Prvá lekcia jógy

Ráno od šiestej sa zobúdzame z batikovanej škrupinky ako prvé dve
kuriatka, jedno špinavo blondavé s modrými očami a o čosi za pár
desiatkov minút neskôr aj čierne kučeravé so zelenými očami. Ledva sa
ide von zo škupiny. Chvíľku akosi zavládne chaos s raňajšou prípravou
a uháňame si s motorkou na východ slnka do pláže Sanuru. Pri doraze
cesty na pláž si pekne rozložíme deky s ostatnými raňajšími balijskými
kuriatkami a vyhrievame si hodinku pri slniečku všelijakými polohami.
Tieto kuriatka nemajú mamu sliepku, ale majú mamu Kozmos. To sú
jogíni, ktorí si desiatky rokov si objavujú svoju ohybnosť tela a
rovnováhu štýlu života a rozdávajú si navzájom druhým úsmevy.
Je to ozajstne príjemný zážitok s nimi cvičiť a čosi opravujú nám na
naše nevydarené polohy. Môžem sa na jóge viac usmievať, aká som ohybná
na rozdiel čierneho kuriatka. Ale časom asi po dvoch týždňov sa už
darí viac naťahovať ohybnosť tela a dotýkať rukami na zemi. No,
konkurečne to má ešte ďaleko s ohybnosťou to kuriatko s modrými očami.
Po skončení jógy sa pobavíme domácimi angličtinou. Dokonca za odmeny
dostávame maškrty, raz nám dali čokolády z Nemecka a Merci. Dosť sa tu
čudujem, že tu na Sumatre majú úrody kakaovníkov a tu majú úplne
nechutne nekvalitné čokolády. Ani neviem prečo takto to majú a robí sa
v Európe masový dovoz z takých krajín pravé čokolády. Alebo je to
možné, že viac sa pestuje kultúra pravej čokolády v Latinskej Amerike.
Spomínam si na zaujímavý moment, až sa doteraz sa smejeme s Miťom.
Jeden na jóge sa chcel so mnou viesť rozhovor a pýtal sa ma, či som
vegetariánka. Jednoducho som povedala po indonézsky tidak, čiže nie a
Miťovi to zachytilo do uší, o čom sa bavíme. Zmenil na diplomata a
vysvetľoval, aké je ťažké na Slovensku byť vegetariánom, keď máme tuhé
zimy a je ťažké dostať kúpiť navždy čerstvú zeleninu a ovocie bez
chemikálií, no nezabudol ani pochváliť, akú majú tu vynikajúcu stravu
a šťavnatučké ovocie. A on sa začal smiať, akí sme chudí a tenkí od
ostatných zdravo štíhlych a pridali sa aj ostatní do reči, aby sme tu
jedli viacej mäska akoby neboli vôbec jogíni. Mali veľký kus pravdy,
treba aj v teplúčku jesť vyvážane. To sa mi páčilo, ako sa o nás tak
vzorne starajú a ponúkajú nám tipy a rady, ako zlepšiť životosprávu,
keď tu nejako podvedomne neuvedomujeme na vlastné chyby, prečo sme
často malátni. (bolo aj také obdobie, že sme vôbec nejedli na začiatku
pobytu mäsko z vlastnej negramotnosti indonézštiny o názvach stravy).
Ešte je aj ďalší dôvod, že tu pijeme vodu z bandesky, ktorá je bez
minerálov, na akom sme zvyknutí piť ako na Slovensku. Snažíme sa aj
doplniť do tela vitamíny a minerálov a stopových prvkov v tabletkách,
žiaľ tie balijské tabletky na rozdiel z Európy majú slabšie účinky a
sú chuti sladkej, ktoré nesmierne priťahujú aj kolónky mravcov v
perfektnom zavretom balení lieku. Alebo ešte lepšie spraviť limonádu s
pridaním morskej soli, cukrom a limetky.
Zaujímavosťou je s mojou nevedomosťou a so čudovaním, prečo tu
predávajú na trhu dosť draho citróny a pomaranče na rozdiel iných
ovocí z tropickej balijskej klímy. Veď je to preto, tieto ovocie
rastú v subtropických oblastiach a majú tu náročný spôsob pestovania
tých ovocí alebo si vyriešia s dovozom z troška zo severu alebo na
východe, kde je suchšia klíma. Tak už som tu múdrejšia v mnohých
veciach a viac tu vidím naozaj na vlastné oči, ako rastú a vyzerajú
rôzne plodiny a korenia, ktoré sa dovážajú do Európy. Dokonca majú aj
iné chute a vône. Také viac sú prirodzenejšie a pridávajú sa menej
chemikálii. Sem- tam si aj ochutnáme ako veľké decká, ako chutí
surové, no jasné bez mäska 
Viac sa tešíme na rána na pláži a všeličo od domácich sa dozvedáme a
od niektorých domácich počujeme hovoriť po slovensky (to my lektujeme
slovenčinu pre nich). No, občas niektorí ,a aj my, dostanú aj zajačie
úmysly neísť na rannú jógu alebo svojou chorobou. Čo je lepšie cítiť
zle alebo dobre počas dňa. Tam sa dá krásne naštartovať pravý balijský
slnečný deň.
A tak môžeme frajersky s návalom novej energie frčiť jazdou motorky do
nového dňa.

