Počas ticha troch mesiacov som bola aktívna v písaní článku do
Infonepu, mesačník pre nepočujúcich, ktoré vyšiel v marcovom čísle. Je
viac popísané o balijskom mentalite postihnutých a nech je nižšie
článok, pre tých komu sa to viac zaujíma o tej tematike:
 
Sedím na terase neskoro večer, okolo lampy lieta netopier, akoby mi
chcel dať nejaké znamenie, po stenách pobehujú jašterice, lovia komáre
a po tráve skáču elegantné, štíhle žaby. Sú to všetko milé zvieratá s
ktorými som sa tu skamarátila a spestrujú mi každý večer.
 
Som na južnej pologuli, veľmi blízko pri rovníku. Slnečné lúče tu inak
dopadajú, je tu omnoho silnejšie a jasnejšie svetlo, ale ráno svitá
neskôr ako u nás doma v lete a večer o 18 hod už slnko zapadá.
Zaujímavosťou je, že Balijčania si vôbec nerobia starosti so
sledovaním predpovedí počasia a ani túto tému nevyužívajú pri
konverzácii, majú tu 365 dní tepla, s výnimkou horských sopečných
oblastí a 2 ročné obdobia - dážď a sucho. Výhodou tejto klímy je, že,
nepoznajú kúrenie a zahrievanie pecí, nakoniec skoro žiadne starosti
so zabezpečením hrubého šatstva a obuvi. Ja stále nosím iba jednu
obuv, tradične chodím v žabkách. V niektorých oblastiach, kde chodí
málo bielych turistov ani netušia, čo je v oblečení značkové a čo je
"in" v trendoch módy. Radi sa obliekajú podľa tradície do pohodlných
sarongov, čo súvisí s ich nematerialistickým vnímaním - každý kus
látky má svoj duchovný význam. Väčší dôraz kladú - zo srdca rozdávať
druhým dobro, vykonávať pozitívne skutky a nepoznajú vnútorné
trápenie, či už žijú v chudobe alebo v bohatstve. Nechávajú plynúť
kolobeh života, v ktorom má každý právo na to, ako chce žiť a nie
ubližovať druhým. Ako všade inde, aj tu vo väčších mestách alebo v
oblastiach nablízku turistických centier je iná realita vnímania.
Balijčania majú však veľkú prekážku, len ťažko sa dokážu obrániť pred
agresívnou vládou hlavného moslimského mesta Jakarty v Indonézii,
ktorá sa postupne snaží v Bali pretvoriť svojskú prirodzenú nádheru a
vysokú úroveň duchovného vnímania balijského hinduizmu a silno
podporuje rozširovanie islamu. Dokonca tak, že diskriminuje študentov
a aj iných ľudí, ktorí nie sú moslimovia pri udeľovaní štipendií či
životnej podpory. Postupne tiež schvaľuje nezmyselné zákony a
nariadenia, ktoré napríklad prikazujú zahaľovať si celé telo aj na
pláži či zakazujú vyučovať jogínsku meditáciu, ktorá tu má vďaka
náboženskej a kultúrnej blízkosti Indie dlhú tradíciu. Agresívne
postreky a zavádzanie intenzívneho no umelého poľnohospodárstva už
vyhubilo mnohé vzácne pestrofarebné motýle. V minulosti sa po plážach
pohybovali a kúpavali ľudia nahí, čo bolo prirodzené v balijskom
hinduizme. Nie je žiadna hanba ukázať svoje telo, majú silnú úctu k
všetkým živým stvoreniam, k prírode a k predkom.
 
