a nikam ma
nepustí von samú. Fakt ako život každej vysnívanej kočky.
Fíha v momente, aká som bola vnútorne zdesená s pohľadom volanta na
pravej strane v aute, keď sme nastúpili do modrého taksíka, myslela
som, že som cvok z krajiny južnej pologule. Stačilo mi obrátiť hlavu
o 180 stupňov a už bolo zvyk ísť všade na ľavú stranu a pre chodcov v
protismere na pravú stranu. S otvorenými ústami a vypadnutými očami
sme zízali s tou odvážnou a šialenou dopravou mesta a strašného
rámusu, už viac pokročeného limitu hluku pre zdravé uši. Ledva som
na tom pomaličky jazdiť na motorke, ale po 2 týždňoch Miťovi sa darí
napiť do svojho pohľadu Indonézčana a tak všade frčí na motorke s
frajerskou odvahou, akú som ho nespoznala. Na rozdiel z domu, ako sa
bál oproti u nás celkom bezpečnej dopravy s ochranou airbagu. Tu nikto
nejazdí s rýchľosťou ako piráti u nás. Pre moje odporúčanie dámy
musia na prvú jazdu na motorke zmeniť svoj šatník, inak som ihneď
roztrhla sukňu, keď som prvý raz sadla na motorku. A na druhý deň som
bola už oblečená novej šaty za smiešnych 180 Sk. No teda, ako Miťo sa
chichúňal s tou roztrhanou sukňou.
Na tie prvé vábne pohľady mora s velikánskymi vlnami zo strany
pobrežia Kuty nám pohľadilo do vyššieho raja, ale je realitou strašne
studená voda. Po 2 týždňoch cítim pomerne otužilá, keď tu nemajú
teplú vodu na sprchovanie. Načo by tu potrebovali teplú vodu, keď majú
365-6 dní rajského tepla a aj v období ďaždu.
Barb

Prvé slová, ktoré začujete po prílete budú určite tieto. Na letisku sa
to však neskončí, kamkoľvek sa v Kute vyberiete „džalan džalan" (na
prechádzku) budete ich počúvať v závislosti od dennej či nočnej doby
asi raz za 5 až 50 metrov. Od taxikárov cez malé pojazdné búdky s
večne otvorenými dverami zvané Bemo až po kohokoľvek, kto sedí na
motorke a je tam sám, prípadne ešte len s jedným ďalším pasažierom.
Účinných spôsobov ochrany je veľmi málo. Môžete skúsiť kráčať v
protismere, ale keďže v Kute je väčšina ciest jednosmerných, nie vždy
to je možné a aj tak to veľmi nepomáha. Môžete chodiť úzkymi uličkami
prepletenými pomedzi domy (gangami), motorka a taxík sa však dostanú
úplne všade, takže ani tam ponúk veľmi neubudne. Slnečné okuliare a
odvrátený pohľad účinkujú najrýchlejšie, ale aj tak sa najmä dámy
nebudú cítiť príjemne z toho, že na ne niekto neustále vytrubuje a
volá.

Jediná stopercentne účinná ochrana je zohnať si vlastný transport,
ergo prenajať si motorku čo sme urobili hneď ako sme trafili do nášho
hostela – a čo bolo v priamom rozpore so všetkými bezpečnostnými
zásadami a dobre mienenými radami, ktoré píše ministerstvo
zahraničných vecí USA pre svojich turistov (to britské sa vraj
vyjadruje vo veľmi podobnom tóne). Najviac turistov zahynie na Bali na
motorke, druhou príčinou smrti je utopenie, tou treťou možno infarkt s
gigolom v posteli alebo trochu dlhší „trip" na miestnych „zázračných
hríbikoch". Na prostitútky sme v Kute nenarazili, za to na mladých
chlapcov v sprievodcovských službách pre staršie dámy i pánov niekoľko
ráz.

