Uplynuli už tri mesiace, odkedy sme podnikli našu dobrodružnú cestu z Jakarty na Bali, tak aby celkom prachom nezapadla, podelíme sa s vami o pár zážitkov.
Situácia v Jakarte bola značne naplnená stresom – nové prostredie, nové podnebie (celkom iné ako na Bali – a oveľa, oveľa horšie). K tomu sme všetci prechladli z mega klimatizácie a ja som dostal aklimatizačnú hnačku. Meškali peniaze, meškali informácie a ľudia, ktorí nám mali byť nápomocní, buď sami nevedeli, alebo nám do očí klamali. Jediné východisko z toho bolo spoľahnúť sa sami na seba a tak sme sa zorganizovali piati kamaráti, vykašlali sa na lietadlo, o ktorom sme nevedeli, koľko bude stáť, koľko na neho budeme doplácať a ani kedy vlastne pôjde – a rozhodli sme sa ísť vlakom. A aby to bol indonézsky zážitok na úrovni, vybrali sme si „ekonomickú" alebo aj tretiu triedu.
(Dovolím si na tomto mieste malý exkurz na tému vlakových tried – aj u nás sa kedysi preháňali vlaky troch tried – prvej, druhej a tretej – lenže potom, keď už boháči chodili na vlastných autách, prvá trieda akosi stratila zákazníkov a jej luxusné vozne jednoducho doslúžili a boli vyradené. Aby to zle nevyzeralo, tak druhá trieda dostala biely poťah na opierku hlavy a premenovala sa na prvú no a tá tretia bola zasa, bez významnejších úprav, povýšená na druhú. To len aby ste vedeli, v čom sa na Slovensku vozíme.)
Najhorší zážitok z celej cesty bol transfer na železničnú stanicu krížom cez hnusnú Jakartu. Trvalo to „len" asi tri hodiny, ale vyčerpalo nás to teda dokonale. Bol som rád, že naše plány kúpiť laptop v Jakarte sme nakoniec zrušili, lebo domáci nám povedali, že obchod, do ktorého máme namierené, je z nášho „hotela" (presnejšie povedané z akýchsi kasární) tak na štyri hodiny cesty – jedným smerom. Jakarta je jedna veľká naparovacia žehlička plná smogu, neskutočného bordelu a dotieravých povaľačov. Kým sme sa dostali na nástupný terminál, museli sme sa ich zbaviť dobrý tucet a nešlo to bez zvyšovania hlasu. Každý človek, ktorého sme sa pýtali na cestu, nás bez výnimky posielal presne opačným smerom ako sme potrebovali ísť, čo sme ale vytušili a tak sme nikoho neposlúchli, za čo sme si vyslúžili len ďalšie pokrikovanie a nezrozumiteľné nadávky.
Kto čakal autobusovú stanicu, našiel len neorganizovaný chaos plný plôtikov, ktoré sa nesmeli preskakovať a ľudí, ktorí ich preskakovali, autobusy od liliputánskych až po gargantuánske a smeti, smeti, smeti a medzi nimi pospávajúci humanoidi. Nad tým všetkým sa však čnel náš cieľ – Trans-Jakarta Express Terminal. Trans-Jakarta Express je zvláštny druh autobusu, ktorý má dvere v jeden a pol metrovej výške a nastupuje sa do neho zo špeciálnych plexisklom obohnaných plošín, ktoré pripomínajú skôr nástupište nejakej magnetickej rýchlodráhy. Zaplatili sme teda asi 6 korún, prešli cez chrómované zábrany a hurá naprieč cez Jakartu. Otvorili sa plexisklové dvere, otvorili sa aj dvere gigabusu, napasované na značky ako japonské metro..., ale toto je Indonézia – pred nami sa otvorila pol metra široká priepasť. Čaká nás akrobatický preskok s režúcimi batohmi na chrbte, v ktorom nám mal pomôcť niektorí z uniformovaný mladíkov, stojacich v autobuse pri každých dverách. Ten pri tých našich však celú cestu sladko prespal...