Chcem sa s Vami podeliť aj o osobné zážitky. Mnohé veci sa mi zdajú
zbytočné, hlavne preto, že mám inú mentalitu a s tým spojené vnímanie
ich sveta. Je to zároveň pre mňa a pre všetkých veľká motivácia zmeniť
prístup k životu. Nemali by sme si jeden od druhého udržiavať odstup,
aby tí druhí nevideli a nepočuli, aké máme ťažkosti a aké chyby, či
neočakávané nešťastie. Skôr sa treba otvoriť pred druhými a nájsť
riešenie, aby sa nám v budúcnosti nič zlé nestalo. Sú chvíle, že keď
sa ihneď otvoríme druhým, do popredia vystúpia aj nepríjemné emócie,
urazenosť, povýšenosť, vyčítanie, hádanie alebo obviňovanie. To, čo tu
zažívam, nie je presne podľa mojich predstáv ani podľa dohodnutých
podmienok. Je to však skôr motiváciou byť silnejším, nechať veci
plynúť a počúvať druhých. Silná jazyková bariéra a nekvalitná úroveň
komunikácie spolu úplne iným prístupom v medziľudských vzťahoch s
vedúcimi, ktorí sa starajú o nás, vytvárajú nové a náročné situácie,
ktoré si niekedy naozaj vyžadujú mnoho síl a pomoc priateľov. Skoro
nikto na škole, ani učitelia ani študenti, sa nedokáže celkom vžiť do
situácie nepočujúceho a na jednej strane je pekné, že vždy pristupujú
ako k úplne zdravému, no na druhej často nedokážu pochopiť zmenené
vnímanie a správne sa snažiť podať informácie v zrozumiteľnej forme
či pomôcť s orientáciou.
 
Niektoré situácie v žití Balijčanov dokazujú že môžeme byť hrdí, že
máme vyššiu starostlivosť a podporu pre postihnutých. V okolí hlavného
mesta ostrova Bali Denpasar podľa oficiálnych odhadov žije približne 3
000 ľudí so zdravotným postihnutím no skutočnosť je oveľa vyššia. Na
ulici postihnutých ľudí vôbec nevidíte - fyzicky je napríklad úplne
nemožné sa tu samostatne pohybovať s vozíkom, mentálne postihnutých
ľudí rodiny skrývajú a taja. Hinduizmus považuje ľudí postihnutých od
narodenia za nečistých a nesmú napríklad ani vstúpiť do chrámu. Môžu
sa napríklad ale modliť, aby v budúcom živote boli ich podmienky
lepšie. Ešte nebezpečnejšia je však predstava, že takýto ľudia šíria
okolo seba zlé vibrácie, ktoré ovplyvňujú aj ľudí žijúcich ich v
blízkosti a teda aj takých, ktorí sa o nich starajú a snažia im
pomáhať. Našťastie, otvorenie okolitému svetu a mnoho návštevníkov
neznamená iba zlé veci ale aj postupné odstraňovanie tradícií, ktoré
nie sú celkom správne a tak sa v mnohých veciach vnímanie a aj
starostlivosť o ľudí postihnutých od narodenia postupne zlepšuje. O
sociálnych službách či zrovnoprávnení ich postavenia, tak ako sa o to
snažíme v Európe, tu však zatiaľ nemôže byť ani reči. Je tu slabá
úroveň bezbariérového prístupu, na chodníkoch sú rampy a schodiská v
nenormálne vysokej veľkosti, je to nepohodlné stúpanie aj pre naše
zdravé nohy. Zistili sme neskôr, prečo majú také vysoké rampy, sú
postavené kvôli záplavám v čase obdobia dažďov, aby voda mohla odtekať
do kanálov a nie do domov.
 