Každopádne, varovania pred motorkami nie sú až také neopodstatnené –
doprava v miestnej špičke prekonáva všetky videá popisujúce pravidlá
premávky v Pekingu (alebo hociktorej ázijskej metropole). Tie miestne
museli začať platiť presne v momente, keď Einstein dostal Nobelovu
cenu za opis Braunovho pohybu. Pre našinca je všetko o to ťažšie, že s
jazdou na motorke nemá spravidla až také skúsenosti, chodí sa tu
(prevažne) vľavo a všetko vlastne pripomína skôr autíčka v lunaparku
než skutočnú premávku. Predbieha sa zásadne z vnútornej strany, nikto
nemá oči vzadu a tak zacúvať do cesty alebo protismeru možno bez
varovania v ktoromkoľvek okamihu, ak naskočí červená, znamená to pre
všetkých natlačiť sa čo najviac dopredu k „štartovacej čiare",
prilbami sa takmer dotýkate so súpermi, nohy vám rytmicky ofukuje
motorka pred vami a vy sa len nervózne obzeráte, aby sa o vás niekto
nedajbože neoprel svojim nažhaveným výfukom. Zelená spúšťa tieto
preteky s hromadným štartom, ktoré sa končia na najbližších svetlách.
Tu sa ukazuje výhoda čoraz vzácnejšie sa vyskytujúcej motorky s aspoň
poloautomatickým radením – našťastie práve takú sa nám podarilo
prenajať a tak sme sa rýchlo s Barb naučili tieto preteky pravidelne
vyhrávať, uniknúť z tej najväčšej tlačenice a nechať tak dokonca aj
domácich nadýchať sa nášho prachu. Pre upokojenie treba ale
poznamenať, že vo všeobecnosti sa tu jazdí oproti Bratislave veľmi
pomaly, väčšinou okolo 40-50 km/h. Keď si uvedomíte, že pri zrážke s
motorkou tu môžete spôsobiť zranenia aj štvor až päť člennej rodine,
radšej dáte ruku z plynu.

Najväčším nepriateľom na cestách sú TAKSI. Majú širokú prdel, vlečú sa
ako slimáci a vytrubujú na všetko, čo je bielej pleti a práve používa
vlastné nohy. Predbehnúť TAKSI je občianska povinnosť každého
motorkára a musíte to stihnúť v pomerne krátkom časovom limite, lebo
za vami idúci jazdci začnú čoskoro nepríjemne dotierať (o bezpečnom
odstupe medzi vozidlami alebo pri prebiehaní tu nikto nepočul).
Nakoľko TAKSI chodí väčšinou nalepené na kraji cesty, predbehnúť ho z
vnútornej strany je nesmierne náročné. Ďalším elementom, ku ktorému sa
ale pristupuje s oveľa väčšou zhovievavosťou je miestna MHD, alebo
BEMO. BEMO je menšie ako taxík, aj keď sa do neho zmestí päťkrát toľko
ľudí a má rôzne farby, ktoré slúžia namiesto číselného označenia
jednotlivých liniek. Okolo našej ulice chodí zelené, stačí vyjsť na
križovatku, počkať minútku či dve a nejaké vždy ide okolo.

Omnoho vzácnejšie ale o to vážnejšie nebezpečenstvo predstavujú
cyklisti. Bez výnimky neosvetlení, zjavujú sa najčastejšie v noci a v
protismere vo vnútornom a teda „predbiehacom" pruhu. Väčšinou ide o
deti, ktoré ešte nedostali vodičák, ale už sme stretli aj „borca" pri
tréningu. Netreba asi vysvetľovať, čo to všetko znamená. Podľa jedného
z mála miestnych pravidiel je za všetko zodpovedný vodič silnejšieho
vozidla (s jedinou výnimkou – ak je vodič či chodec bielej pleti, je
zodpovedný vždy a za všetko on).Aj preto tu autá chodia ako pokakané a
motorky sa okolo nich prepletajú sťa malé šidielka.

Posledným nebezpečenstvom je pre motorkárov samotná cesta. Jej okraj
aj uprostred mesta môže lemovať náhla priekopa, diery a hrbole je
potrebné sa pre zlé osvetlenie naučiť naspamäť. Naspamäť sa ale nedajú
naučiť v palmových listoch uložené obety miestnym bohom, ktoré si
bálijci kladú doslova všade. Najmä v úzkych uličkách (gangoch) je
takmer nemožné sa im vyhnúť, ale roznášať ich na kolesách motorky
nepatrí medzi najväčšie zdvorilosti, ktoré tu môžete miestnym
preukazovať. Prekvapivo milí sú na nás zatiaľ „poldovia", prilby
nosíme stále a žiadnu inú zámienku na to, aby si na nás posvietili im
hádam nedáme (musím sa priznať, že práve dnes som prešiel asi 2x na
červenú, lebo tu majú semafory na tých najnemožnejších miestach vôbec
som si nevšimol, že som okolo nejakého išiel – pri tunajšom dopravnom
chaose to nie je až také ťažké...).

Nebyť prechádzok po korálovom útese, už by sme pomaly zabudli aké je
to chodiť pešo :-)