Vlečieme sa šedo-sivým, smogom a trúbením zaplneným „mestom". Kam len oko dovidí, vidíme prízemné až jednoposchodové, ošarpané chatrče, len kdesi v diaľke sa ako chrámy nad rozpadávajúcim sa stredovekým mestom vypínajú oceľové banky. Napriek klimatizácii sa vzduch prestal dať dýchať asi po piatich minútach. Každý kilometer sa neskutočne vlečie – hoci TJExpress má na väčšine trasy vyhradený a vyobrubníkovaný pruh (čiary tu totiž pre nikoho nič neznamenajú, len bariéra, ktorú motorka nepreskočí, splní svoj účel), furt sa mu niečo pletie do cesty, niekto chce predbiehať, niekto odbočovať, pár chodcov sa najskôr rozhodlo spáchať samovraždu a tak sa ťaháme ako veľký strieborný šušeň pomaly ďalej. Tesne predtým, než sa objemná pani s burkou na hlave vedľa mňa chystala vdýchnuť poslednú molekulu kyslíka, ktorá sa ešte v kabíne s cestujúcimi nachádzala, dorazili sme do nášho cieľa... teda vlastne na miesto štartu. Počas pár sto metrov, ktoré musíme absolvovať po chodníku vedľa niekoľkoprúdovej cesty zisťujeme, že vonku je ešte menej dýchateľný vzduch než v Jakarta Exprese a že respirátory nie sú záležitosť aktuálnej módy, výstrelok posledného vydania wellness časopisu, ale dýchacia pomôcka nevyhnutná na prežitie.
Stanica je prekvapivo normálna, až na fakt, že jednotlivé pokladne predávajú lístky len do destinácií vyvesených pri prepážke, takže obvyklá stratégia postaviť sa do radu, kde je najmenej ľudí, nám skôr ublížila. S prekvapením zisťujeme, že náš vlak je „miestenkový", ale aké veľké šťastie v miestenkovej lotérii sme mali, sme sa dozvedeli až na konci cesty. Ešte predtým, ako sa dostaneme na nástupište, musíme ukázať pri dverách naše hologramom opradené lístky – cesta na druhý koniec Jávy nás stojí necelých 70 korún. Pár makačov na peróne zubnými kefkami drhne špáry medzi kachličkami a oproti na druhej koľaji stojí vlak bez dverí, z ktorého trčia rôzne ľudské končatiny a my len dúfame, že to nie je ten náš.
Vysvetlenie k miestnym pomerom – tu nemajú vlaky zložené z vagónov prvej a druhej triedy ako v Európe. Tu je vždy celý vlak buď Ekonomi (3.) alebo Biznis (2.) alebo Exekutif (1.) Ekonomi sa podobá na našu dvojku potom, ako sa ňou prehnala banda futbalových ultra-fans, Biznis pripomína osobák do Šale, ale s návlekmi na opierky hlavy a Exekutif je klimatizovaná trojvozňová motorová súprava s veľkoplošnými obrazovkami v každom vagóne. Cenová schéma je približne taká, že Biznis stojí asi 2,5x toľko čo Ekonomi a Exekutif je od Ekonomi drahší asi 10x – čiže v závere stojí približne toľko, čo náš rýchlik v „dvojke" – alebo cesta lietadlom. Rozdielov medzi Biznis a Ekonomi je samozrejme viac, ale o tom až nižšie.)
Keď sme sa už tretíkrát dozvedeli, že náš vlak príde o päť minút, predsa sa len nakoniec dôstojne prišinul. Vozne mali okná aj dvere, takže zvonku všetko OK. Na to, že sme si mysleli, že nastupujeme na konečnej, bol pomerne plný. Vlastne bol plný takmer do posledného miesta, ale naše čísla sme prekvapivo našli voľné. To, že sme mali kde sedieť však ešte neznamenalo, že budeme mať aj kde uložiť batožinu. Vagón pripomínal taký značne ošarpaný osobák spájajúci veľmi krátke vzdialenosti niekde na zabudnutom konci železnice. Kto cestuje u nás vlakom, určite podobný dôverne pozná. Často som sa takým vozieval do Sládkovičova k prababke – zelené koženkové lavice, na ktoré sa vmačknú dvaja ľudia vedľa seba a ulička v strede. Indonézska verzia však pri nezmenenej šírke znamenala miesto pre troch, teda v jednom rade na oboch stranách uličky pre šiestich a mala rebriny na batožinu iba po stranách ako autobus, takže na naše ruksaky tam už veľa miesta neostalo.