Dostávam sa sama v sebe k hľadaniu otázky: "Ako ma tu berú?" Som biela
so svetlou a kučeravou hlavou, s modrými očami a s neviditeľným
postihnutím. Zúčastňujem sa chrámových slávností ako to robia ostatní
zdraví domáci a dostávam pokropenie svätenou vodou. Asi je to preto,
že som biela a domáci sa ku mne chovajú s rešpektom a vážia si, že
majú nejakého turistu. Keby ma vyhnali z chrámu, nebolo by to
priateľské a urobili by zlé meno pre rozvoj turizmu, z ktorého dnes
žije takmer celý ostrov. Čím hlbšie sa dostávam do problematiky a
získavam nové poznatky o duchovnom vnímaní, myslím si, že nikto by
nemal presadzovať pravidlá a zákazy kvôli tomu, že má inú vieru a
najlepšie by bolo nepoznať pojem náboženstvo a jeho definovanie a
nechať právo k účasti na bohoslužbách úplne na rozhodnutí človeka aj
keď má iné vyznanie. Každý má právo na výber duchovnej cesty, veď
každý má rovnakú túžbu, dostať sa k vyššiemu potenciálu a zažiť
nekonečné dobro, lásku a harmóniu. Výhodou u chrámových slávností je
to, že sú vždy vonku, každý sa teší, že môže byť na čerstvom vzduchu,
a pobaviť sa s priateľmi vo chvíľach úniku z večných povinností.
Ceremónia na Bali to je predovšetkým stretnutie rodín a celej
komunity, prúd gamelanovej hudby (gamelan je tradičný hudobný nástroj,
podobný xylofónu, tóny sú živelné, dynamické a vznikajú rozkmitaním
kovových platničiek, akých si obrátených hrncov, tanierikov i veľkých
a ťažkých gongov s hlbokými zvukmi, ktoré cítiť po celom tele) a tanca
pri ktorom sa prinášajú obete dobrým aj zlým duchom, strhujúce tanečné
predstavenia zobrazujúce boj dobra so zlom prestúpené veľmi hlbokým
duchovným prežívaním či dokonca tranzom. Domáci však nikdy nevynechajú
ani dobré jedlo, diskusiu o miestnych klebetách a novinkách, ani
neodmysliteľnú cigaretu. K tomu všetkému patrí aj nenápadné
flirtovanie mladých ľudí, ktorí sa neraz zoznámia práve tu. Skrátka je
to krásne, veselé, všetci spoločne uctievajú a vykonávajú rituály
obetných darov, za to, že v tej chvíli panuje mier, aj poďakovanie
pozitívnemu božstvu, napr.: za úspešný rast ryže alebo za jej zber a
modlia sa za odháňanie temných síl a zlých duchov.
 
Balijčania sú nesmierne zruční a trpezliví v manuálnych prácach. Preto
na Bali nájdete jedinečné sochárske či maliarske umenie, no ich povaha
sa prejavuje aj pri iných činnostiach. Napríklad ryža sa stále pestuje
výhradne ručne na drobných terasovitých políčkach so zložitým systémom
zavlažovania, ktorého najstaršie dodnes funkčné kanály majú tisíc
rokov. Bali sa vyhlo nie len ťažkému priemyslu, ale aj plantážovému
poľnohospodárstvu, čím si uchovalo prirodzený a malebný ráz krajiny.
Jediné, pred čím sa dnes ubrániť nedokáže, sú developeri a haciendy
ktoré začínajú tvoriť dominantu takmer každej dedinky, ktorá je čo len
trochu bližšie k pobrežiu.
 
Jeden mimoriadny veľký detail sa mi tu páči, keď idem pešo cestou do
školy a prechádzam ulicami, kde by som ani za svet nechcela bývať, v
takých domoch z drevených alebo plechových kartónov, vykukujú domáci a
kývajú mi na pozdrav s úsmevom, tieto zážitky vnímam ako nádheru a
teším sa z ich správania. Ak to môžem hodnotiť, myslím si, že
Balijčania sú nesmierne hrdí na svoj pôvod, vnímam ich ako nádherné
stvorenia, vedia sa doširoka a z celého srdca usmievať a majú iskričky
v tmavých čiernych očiach a i v neľahkých situáciách, nerobia si ťažkú
hlavu zo svojej vlastnej existencie, čo je zvláštne v geologicky
nepokojnej krajine s výbuchmi sopiek a zemetraseniami. Zoberme si
inšpiráciu od nich, komu sa nedarí zbohatnúť a postaviť veľký dom a
tak bez rozdielu, či majú veľký dom z tehál alebo malý dom z kovových
plechoviek a kartónov, každá balijská rodina sa stará o svoj vlastný
poriadok a upravujú si rajské záhrady, čo vytvára okolitú nádheru a
harmóniu ako v raji. Každý máme zodpovednosť za svoje skutky, za
správanie a za vytvorenie raja na Zemi.
 