Barb

Pantai Balangan

No, ako vidíte z textu od Miťa o pláži Východu a Západu?

Ešte jednu pláž sme videli na juhu poloostrova Bali, na ktorom som si
na prvý moment som si zamilovala. Ide sa inou cestou motorkou tak asi
za 20 minút, kľukatou cestou hore kopcom a dolu kopcom, hore s
výhľadom na suchú krajinku a dolu celkom príjemnou balijskou klímou.

Ako som si zamilovala na tú pláž? Niedarmo sa hovorí a azda je to
pravda v živote, ak cestu niekde zablúdiš, ideš podľa iných predstáv
alebo aj ísť niekam, čo je hriešne. Jednoducho sme zablúdili cestu,
Miťovi a Maxovi, parťák z Čiech, motorky samo sa tam natrafili
kamenistou cestou do miesta, kde sú nádherné slamenné bungalovy, ešte
doteraz prerobené od čias Flinstonovcov. Pri vstupe na motorke ponúka
to miesto krásny výhľad na pláž s palmami. Prešli sme dolu schodmi,
ako tu, väčšinou sú na schodoch dosť vysoké rampy pre stúpanie nôh.
Chvíľku prejsť balijskou zelenou trávičkou a už postupne do sandál ide
piesok. Moc sa napichajú. Pripomína to na peeling a masáž na nohy. Je
iný piesok, na akom sme zvyknutí z inej pláže, majú veľké zrniečka,
ideálne na varenie tahony. Tá pláž z prírody ponúka všetko, čo si
želáte. Kopu vaničiek s teplou morskou vodou, zaplávať v plytkej vode,
do mora -vĺn, zasurfovať, alebo ísť vpravo, opaľovať na skale a
zaplávať si šujp zo skaly bez vĺn a zašnorchlovať pre pozdrav
kolektívu rybičky Nema. Je veľký výber pre toto maličké miesto pláže.

Barb

               

Západ vs. východ – Kuta a Sanur

V Kute sme bývali hneď po našom príchode, v hosteli plnom Austrálčanov. Raňajky mi pripomínali tatranské lyžiarske stredisko, v ktorom sa tmolia „lyžiari" od našich južných susedov. Namiesto týchto podarených rodiniek sa tu po preflámovanej noci presúšajú partie a páriky od protinožcov, miesto lyží do všetkého narážajú so svojimi surfami a navôkol vrhajú presne rovnaké povýšenecké pohľady, akoby im to tu všetko patrilo. Austrálčania chodia do Kuty radi, vlny sú tú také akurát na učenie, pobrežie ako pravítko, miesto žralokov vám robia spoločnosť delfíny a zabijácke medúzky a iné potvory tiež Bali po väčšinu roka obchádzajú.

Dni v Kute boli celkom fajn, trochu ospalé, ale inak s krásnym počasím a veľmi čulým ruchom. Je to také večne živé mestečko plné kontrastov – za naleštenými výkladmi plnými sprostostí pre turistov sa nachádzajú kľukaté uličky s obchodíkmi, pomocou ktorých ľudia doslova bojujú o prežitia a predávajú všetko možné aj nemožné. Veľmi často napríklad riedený benzín vo fľašiach od Absolut vodky, teda ako sme si ho nazvali, Absolut Bensin.