Egoisticky som si uchmatol miesto pri okne a Barb si sadla oproti mne. Oveľa väčšie divadlo sa však odohrávalo na opačnej strane – v uličke. Kamarát Paľo usadil svoju priateľku na kraji, čo domáci začali okamžite využívať na horúčkovité zoznamovanie sa. Keď sa jej napokon ušla nečakaná pusa na líce od jedného okoloidúceho, pochopili sme, že je čas zmeniť zasadací poriadok. S tým nám potom ešte zamiešala jedna zahalená moslimka, ktorá si k nám „do šestky" prisadla, no ako sa rýchlo ukázalo, hosť do domu, Alah do domu.
Len čo sme sa trochu usadili, v uličke sa začala, teda skôr obnovila, šialená premávka. Prvá pohroma prišla celkom bez varovania. Mladé dievča nás postriekalo nejakým voňavým smradom, pri ktorom sme sa išli všetci zadusiť a ja, čo som sa už druhý deň postil, som dostal pocit, že vyvrátim vlastný žalúdok. Pár krokov za ňou pochodovala jej kamarátka a s vytrvalo natrčenou paprčkou vymáhala platbu za tento exkluzívny servis. Po vlne pokrikujúcich obchodníkov obvešaných všetkým možným, ktorých sme si spočiatku nevšímali, prišla druhá katastrofa. Tento raz nebolo iného vykúpenia, len naozaj zaplatiť. Dovalili sa dvaja chlapci, jeden mal na pleci veľké kombo, z ktorého sa valila už sama o sebe dosť príšerná hudba a druhý zvieral v ruke nástroj skazy – mikrofón. Ich podnikateľský plán sa už od počiatku musel niesť v duchu „dajte mi peniaze, ja prestanem (neprestanem, ale pôjdem otravovať druhých)" a praxou ho dotiahli do dokonalosti. Ich hlučný kakofonický koncert trhal ušné bubienky ešte aj keď boli o štyri rady ďalej a my všetci sme Barb (ktorá si vypla načúvací aparát len čo títo koncertní umelci nastúpili do vlaku) v tej chvíli úprimne závideli. No a keďže vlak nie je kolotoč a každá ulička má svoj koniec, onedlho sa obe katastrofy privalili znovu. Tento raz, pre „dlhotrvajúci účinok" sme dostali anti-smrad rovno na šaty. Stalo sa to v okamihu sekundy, sprejerky sa totiž, na rozdiel od fauna a jeho spoločníka, plížili v absolútnom tichu prerušovanom len v hrmotajúcom vlaku nepočuteľným hadím syčaním – psst, psssssst, psssst. Občas síce u niektorého cestujúceho prepukol menší astmatický záchvat, ale chvíľu nám trvalo, kým sme si spojili súvislosti dohromady a začali používať kašeľ ako „systém včasného varovania".
Čakal som, že keď sa pohneme, tak táto Miletička vtesnaná do trištvrte metra úzkej uličky pominie, ale to bol omyl. Naopak, značne zintenzívnela. Predavači, výpalníci ani žobráci (boli aj decká, ktoré mali tú drzosť pýtať si peniaze len tak) nevystúpili ani na prvej, ani na druhej a ani na žiadnej ďalšej zastávke. A ak niektorí vystúpili, iní zasa pristúpili a tak jediné, čo sa menilo, bol ponúkaný sortiment. A ten bol naskutku impozantný – vymenovať všetko by bolo viac únavné ako zaujímavé. Samozrejme, v prvom rade voda, ale aj niekoľko druhov kávy, čaju a instantných polievok. Predavači mali noše obvešané nespočetným množstvom drobných sáčkov a všetko vám vyhotovili na zakázku, káva zalievaná, neska, silná, slabá onaká, polievka s cibuľkou, bez, so štipľavým alebo jemným korením... tuhá strava okrem ovocia všetkého druhu zahŕňala slepačie, prepeličie aj husacie vajíčka, sladké aj slané vyprážané pochúťky a celý sortiment hlavných chodov podávaných vo voskovanom papieri. Keksíky a iné sladkosti boli distribuované obzvlášť krutým spôsobom. Každému z nás ich položili rovno na kolená. Ak sme sa na ne asi 10 minút vydržali pozerať bez toho, aby sme ich zjedli, prišiel si ich ujo znova pozbierať. Takto sa predávali aj časopisy, knižky a vôbec, kadečo, takže skoro stále sme mali niečo položené buď na stolčeku, na batohoch alebo na sebe, až sme totálne prestali venovať pozornosť tomu, kto si na náš čo odkladá (až na tie sprosté maškrty!).