Posielam Vám, čitateľom a čitateľkám Infonepu veľa slnečných a
rajských lúčov balijského tepla.
 
 
Ale aj všetkým.
 
Barb

Dni na Bali ubiehajú energeticky veľmi rýchlo a živelne pohybujúce až
do povedomia predstavivosti pravidla Einsteinovej teórie relativity,
ale máme neuveriteľne pestré. Dostávame (platí aj s minulým časom
počas návštev dvoch rodín tu a náhodného sprevádzania skupín českých
turistov) do stavu eufórie ako nadšené deti v škôlke, podobne typu
"mami a oci, pozrite si... videl(a) som... splnil sa mi sen...":
náhodného a obrovitého so žltými škvrnami pitóna v jaskyni na pláži
pri love netopierov, 2 zamilované dvojmetrové žraloky a iné zamilované
páriky pod morom, baby-mantu, baby-nemíkov a vajíčka, naraz tri
plávajúce mladé žraloky, naraz sedem korytnačiek na jednom ponore, oko
chobotnice zo svojich dvierok domu, morského strakatého hada (morské
hady sú najjedovatejšie na svete a jedno uštipnutie stačí zabiť 10 až
15 ľudí), návšteva skutočného pekla sopky Ijenu na Jáve, čierny sneh
na aktívnej sopke Batur, rozprávkové balijské vodopády, vzácne
čiernotyrkysové motýle v motýľom parku, fantastické farebné vtáky
všelijakých proporcií a tvarov a hady a jaštery vrátane posledného
draka, ktoré všetky vytvoril potvorský fauvistický stvoriteľ tropickej
prírody.
Takže hlavne sme živí a máme pamäť v poriadku, že sme z Bratislavy zo
Slovenska. Zvládli sme kruté časy, že počas období mokra krok za
krokom kazilo sa mobily, fotoaparáty, motorka a v najhoršom dokázal aj
laptop, ten náš dôležitý miláčik. Je to žiaľ normálne zo zvýšenej
vlhkosti a často boli mokré, nedalo sa tak, kde poriadne usušiť.
Jedinou malou záchranou a prevenciou sú umelohmotné krabice s pohármi
práškou, ktoré absorbujú vlhkosť. Laptop bol dosť dlho v nemocničnej
oprave, presne podľa pomalého tempa Balijčanov.
Druhý bod pilne si tu makáme s spoznávaním a so získavaním viac hlbšej
vzdelanosti výtvarných balijských zručností. Po každom vydarenom
posune dopredu ďalej so štúdiom sa odmeníme výletmi po celom Bali.
Tešíme sa, že sme OK plynule v prítomnosti zavírených okamihov do
pobytu v Indonézii a za postupné podrobnejšie písanie pre vás. Sme tu
už len pár mesiacov na návrat na Slovensko. Však si uvedomujeme, ako
sme neuveriteľne ďaleko rozšírili obzor o žití v krajinách, kde sú
dole hlavy na opačnej strane pologule Zemi a vieme si super vymenovať
10 arabských štátov. Dokonca sme si náhodnej pripojili na rozhovor
muža, ktorý na prvý moment nechcel povedať odkiaľ je ale nám dal
hádanku, aby sme vymenovali 10 arabských štátov. V tomto momente sme
neuhádali odkiaľ je. Predstavte si, bol z Iránu. :-)
Barb
 
PS: Občas mi lezú do hlavy červíky strachu, ktoré mi opovažujú kaziť
moju odvahu a strašného snívania, čo sa tu môže stať hocičo v
Indonézii. Raz sa mi stalo pri návšteve parku hadov a plazov pri
prehliadke osvietených sklenených okien jedovatých kobrov, pytónov,
boa a komodského draka (modela z filmu Jurský park) v jaskyni, kde
bola tma. Nejaká mátoha si ma poštipla do ramena a nečakane od
strašného ľaku som spustila vyplašený výkrik, čo všetci čo tam boli,
sa strašne zľakli. Tá mátoha to bol predsa Miťo a nie v najhoršom
jedovatý had. Ďalší moment, v parku nebol pytón, čo sme náhodne videli
voľného pri plážovej jaskyni. Bože môj, ako sa to môže osudovo
naviazať, len hocičo v Indonézii.