V Kute mi najviac vadilo asi to, že som beloch. Sedíte v Bamboo Corner (veľmi lacnej reštaurácii v samotnom centre Kuty s vynikajúcou kuchyňou), usrkávate čerstvú ovocnú šťavu a okolo vás prúdia davy „rekreantov". Vizuálne k nim celkom iste patríme, ale vnútorne začíname prežívať veci úplne inak. Keď sa človek trochu stíši, musí sa opýtať, čo vlastne tento malý, nikdy nespiaci New York so všetkými svojimi neresťami na takom posvätnom mieste, akým je Bali, vlastne robí. Niektoré skupinky ľudí či páriky pôsobia skutočne bizardne, zlepence rôznych rás a najrôznejších vekov. Mladých Jávancov si korpulentnejšie matróny od protinožcov berú do partie rovnako často, ako si (možno ich bývalé polovičky) či početná skupina dôstojných pánov z Nemecka vyberá mladučké Indonézanky. Paradoxne najnežnejšie pôsobia páriky starších ľudí, ktorí si sem na staré kolená prišli užiť aspoň jednu tropickú dovolenku. Samozrejme, ťažko hodnotiť, letná turistická sezóna sa práve skončila a vianočná ešte nezačala, hoci na Kute sa to veľmi neprejavuje.

Ako to už býva, teraz vychytená oblasť Kuty bola veľmi dlho na pokraji záujmu domácich aj prisťahovalcov. V podstate šlo o „nečisté" miesto, kam sa vynášali odpadky a ľudia s nákazlivými chorbami. Podľa domácich tu zlí duchovia rozhodne sídlia doteraz a dostať tam pravoverného Bálijca nie je vôbec jednoduché (a ani lacné, ale o tom neskôr). Väčšinu populácie Kuty tak tvoria Jávanci alebo prisťahovalci z iných končín Ázie či dokonca z Afriky. No a samozrejme neradno zabúdať ani na početnú skupinu belochov, ktorá si mohla dovoliť usídliť sa tu natrvalo, hoci aj tí, ako starnú, sa postupne sťahujú do pokojnejších končín.

Pláž v Kute je posiata jemným pieskom len veľmi pomaly sa zvažujúcim do mora, ktoré v tomto období obšťastňuje breh krásnymi, stredne veľkými  a veľmi dlhými vlnami hnanými k pevnine príjemným pasátom. V zakalenej a spenenej vode toho veľa neuvidíte, zato na hladine sa to hemží tzv. „bruchoplavcom austrálskym". Tento druh vylihuje v hojnom počte na umelohmotnej doske zvyčajne tak 100 až 150 metrov od brehu a čaká na tú „svoju" vlnu. Keďže ide o veľmi vyberavého živočícha, toto čakanie trvá niekedy tak dlho, že bruchoplavec austrálsky sa dá pokojne použiť ako orientačná bójka pre hŕstku tých, ktorí si prišli do mora z nejakých nepochopiteľných dôvodov skutočne zaplávať. Keď už konečne príde tá pravá vlna, bruchoplavec upadajúci do letargie ju zriedka dokáže aj zachytiť a čakanie pokračuje. Kuta je taká miestna surferská škôlka (tí, ktorí poznáte Chopok, tak vám možno niečo napovie „Biela púť"). Po prehýrených nociach a v Bintangovom (pivo) opojení to však na surfe ide iba veľmi ťažko. Tí, ktorí si na Bali prišli naozaj zasurfovať, si určite nevyberú Pantai Kuta ale južnejšie pláže s priliehavými názvami ako napríklad „Impossible beach".

Sanur je akýmsi protipólom Kuty, miestom, kde slnko nezapadá ale vychádza a kde možno stretnúť omnoho viac domácich. Do Sanuru smerujú početné náboženské procesie až z Denpasaru (v podstate je to skôr taká malá púť) a ísť sa sem pozrieť na východ slnka patrí medzi základné povinnosti. Nie je to len obyčajný východ slnka nad morom sprevádzaný malou flotilou hojdajúcich sa rybárskych lodičiek. Ak máte šťastie, z oblakov sa vynorí nádherne ožiarená Gunung Agung, tri kilometre vysoká hora, ktorá je najsvätejším miestom na celom Bali. Vzhľadom na celkovú rozlohu ostrova je táto sopka skutočne trochu prerastená a bohovia sa na nej v minulosti museli poriadne vyblázniť. Gunung Agung je taký dôležitý, že podľa neho sa na Bali určujú svetové strany. V miestnom ponímaní je najdôležitejšou os svätý Gunung Agung (ako posvätné miesto) a more (považované za nečisté). Podľa tejto osi sa stavajú nie len chrámy a ľudské obydlia, ale aj celé dediny, keďže každá z nich obsahuje tri svätyne uložené práve pozdĺž tejto osi.