Keďže sme boli v Indonézii len veľmi krátko, 90% vecí sme vôbec nepoznali. Jedine Lenka, ktorá začínala v Indonézii už svoj druhý rok, sa ako tak orientovala no a samozrejme, naša Moslimka. Výborne sa na nás bavila, odporúčala, čo máme ochutnať a neraz nás aj na čosi, na čo sme sa nedali len tak presvedčiť, aj pozvala. Teda, nás – ich. Mne sa končil druhý deň totálneho pôstu a pomaly začínal tretí. Na jednej strane som síce bol ukrátený o nevšedné chuťové zážitky, na strane druhej som bol ušetrený návštevy miestnej „toalety", takže vám o nej nemôžem veľa napísať. Akurát to, že baby tam vždy išli radšej spolu a Moslimka im vždy robila eskortu a bola im platná rozhodne viac ako my chlapi. Dokázala okríknuť dotieravých čumilov v ich rodnej reči, čo na rozdiel od našich snáh nevyvolávalo vlnu smiechu, ale náležitý rešpekt.
Okrem jedla sa v uličke predávalo všetko možné. Opomeniem nápadne nenápadného pána, ktorý pod rúškom predavača kávy občas pošepol domácim do uška „Opium?" – lebo sa mi to možno len zazdalo (káva sa povie „kopi"). Za paš je tu, podobne ako v okolitých krajinách, len jeden trest – smrť. Ale možno pri domácej produkcii a domácej spotrebe nie sú policajné hlavne také horúce. Čím väčšiu hlúposť predavači predávali, tým hlasnejšie vykrikovali a tým vtieravejší boli. Okrem hodiniek, čačiek, opaskov, slnečných okuliarov, texasiek a detského oblečenia sa však krátko po polnoci, keď sme prechádzali strednou Jávou, začali vyskytovať aj užitočnejšie veci ako batiky a rôzne iné produkty tradičného umenia. Tie síce pritiahli našu pozornosť, ale už sme boli z celej tej cesty, večného hurhaju a značne stiesneného priestoru na život až príliš unavený na nejaké rozumné zjednávanie a nákupy. Najviac asi vyčerpávali karaoke umelci a umelkyne, zjavujúci sa po každej veľkej zastávke. Spievať z nich nevedel nikto, ale jedno husto nalíčené dievčatko (vek si netrúfam odhadnúť) vytušilo príležitosť a oproti sediacim pánom predviedlo, že zadkom sa dá naučiť krútiť už aj v útlom veku, čím si okamžite zaistila nadštandardný príjem. Kto vie, ako sa v jej prípade bude pomer spevu a krútenia zadkom s vekom meniť... za čo jej ľudia dajú viac sa naučila veľmi rýchlo.
Všetok lomoz začal utíchať až okolo tretej nad ránom. Už predtým sme sa pokúšali trochu spať – všetko to zahájila Moslimka ktorá sa bez ostychu zvalila Lenke do lona a zatvorila oči. Chvíľku sme sa bezradne na seba pozerali, ale čo sme mohli robiť? Domáci na okolo to zobrali s absolútnym kľudom a na našom prekvapení sa nezabávali príliš dlho. Po chvíľke sa ale Moslimka prebrala a prinútila Lenku vymeniť si úlohy. Až teraz sme pochopili, o čo jej vlastne išlo. Ako náhle (nie celkom nenásilne) vtisla Lenkinu hlavu na svoje stehná, hneď začala pošťuchovať vedľa sediacich i okoloidúcich domácich a vynucovať si ich pozornosť a obdiv. To predsa niečo znamená, keď vám „bule" (biely) leží na kolenách. Ako to celé nakoniec vyzeralo, si môžete pozrieť v pribalenom videu.