Ahojte, tu sa budeme snažiť mať aktuálny zoznam živých blogov našich priateľov z Indonézie - väčšinou spolužiakov či ľudí na tom istom programe. Všimnite si prosím, že ide o naozaj plodných autorov - možno to súvisí s tým, že tu v Indonézii majú ľudia na také veci naozaj čas :-)

• Indonésieblog - Soňa (Solo) je tu už veľmi dlho, robí si doktorát a dokáže ísť fakt to hĺbky, je to viac ako blog - ukrýva zaujímavosti ktoré nikde inde nenájdete
• Zprávy ze země tisíce ostrovů - Katka (Bandung) je tu tak ako my prvý rok - jej svieži blog vám priblíži, ako sa "bule" - biely postupne zžíva s pre nás často nepochopiteľnými domorodcami
• Kouťák v Indonesii - Honza (Padang) skončil na západe Sumatry a na pomerne ortodoxných moslimov si hneď vytvoril celkom jasný názor - pri čítaní jeho správ a reportáží zo zdolávania sopiek si dávajte pozor na kútiky úst, lebo je len ťažké sa aspoň chvíľu neusmievať, tak aby vám nezostal kŕč

Často nám prekážajú na ceste tabuľky s takým popisom, čo znamená v
preklade Pozor -Pozor slávnosti! Zastavili sme si v sarongoch v
blízkosti susednej ulici a nafotili sme si predstavenia pre vás.
Zažijete s nimi kus osobného momentu do virtuálneho priestoru, že ste
na balijskej slávnosti.
 
Barb

Jaj, to boli naozaj prázdniny pred začatím nového semestra v škole,
mnohí okrem Bali majú mesiac a ba niektorí aj dva mesiace voľno.
Cestujú po Indonézie sedemmíľovými žabkami, jedna dostala fantastickú
príležitosť, ktorá je tu už dva roky, prvý rok na Sulawesi, druhý na
Jáve a má sestru na Novom Zelánde, tak išla na svadbu svojej sestry.
Uha, ako dokážu ešte viac ako ja odvážne túlať. Inak si túlam, skôr si
tu priam nasávam čas skicovaním a do tvorby balijských a niečo aj
javánských inšpirácii, je však nekonečné a ani nedá sa hovoriť
"koniec, som hotová".
 
Na konci chvíľ prázdnin sa zmenilo na rozlúčkovú party, až priam bolo
veselé. Honzík z Čiech odchádza domov. Keďže v moslimskej Indonézii sa
vôbec nepije alkohol, ale na vznešenom ostrove Bali sa pije vznešene.
Majú dvojakých kvalít pivo, lacné chutí ako minerálka a drahé je vraj
dobré, lebo ho tu vyrába Heineken. Domáci si vyrábajú palmovú pálenku,
volá sa arak, je to ostré 40 % piť v horúčave, vždy sa s niečim riedi.
No, máte infošku to iba pre vás, či sa dá tu piť alkohol, len si tu
dávam zopár glgov drinku pomiešané so Sprajtom a s limetkami. Dokonca
aj Smrťovi nesmierne chutí ten nápoj a dovoľte nám, aby som vám
predstavila Smrťa v kratučkom videu, ktorý rád pije pivko a pri pití
takých nápojov je taký nesmierne milučký všetkým ľudom pri nehodách.
 