Pláže v Sanure sú obohnané korálovým útesom, čo spoľahlivo drží vlny aj surferov mimo oblasť, žiaľ, niekedy Sanur opustí aj samotný oceán a miesto kúpania sa tu potom môžete akurát tak pekne poprechádzať – teda, v prípade, že máte chuť rešpektovať nariadenia typu „Swim in between the flags". Ak nie a prejdete sa až na vonkajšiu stranu útesu, čaká na vás úchvatné šnorchlovanie à la hľadá sa rybička Nemo. Okrem nej podstatnú časť fauny sanurských lagún tvorí tzv. „riťosed domáci". Bálijčania majú k moru podobný vzťah ako Popradčania k Tatrám – radi sa naň pozerajú. Plávanie tu nepatrí k základnej gramotnosti ako u nás a domorodci chodia do mora doslova sedieť. Sadnú si po krk do vody a dívajú sa na svet zo žabacej perspektívy. O krok ďalej sa odvážia už len rybári, ktorých vôbec nie je veľa  - až na jednu dedinu – Djimbaran –  tu rybolov veľmi nefičí a loví sa buď do vlastného brucha alebo pre turistov.

Keď je vody tak akurát, tak sa v lagúne pred útesom vytvorí doslova riečny prúd v ktorom sa potom miestne deti člnkujú v umelohmotných člnkoch. Vody je aj v najhlbšom mieste ledva po pás a plávanie tu pripomína pobyt vo fitness centre. Položíte sa do prúdu a snažíte sa plávaním udržať na tom istom mieste. Pritom dávate veľký pozor na to, aby ste nerobili príliš hlboké zábery a nepoškriabali si ruky o plytké dno. Rekondičné aktivity potom môžete ukončiť v miestnej posilňovni, ktorá uviedli do prevádzky ešte Flinstonovci a odvtedy funguje vo svojej nezmenenej kamennej podobe dodnes.

Na Sanure sú ešte čarovné pravidelne rozostúpené kamenné násypy smerujúce do mora s prístreškom na konci. Je to úžasné miesto pre pokojné rozjímanie, meditáciu či len obyčajné čítanie nejakej peknej knižky. Raz sme tam dokonca skúšali na našom malom maratóncovi písať aj blog, ale pre slaný vietor plný jemnučkého piesku sme ho radšej rýchlo schovali späť do jeho neoprénového púzdra.

(Tieto fotky sú predovšetkým požičané od našich kamarátov Maxa a Liz)

Miťo

                           

Tari Bali

Len ako  doplnenie, na Bali je tanec považovaný za prameň všetkej kultúry. Kto chce teda študovať akékoľvek umenie, musí najprv pochopiť tanec a až potom môže prenikať hudby, sochárstva, batiky či maľby (umenia vymenované v akomsi približnom poradí dôležitosti).

Tancov je samozrejme veľmi veľa, všetky majú svoj náboženský alebo spoločenský význam a človek by o tom mal aj niečo vedieť na to, aby to pochopil. Nepodarilo sa mi nájsť nejaké super videá, ale aspoň dve ukážky, aby ste mali aspoň trochu predstavu. 