Ďalšie zo série prekvapení mi pripravil telefón, ktorý som podchvíľou zapínal a cez ktorý šlo dokonca rovno z vlaku celkom dobre kontrolovať maily. V Jakarte sme sa márne skúšali pripojiť na internet a v rámci toho som na telefóne zapol bluetooth a nechal ho v režime – „viditeľný pre všetkých". Spomenul som si na to, až keď sa na dispeji začali zjavovať rôzne žiadosti o povolenie nainštalovania aplikácií prazvláštnych mien. Mobilné vírusy uprostred smradu a špiny nočného vlaku pre tých najchudobnejších dokonale zapadajú do paradoxného obrazu, aký v nás zanechala Jáva.
Počas 16 hodinovej jazdy sme na výpalnom, stravnom a inom zaplatili rozhodne viac, ako od nás zinkasovali štátne železnice (teda, v prípade mňa a Barb to moc neplatilo – ja som držal pôst a Barb sa zasa väčšinou bála, či bude pre ňu takáto strava bezpečná). Ale aj tak to boli najlacnejšie nákupy, aké sme tu kedy za celý pobyt urobili. Ešte aj tá blbá polievka stojí v našom supermarkete rovnako, ako vo vlaku, kde vám ju ešte aj uvaria a s láskou pripravia.
Nadránom nám Moslimka pripravila posledné prekvapenie – zložila si burku a začala si pôvabne česať svoje, do moderného krátkeho strihu upravené, vlasy. Vystupovali sme o siedmej ráno v Surabaji, odkiaľ nás čakala ešte tretina cesty druhým vlakom na miesto, odkiaľ odchádzal trajekt na Bali. Ešte predtým, než sme stačili vystúpiť, sa dovalila upratovacia čata a začala zhŕňať odpadky na jeden koniec. Neverili sme vlastným očiam, koľko toho po domácich zostalo – pol metra vysoké hory papiera a všemožných smetí pred sebou valili širokánskymi metlami. Náš oddiel, takmer bez smietky okrem toho, čo sa k nám navalilo popod lavice od susedov, pôsobil ako vesmírna anomália. Aj tak nás však výpalné od upratovačov neminulo (všetci bordelári boli vtedy už dávno vonku). Vyprázdnené sedadlá nám odhalili tajomstvá o tom, na čom sedeli naši spolucestujúci – na väčšine lavíc bola dorezaná koženka, trčali z nej pružiny, prípadne miesto sedadla civela mohutná diera. Neviem, ako by sme si poradili, keby nám miestenková lotéria pridelila práve takéto sedenie – možno by sme si do dier napchali ruksaky a posadali si na ne.
Ako to už (v Indonézii) býva, nadväzujúci vlak nikdy neodchádza z tej istej vlakovej stanice, na ktorú ste docestovali. Tu nie sú cestovné poriadky na internete ako u nás a tak sme si všetko museli zisťovať na mieste. Len čo sme vyskočili z vlaku a Lenka sa opýtala na náš ďalší spoj, povedali nám, že už odišiel. Na otázku „Kedy?" sme (po teatrálnom zahľadení na veľké ciferníky) dostali odpoveď, že pred chvíľou. Lenka tomu z nepochopiteľných dôvodov na chvíľu uverila, ale ja som si za týždeň pobytu už osvojil základné pravidlá medzikultúrnej komunikácie s Indonézanom (časom doplníme).
- Indonézan nikdy nepovie, že niečo nevie.
- Indonézan sa nesnaží hovoriť pravdu.