Barb
 

Podarilo sa nám jeden bod, máme opravený foták a je nádherné pravé ráno po 2 dňoch šialenej bláznivej daždi a ne -dažďu, ani kedy sme nevedeli ísť von pre jedlo. Priam sme zažili divoké chvíle, až som si uvedomila, že som si poštipla do kože, či je to realita v myslení, že sme v akejsi banánovej a rozvojovej krajine. Nejako to vyžaduje ešte väčšiu trpezlivosť a viac predĺžiť naše miechové káble. Totiž v škole začal nový semester, a stále nie je dostať nový rozvrh hodín. V stredu sme boli zistiť, ako to bude s novým semestrom, zmenilo sa na piatok, zase na pondelok a zase znova na stredu.

Neviem, ako to bude dnes, keď je streda......v piatok nič a asi bude konečne v pondelok, lebo už som si ostrihla predĺžené káble modlením bez ruženínu 12-krát Otče nás a Zdravas Mária.

V piatok bol aplauz dňa darmasiswov, sprevádzali vstúpenie tanca taki a barisu a koncertu gamelanu. Bol to super výkon, mnohí domáci sa zabávali z nie veľmi podarenej motoriky našich pohybov a gesta. Magické boli pohyby modrých očí počas tanca, tak domácim to chýbalo.

Stihla som si v troch supermarketoch overiť si nové skúsenosti, ako domáci kupujú, ale aj pre povinné nákupy do brucha a spodného prádla. Nedarilo sa mi to spraviť nejaký express, všade majú iný tovar, sem iba maslo a tam iba grahamové toasty a inde iné. Všade mali ženské spodničky z umelých materiálov, ešte horšie nemali mojej „obrovitej" veľkosti, mali z balijských rozmerov. Balijčanky sú nízke a majú menšie veľkosti, niektoré až skoro na detské. Tak som si zavrtla do regálov luxusných tovarov. Momenty uha, to bola samá radosť z mojej veľkosti, za luxus príjemných materiálov a za výbornej kvality z Paríža mali nesmierne za smiešnu cenu ako u nás, za trojnásobne menej. Je to príma, ako sa tu oplatí kupovať luxusné tovary mimo turistických centier, obetovať za námahu z neefektívnej funkčnosti skúšobných kabín a kúpila som si všetko, čo som potrebovala. Po nákupe obrátila sa mi opačná strana smoly, niekto ukradol z motorky prilbu, keď bola uviazaná. To sa skoro každému z darmasiswy stáva, keď sme nároční pre bezpečnosť oproti domácich. Dokonca aj Miťovi ukradli v októbri na inom mieste vo festivale Artu v Nusa Dua. Je ťažko hovoriť o tej kriminalite krádežov prílb, keďže na Bali je a tak dosť žiadna kriminalita okrem turistických centier oproti u nás. Počuli sme od roztrúsených známych po celej Indonézii, že majú rozdielne vnímanie pojmu kriminality. Z bláznivej Jakarty vlámanie bytov, z Jávy kradnú topánky, zo Sulawesi ťahanie a kradnú si vlasy od blondínov (-íčiek), z Kalimantu a zo Sumatry opice kradnú banány a obsah ruksaku túlajúcich po pralesoch, z Flores kradnú domáci čas fotením ako a la Miss Universe a večnej závisti  a otravy lákania domácich z modrých a svetlých očí, z Komody kradnú všetko, čo je červené, žijú pravé „dinosaury" -draci, tí lákajú tú farbu, z Papuai a z Timoru kradnú kanibali bielych ľudí.

Nad horou Gunung Agung sa hromovo a živelne blýska.
 