Miťo

Balijský tanec – kati a indický tanec

Takže mám aj dobrú správu, bola som včera druhý raz na hodinu tanca. Mám z toho svalovicu rúk a nôh. Profesorka mi hovorila, že to bude o čosi trvať dlhšie, kým si napravím všetky chyby tanca, lebo som navyknutá na brušný tanec a všetky pohyby sú rozdielne a ma iné vyžarovanie- na brušnom tanci si ako labuť a páv –jemná, krehká a zraniteľná a na balijskom tanci vyžaruje zvnútra ako silná žena na pevných nohách, plná energie.  Je tam mnoho pohybu s prácou sedacieho svalu a viac nakláňať nohy do polosediačky a viac nakláňať na špičkách, veľká práca s hlavou, skôr mi to pripomína na lekciu kreslenia anatómie portrétu u maliara Ivana Pavleho, kde ma vštepoval do hlavy teórie o osi hlavy, ďalej s krkom do pravého uhla s hlavou a s pohybmi očami, no žiaľ pre mňa nie je až také jednoduché, aby som toľko nežmurkovala a viac mať uhľadený pohľad do stredu, kým sa sa nejde do pohybu hlavy doprava alebo doľava a proste ešte raz nežmurknúť, iba klesnúť viečka ako náhradu úplného žmurkania. Ruky musia byť do tvaru 90 až 120 stupňov a stále byť rovnomerne nahor ku pleciam a postupne dosť pevne rytmicky a dynamicky, nie ako na balete, nakláňať s lakťami spolu s rukami a kmitať prstami, palec schovať nabok do dlaní. Pás a boky absolútne nič nekmitá do vlniek, iba sa viac tlačí do ťažiska. Raz pohnúť bokmi doľava a doprava, nohy do tvaru V.
Zaujal ma dojímavý moment, keď sme s Miťom vstúpili do indického kultúrneho centra, iným vyžarovaním indickej mentality ako u Indonézanov, sú viac pedantnejší, poriadkumilovnejší a viac racionálne, ale aj so srdcom zahľadení. Pri úradovaní a pri získavaní infošiek berú dosť vážne. Bola som sa pozrieť s kamoškou Luciou z Mexika na lekciu klasického indického tanca. Zarazilo ma lektorky priameho vyžarovania až prísneho pohľadu a veľkého tanečného talentu exotickej Lucie.  Tá lektorka je  No. 1 pravá žena z Indie. Skoro som ani nevedela zakryť ústa pri pohľadu tancovania, fascinujúceho energetického rytmu hudby a zvláštneho indického jazyka. Najprv sa hrajú s prstami a hovoria, ako sa volajú druhy pohybov prstov. Skúste aspoň prečítať indické názvy prstov, ktoré je pre nás nesmierne ťažko zapamätateľné:  pathaakah (po anglicky flag), thripathaakah (flag in the parts), arDhapathaakah (half flag), karthareemukkah (scissor face), mayoorah (peacock), arDhachandhrahsaljia (half moon). Je potrebné vedieť perfektne názvy druhy pohybu prstov, ktoré sa využívajú do tanca spoločne do harmónie tanca s telom. Všimla som si, ako viac využívajú pohyby rúk ako prejav tanečného jazyka svojho každého pohybu. Je to náročné, pri tancovaní treba aj zapamätať pohyby v nezvyčajnej polohe, do rôzneho uhla naklánaní nôh, rúk, prstov, tela a hlavy a aj pohyb očí a vedieť povedať na názov pohybu. Potom lektorka nam dala indické  texty, aby sme to naučili. Spoločne sme to prečítali a ani neviem koľkokrát sme drezúrne znova opakovali text, aspoň jeden riadok som už dokázala naspamäť. Zaslúži si tá lektorka tanca obdiv, ako vie zo seba podať druhým iskrivú energiu drezúry, aby sa Európania niečo naučili. Na konci čítania textu sa mi poľavilo, keď lektorka sa usmievala, že je koniec hodiny.  No, žiaľ som cítila vo vnútri, že to pre mňa nemá zmysel prihlásiť na kurz indického tanca. Som tu, aby som sa viac rozvíjala výtvarné umenie a nie  tanec.

Tu je indický text:
Sakthi sahita ganapathim
ankaradhi sevitham
Viraktha sakala munijana
Sura raja vinutha guru guham
Bhakthyadhi po shakam
Bavasutham vinyakam
Bhutkthi mukthi pradha bhushiithangam
Raktha padaam bujham bhavayani


A Miťo pridáva text v pôvodnom znení:
शक्ति सहित गण पतिम् - रागं शङ्कराभरणम् - ताळं तिश्र एकम्
(नोट्टु-स्वर साहित्यम्)
शक्ति सहित गण पतिं शङ्करादि सेवितं
विरक्त सकल मुनि वर सुर राज विनुत गुरु गुहम्
भक्ताळि पोषकं भव सुतं विनायकं
भुक्ति मुक्ति प्रदं भूषिताङ्गं
रक्त पादाम्बुजं भावयामि

Išla som za Miťom, bol v knižnici a intelektuálne čítal noviny. Tá knižnica vyzerala No.1 s kopou materiálov o Indií, hádam je to aj super príprava na cestu do Indie. Možno aj na štipendium. Uvidíme, kam nám zavedú cesty ďalej a aj tak som cítila zmiešané pocity u Balijčanov oproti iného vyžarovania u Indov, čo robia v univerzite, že ani nemôžem začať normálne s batikou a ani zasiať semeno k projektu indonézskych rozprávok. Len trpezlivosť a hľadanie iných alternatívnych možností. Možno aj takto má byť.

(Miťo pôvodne čítal ešte intelektuálnejšie učebnicu Sanskrit pre samoukov – so sanskritom je totiž veľmi príbuzné aj písmo miestneho pôvodného jazyka bahasa bali, ktoré je veľmi estetické a zaujímavé, ako ukážku prikladám jedno foto.)