Polobehom som sa dovalil do haly a pretlačil sa ku okienku. Tam mi povedali, že vlak ktorým chcem ísť, odtiaľto nechodí. Cestovný poriadok sa nedal nikde zohnať, ale donútil som ich zavolať na druhú stanicu a získal som informáciu, že vlak síce ešte neodišiel, ale o chvíľu odíde a že to určite nestihneme. To by znamenalo nocovať buď uprostred priemyselného mesta alebo na konci sveta v zastrčenej dedinke, ktorá je na mape len preto, že tam chodí trajekt. Bolo treba jednať rýchlo – zistil som, že hodinky nad slečnou za prepážkou ukazujú skoro o 20 minút viac ako môj mobil. Taxikárovi, ktorých sa pri mne okamžite zbehlo neúrekom, o 15 minút. Neexistujú tu dvaja ľudia s rovnakým časom a ja sa idem zblázniť. Taxikár sa zaprisaháva, že za 10 minút nás na stanicu dovezie – vynásobím si to dvomi a myslím si, že by sme to mohli stihnúť. Ďalší snaživci zas, dúfajúc, že si vezmeme taxík až na koniec Jávy, tvrdia že najbližší spoj ide zajtra. Vlak podľa môjho telefónu mal ísť za 22 minút. Bleskovo zjednávame cenu, sme v obkľúčení asi 15 pokrikujúcich chlapov, samozrejme, nikto nechce zľaviť, ale nakoniec jeden povie o 10000 menej ako ostatní, tak ho berieme. Už keď utekáme krížom cez parkovisko pred stanicou za najbližší roh (taxikár šetril na parkovnom) mi je jasné, že 10 minút to v žiadnom prípade nebude. Nakoniec, aj vďaka tomu, že je práve nejaký moslimský sviatok a prázdne cesty, po 18 minútach prichádzame na stanicu. Chceme si kúpiť lístky až vo vlaku, ale cerberus nás na nástupište bez lístka nevpustí, takže utekáme späť k pokladni. Rýchlo zaplatíme a zasa šprint naspäť na nástupište, kde stojí nekonečný, náhodne porozpájaný vlak, akoby každý vozeň mal ísť niekam inam. Číslam na lístku ani na vagónoch v tom strese vôbec nerozumieme, ale už sa nás niekto ujíma, vedie nás na správne miesto, pomáha s nastupovaním, ešte mu stihneme zaplatiť posledné výpalné toho dňa a vlak sa svižne pohýňa.
Ocitáme sa vo vlaku triedy Biznis. Vybavením sa od Ekonomi v podstate veľmi nelíši. Sedíme po dvoch miesto po troch (resp. po ôsmich miesto po dvanástich), pod hlavami máme biele návliečky a všade je o poznanie menej ľudí. Niečo nám však chýba. Žiadni predavači, žiadni žobráci, žiadne karaoke. NUDA. Jedine uniformovaný čašník po každej zastávke chodí s priehrštím jedla na porcelánových tanieroch, ale to bolo teplé naposledy včera a moji kamaráti sú ešte prežratí z orgií v predchádzajúcom spoji. Ja pokračujem v opatrnej ignorácii všetkého pokrmu, ale vodu, ktorú nám rozdali asi v polovici jazdy, vďačne vypijem. Je zdarma.
Krajina je plochá ako placka, niet sa veľmi na čo dívať, až na konci cesty sa na obzore zjavujú prvé hory, ktoré v Indonézii vidíme. Najväčší rozdiel oproti Jakarte, ktorá je vlastne jedným veľkým obývaným smetiskom, je ten, že ako postupujeme na juh, odpadkov ubúda takmer až po esteticky prijateľnú mieru (alebo sme si už jednoducho privykli).
Pred nástupom do trajektu nás kontrolujú prísnejšie, ako keby sme prechádzali hraničnou kontrolou. Vlastne ešte prísnejšie, než keď sme smerom do Jakarty leteli. Vtedy na naše pasy nebol nikto zvedavý a teraz, keď už máme len kópie, lebo originály sme odovzdali kvôli vízam, je z toho zrazu menší rozruch. S Barb sme sa hneď prišupli do autobusu, ktorý nás z trajektu zobral rovno do Denpasaru. Po dvoch dňoch opäť počujeme angličtinu a vidíme bielych ľudí. Je mi z nich tak trochu zle. Pripadajú mi drzí, hluční, namyslení, nechápaví, nezdravo bohatí... slepí cestovatelia, ktorí spoznávajú nový svet a zabudli si stiahnuť z očí rolety vlastnej kultúry. A pritom by stačilo na týždeň sa zastaviť na mieste, ktoré neuvádza žiaden sprievodca, naučiť sa povedať viac ako „ďakujem" a „nechcem", zabudnúť na svoj dokonalý prízvuk a hovoriť radšej lámavo a hrubo ako domáci... Lenže, keď oni majú tak málo času. Videli už polovicu sveta a ešte si musia rýchlo stihnúť odfajkať aj tú druhú.
Miťo