A za pár minút sa vyleje z výšky nebeské vedro vody. Je to moment, na
ktorom my neveriacko krútime hlavou, ako tu môže dokázať krehká flóra
vydržať bitku kvapiek ďažda. My tak bedákame, ako to bolí, keď sa nám
spadnú tropické kvapky lejaku.
V tomto tropickom počasí Balijčania nosia dlhé nohavice, dlhé rukávy a
kopu bižutérii. Keď sem do 30 stupňového dňa zabalíte do kufra aj
rukavice, pletenú čiapku a zimáky -čižmy, nikto by si z neho nerobil
srandu, takže by so svojou náturou medzi domácich celkom zapadli.
Dokonca v štýle a la "bordeláckí sochári a aj v ženskom rode", ktorí
nepoznajú a nevedia nájsť a obuť rovnaké páry topánok, čiže žabky.
Ďalšia vec, že tu vôbec nenosíme ponožky a pančucháče, čo je výhodou,
nedá sa ani zašpiniť ani roztrhať a ani štopkať. Keďže sme tu příliš
dlho nadýchaní do teplého balijského vzduchu, ide do krvného obehu
prúd balijskej krvi a do srdca sa premení z pracovitej na lenivú
pumpu, to znamená, že sme naozaj leniví a tak nosíme veci do práčovne,
kde ich operú, vysušia aj vyžehlia najmenej do dvoch dní. Hoci je to
na indonézske pomery drahé, pre dvoch ľudí to vychádza na dva týždne
do sto korún za všetko, čo bolo v špinavej. V každom rohu ulíc sú samé
práčovne, čo je skutočne pre Európana za pečiatku včielky. Vedia to do
čistička oprať okrem oblečení ruksaky a kabelky z tvrdej textílie.
 
Táto zvláštna klíma i usporiadanie kúpelne si vyžaduje celkom iný
prístup k hygiene. Keď idem na záchod, tak si okrem rúk umyjem aj
nohy, niekedy sa umyjem celá, lebo aj tak som mokrá ako samička myši.
Umývam si ruky vždy pred jedlom a hneď po jedle riadnu sprchu, lebo je
také štipľavé, lebo nenavyknutý človek sa pri miestnych čili omáčkach
poriadne vypotí. A tak sa tu sprchujeme trikrát za deň, výnimočne aj
päťkrát, aby sa nám lepšie poslúchal rozum a zmenil z dlhých káblov na
krátke... Spomínam si na zvláštny moment, keď som objavila v chladničke
prázdnu šálku, ktoré som ani nechápala, čo to má byť, keď Miťo všade v
celom dome hľadal tú istú šálku. To bola presne tá šálka, čo bola v
chladničke. A o mne som tu väčšie motovidlo pri obyčajnej komunikácii
s Miťom a s domácimi.
 
...aj emócie sa tu správa inak, keď máme v pľúcových bunkách balijský
kyslík. Sú náročné pre vykonanie vyšších dobrých skutkov, pre väčšiu
úctu s prepojením prírodných elementov a ukazovanie svojho
patrionalizmu. Je to podobné správanie ako u Francúzov, čiže v pojmoch
"sloboda, nezávislosť a bratstvo". Platí aj v správaní u zvierat,
vedia byť ako človekom. Zachránili sme 8 kuriatok, ktoré skočili do
jamy určené do bioodpadu za mamou sliepkou a hore nevedeli doletieť a
poprechádzať do nášho trávnika zase za mamou. Po stenách domu pobehajú
jašterice rôznych veľkostí, max. cca 25 cm a min 3cm za korisť hmyzov
a okolo svetiel lietajú netopiere. Aj vraj majú jašterice svojský
jazyk kriku. Hm, to vyzerá ako bývanie u balijského Dracula. Dokonca
jedna mi zobrala gumičku do vlasov a sa s nimi pocvičila kmitaním
hlavou ako na gymnastických kruhoch. Jednému známemu darmasiswy zrazil
na motorke mačku, ktorá tam aj uhasila nešťastne svoj život. Ten musel
nešťastne zmeniť svoje bývanie, lebo priateľky tej zosnulej mačky
dodali takú človečiu silu pomsty, neustále si robili zle a narobili si
častejšie neporiadok zo svojich zadkov v jeho dome.
 
Ďalší červený bod je tu ešte raz pre lenivých, v tunajšej klíme sa dá
bez problémov schudnúť a to dokonca bez pohybu a tvrdej životospráve.
Stačí zúčastniť sa na samých príjemných rajských procedúr regenerácií
-masáže. Majú dlhý zoznam takých služieb, ktoré sa nedá odolať. Alebo
aj obliecť do miestnej tradičnej módy, tzv. do sarongu, nesmierne
dlhá zástera okolo pása. Nedá sa zistiť, či sa vytučniel, lebo ak
opášeš nemôžeš zistiť, koľko pribral. Je to výborný typ druhu sukní,
nemôže byť nikdy úzka. Nedá sa tu normálne rozum racionalizovať na
svoje kilogramy v tele.
 