Barb

Supermilan v škole a vo všetkom, no najmä v rajskom záhrade

Slovo Milan je tu známe v inom význame – ako značka pre hodiny,
elektrotechniku a meno pre ženy, veľmi ľahko domáci vedia vysloviť. Má
výhodu, že nemá R. Oproti môjho mena Barbora je pre nich výslovnosťou
s drzým a chlapčenským podtónom a nevedia pekne povedať R. Skôr to
vidím z celkového vyžarovania artikulácie balijčanov.
Na druhý deň školy sme vyrazili sme na cestu do školy, pre pehliadku
vyúčby batiky, ale s motorkou na 2 minúty. Vybavili sme si inak, ako
sme si predstavovali- škola sa premenila na mravenisko
demonštrujúcich. Poprechádzali sme sa s hore nohami a Miťo bol
zvedavučký, čo je na pódiu pred budovou rektorátu, no ukázalo sa to
pre balijčanov nášho Miťa ako veľké plus osobnosti za aktivitu
demonštrácie, z nášho pohľadu bolo to náhodné nešťastie. Oprel sa o
sochu bohyňu s fontánou v malom jazierku medzi ľudmi a nechtiac bola
socha slabučká pre opretie. Žiaľ socha váhu Miťa nezvládla a tá neživá
protestovala Miťa ku klesania dolu na zemi a do jazierka. Nastali sa
sprchy reakcií prekvapenia a našej zdesenosti a nadšenia balijčanov.
Všetci spoločne bez rozdielu aktivít sa snažili zachrániť sochu a
nejaký fotograf fotil, čo sa deje. A ešte najviac, ten fotograf si odo
mňa vypýtal súhlas spolupráce modelky vo fotení. Z tej sošky zostali
iba ranky na pleciach a má do teraz divnú kolísavú polohu. Asi sa
zaľúbila do Miťa. To už bolo pre nás priveľa, diplomaticky sme rýchlo
opustili školu. Keď na tom pomyslíme, hrozne sa na tom smejeme a
poklebetili sme s kolónkami z Dharmasiswa...aký je supermilan. No,
neplatí iba zo školy, občas mi prekvapí pre privítanie nového dňa
prichystané raňajky zdobené s kvetinkou. Vie, ešte lepšie upratovať
domček ako ja a občas dostanem aj prehrešky za neumyté riady alebo za
špinavú dlážku.
Pozrite si na fotky, ako Miťo s Maxom pracujú v rajskej záhrade. Nie
iba jedna kočka okrem mňa spravili tieto fotky.
Barb

                 

Náš prvý školský deň

Pri vstupe do školy vyzerá ako labyrint roztrúsené do malých
prízemných a 1. poschodových budov, postavené z tradičnej balijskej
architektúry- nemajú až také spicaté končeky striech ako z Japonska,
vyzdobené s reliéfmi, rozdelené podľa katedier, zvlášť rektorát,
knižnica, múzeum hudobných nástrojov, amfiteáter, miesto pre moslimov
(u nás ako pre kresťanov máme malé kaplnky a miesto pre modlitby),
parkovisko a samozrejme hostinec. Bolo na tom vidieť, že vôbec
nepoznajú zimu a starosti s kúrením, niektoré ani nemali dvere.
Prekvapilo ma, ako bolo vysporiadané podľa feng-šuej s bujnou
záhradou, berú tu dosť vážne ako my. Čím je vyššia vzdelanosť a
kultivovanosť majú väčší poriadok s odpadmi, žiaľ je taká úroveň
recyklácie odpadu z môjho pohľadu na 0, 5% - iba si naplnujú povarené
vody do 40 litrovej plastovej termosky a zvyšky jedál zvieratám. Nedá
sa zabudnúť z počas cesty vlakom na Jáve, aký vládol prííííšerný
neporiadok s odpadmi, je tu ťažko nájsť pouličné smetiaky a
kontajnery. Tak Európania najmä Švajčiari, pedantní s recykláciou
odpadu, majú v budúcnosti viac podnikať, čo robiť s odpadmi a prispieť
Indonézanom viac zamestnanosti. Vyzerá to, že to vybudujú prax
myslenia ekológie asi za 2 a za 4 generácie pre recykláciu. Niektorí
Indonézania dychtivých európskej mentality v minulosti počas nadvlády
Holanďanov, študovali v holandských univerzitách, keď domácich
podporovali pre rozvoj vzdelania. Je to fakt obdivuhodné od
Holanďanov, namiesto zabíjania a vykorisťovaní domorodcov v
porovnávaní egoistických Španielov a Britov v Amike pre Indiánov,
podporovali pre rozvoj vzdelania na európsky spôsob. Ako by to
vyzeralo, keby v Amerike naplno využívala doteraz aztécka a mayajská
civilizácia. Možno by sme dosiahli ešte vyššiu úroveň a rozvinuli by
nám šiesty zmysel - s rozvojom telepatie kozmickej energie.
Už priam neviem dočkať ako typická vzorná študentka do spoznávania
štúdia batiky. Čoraz ma viac fascinuje batika. Všimla som si, ako sa
mi zlepšuje zrak z večného vnímania širokých škálov farieb rôznych
tvarov ornamentov. Každé ráno robím vlastný rituál pre moje oči-
vybehnem von poprechádzať do záhrady- všade sa hmýri flóra rôznych
tvarov a farieb. Svetlo je tu iné ako u nás, je ráno o 7 hod svetlo a
večer od 19 hod tma, rovnako bez ohľadu ročného obdobia.
Ešte jedna vec, aký je už Miťo na motorky, bol priam nešťastný, že sme
neboli na motorke cestou do školy, kde nám trvalo len 15 minút pešo.
Asi sa napil v noci ako Dracula do duše Indonézanky lenivej, keď má tu
biorytmus, že chodí na polnoc na internet. Ešte som tu nikdy od Miťa
nepočula rozkazy ako doma, že musím viac pohnúť do vlastného pohybu,
čím sa viac prispejem k ochrane životky matky Zeme a úcty k
stvoriteľovi. Aj tak sa mi moc moja váha tela stále padá dolu,
neviem, čo je s mojím metabolizmom. Sem-tam cítim aj psychický stres,
že musím kontrolovať Miťa s ochranou vlastných vecí. Furt stále niečo
zabúda. Predstavte si, s Miťom sme si to všimli, že nie je jediný z
Marťanov, kto zabúda. Raz som skúšala pre lepšiu efektívnosť, aby to
napravil, prestala som pre jeho veci všímať, no nepomohlo to, stalo sa
to horšie ako som predpokladala, lebo už veci nezabúdal, ale celkom
strácal. Neviem si to predstaviť, ako by tu Miťo sám zvládol, keď už
veľa po svete precestoval úplne sám. Neberte to prosím, ako kritiku na
Miťa, skôr by bolo superko vytvoriť o tom debatu a prečo je to tak a
nájdenie riešenia pre zlepšenie .
Barb

Vstúpte, do impéria priateľstva rybičky Nema

Keď sme uź postupne udomácnili, zopár dní sme boli pri mori na
východnej strane. Prvý raz sme vyrazili v doobeda, more bolo v
prílive, dalo sa fajn zaplávať, je príjemne teplúčka voda. Kto sem
príde, každý beloch sa tu niečo spáli zo slniečka. Mala som spálené
ľavé stehienko a Miťovi chrbát počas šnorchlovania. Neskôr už Miťo ma
poslúchol, že do vody musí mať pri sebe tričko. Druhý raz na tom istom
pláži poobede bolo v odlive, vo vzdialenosti 1 km je voda plytká v
priemere do polovice stehna a ďalej je suchá zem a ešte ďalej je ihneď
hlboká voda s koralovým útesom. Dlho sme nevedeli dostať tej hlbokej
vody, lebo nebolo nám na začiatku po chuti kráčať divnej neznámej
morskej zemi. Je tu úplne iná zem ako v Európe- všade sú riasy,
piesok, nepekné podivné hviezdice a sem- tam sme videli krásne päťcípe
hviezdice a jednu masívnu velikánsku veľkosti našich hláv. Bála som
kadečo stúpať na tej zemi ako neskúsená. Sem –tam sme videli
podivných a zaujímavých tvarov a farebných morských schránok. Až na
tretí pokus z večného pozorovania druhov terénu a ako prechádzajú po
pláži domáci a videli sme ľodku, ako sa zastavilo pre turistov a
šnorchľovali. Za krátku plavbu tej služby pre turistov šnorchľovania
pýtajú si blbých 250 000 rupií. Vôbec sa to neoplatí využiť túto
službu. Nejako sme s Miťom nasrali, aby sme toľko nebáli tej morskej
zemi a šupli sme do hlbokej vody. Na chvíľku nám zastavil dych, keď
sme to prvý raz kukali z potápačských okuliarov. To bol ten svet,
presne ako v rozprávke rybičky Nema. Úžasné! Pocity, ako by sme od
nich dostali pozvanie na návštevu do tohto impéria. Všade slobodne
utešene plávajúce rybičky, mihotajúcich žiarivých farieb a rôznych
druhov s kontrastami farebných rôznych koralov. Pripomínala mi
krajinka štýlu art-deco ( to je štýl, ktorý robili umelci Hunderwasser
a Gaudí). Pri takom šnorchľovaní prúdi pomerne stredne-silný studený
prúd a vlny. Ale nie je až také jednoduché pristáť na zemi po
šnorchľovaní- nájsť miestečko, kde sa nebude šmýkať a zdolať vlnám,
aby sme mohli pekne postaviť a stáť na nohách pevne na zemi a dávať
pozor, aby sme neporanili od koralov. Vraj ranky dlhšie trvajú, aby sa
zahojili. Druhý raz sme zašnorchľovali s partiou. Ako sa mi splnil sen
stretnúť s rybkami príbuzných Nema. :-) Teším sa, že sme tu rok a
oprášiť si znalosti potápania.
Barb

V domčeku na Jl. Kecubung - fotky od suseda - kamaráta Maxa

     

V domčeku na Jl. Kecubung

Po prvom rannom vstávaní sme z hrôzou prezreli náš domček, aký je
špinavý okrem postele a čerstvo pomaľovanej steny na jemnú zelenú.
Narýchlo sme kúpili čistiacie prípravky a do večera som drhla s
upratovaním. Umyla som si aj chladničku. Vyzeralo, keby nikto tu
nebýval vyše polroka, no v skutočnosti pred nami bývala Nemka, ktorá
študovala drevorezbu. Musela byť taká špintúrka. Miťo si ľahol do
postele, keď bol už zožmýkaný z veľkej zodpovednosti z cesty vlakom a
nádchy. Na druhý deň sme si spravili veľký nákup, kde sme počas cesty
nám skoro trhli ruky s kopkami tašiek. Neskôr Miťo bol vybaviť v Kute
pre prenájom motorky. Tak som zostala sama v domčeku a uvarila som si
prvú večeru. No, takto vyzeralo naše prvé spoločné zabezpečenie
hniezda na Bali. :-)
Aké sme mali skutočné šťastie, že máme kamošku z ambasády, ktorá nám
odporúčala kontakt svojej kamošky na Bali a nám pomohla pre privát v
krásnom záhrade. Málokto môže mať veľkú záhradu v centre mesta. Vyzerá
to čarovne, z vstupu medenej brány vedie kľukatý chodník zdobené
mozaikmi kamienkov a na okrajoch malé trpaslíčie búdky s osvetlením.
Domček rádového tvaru postavené inšpirovanej tradičnej balijskej
architektúry vstupujúce s terasou, s 2 susedmi z Čiech a 1 susedky
Angličanky a každý má vlastné súkromie.
Máme celkom fajn susedov, vzájomná kombinácia umeleckých zameraní-
podľa radu fotografa, batiky- to sme my, tanca a hudby na hudobnom
nástroji gamelongu. Má však nevýhodu, nie je dostatok miesta pre
písací stôl a pre hostí na prespanie. Postupne chceme skúsiť pohľadať
iné bývanie. Uvidíme, ako časom nám to vyjde.
Keďže 2 týždne nemáme školu, robíme si výlety s motorkou do Nusa Dua,
do Jimbranu, do Ubudu a zastavili sme aj v Tanah Lot, v chrámovom
komplexe pri pláži na západe Bali. V Ubude sme nakúpili prikrývku do
posteli a látky batiky. Hodvábnu po úspešnom vyjednávaní 150 000 rupií
z 350 000 rupií, Miťovi bavlnenú za 25 000 rupií.
Majú tu svojskú svetoznáme balijskú interiérovú architektúru. Nábytky
z masívneho dreva, alebo z bambusového dreva s vyrezávanými reliéfmi
a žiarivo farebné látky s všelijakými vzorkami a ornamentmi. Keď takto
vidím, ako tu predávajú vymakané nábytky, najradšej by som tu vybavila
indonézske občianstvo a usadila by som. V našom domčeku žijeme dosť
skromne, hlavne je čistučko ako u nás doma. Máme všetko, čo je
potrebné- chladničku (u niektorých z našej kolónky nemajú chladničku a
zopár nábytku)a komodu. Jeden veľký detail v našej posteli sa mi
páči, že máme baldachýn obalené látkovou sieťkou proti komárom. Vyzerá
to nádherne romanticky ako v orientálnych filmoch.
Barb