Plus platí, že my tu skoro dlho sme nepodnikli poriadnu chôdzu po
európsky, všade sa frčí na motorkách a aj na chodníkoch a sme takí
chudí, až nechápeme, aké je to tu užasné byť lenivým a všetko sa dá tu
dosiahnúť bez akejkoľvek pracovitosti a tvrdej disciplíny. Asi preto
sme využili trik od domácich nádherne do slniečka usmievať. Aj
usmievať sa v kritických situáciach, že sa nám pokazilo pekne po radu
motorku, mobil a fotoaparát z dôvodu zvýšenej vlhkosti v období mokra,
čo je už limit pre elektrotechniky. Teraz už viac slniečko svieti
pekne po radu je opravená motorka, potom...
... aj mobil a ďalej foták. Dúfajme!
 
Barb

O tej tematike chcem si podeliť s vami, čo som tu zažila, keď som využila pozvanie domácich na svadbu a na pohreb. Nie je naozaj div, že tieto dva hlavné životné rituály sa vyskytuje na celom svete vo všetkých svetových strán, dokonca aj tu, kde stojíme dolu hlavou na južnej pologule Zemi. S inými zvykmi a mravmi. :-)
Mám v tej tematike mnoho medzier s infoškami, ale napíšem, čo sa mi podarilo zachytiť s komunikáciou a čo som videla na vlastné oči, keď nebol ani na jednom rituáli Miťo. Mal iné povinnosti alebo buď maródoval v posteli. 
Zaujímavosťou bolo, že na obidvoch udalostí som musela švihom bleskovo rozhodnúť, či prijať pozvanie domácich a dohodnúť sa s kamarátmi. Páčilo sa mi na zmenu, že som ani nemusela robiť s typickými ženskými –mojimi starostami, čo si oblečiem na tých udalostiach, čo je rozdiel ako u nás v Európe, kde sa pestuje s oblečením dosť prísne podľa diktatúry módy. Stačilo obliecť v balijskom tradičnom oblečení- blúzku so sarongom a okolo pása šatku. 
Nepoznajú silný prílev emócií radosti a smútku ako v našom európskom vnímaní. Vnímame radosť na svadbe a smútok na pohrebe. Vnímajú tu tieto rituály ako úspešné plynutie kolobehu života, rastu bytia a vykonávanie v sebe vyššie skutky dobra, čím môže dostávať lepšie možnosti v budúcom živote. Ak niečo spravil v živote zlo, nerešpektovanie vnímania signálov vo vnútri so spojením s univerzom- kozmos a neprekonal to v pozemskom živote s nápravou zla na dobro, nedotiahne ešte vyšší rast k lepšiemu v budúcom živote. Dosť jednoducho píšem k základnému a hlavnému chápania, keď som stretla s mnohými reakciami nepochopenia nízkej duchovnosti, čo je karma a reinkarnácia. Ale časom to prejde k porozumeniu vnímaniu dvoch odlišných kultúr Západu a Východu.
Na balijskú svadbu vo fajnovej rodine mňa a s Honzom zaviezli autom fotograf s jeho sympatickou ženou, ale živelnou o rozdielnom poznaní ako my. Ja o Bali a ona o Európu. Polovicu dňa sme s ňou trávili čas debatou výmenou rozdielu vnímania, ako žijeme v Európe a čo robíme na svadbe. Ona nám výmenou super vysvetľovala spôsob rituálov na svadbe, žiaľ Honzu som iba málo rozumela. Nevie dobre artikulovať, aby som rozumela. Privítala nás rodina ženícha, keď sme prechádzali do vchodu jeho rozprávkovo vyzdobeného domu, obvešané výzdobami z banánových listov. Nechýbal ani gamelangový koncert a pri vstupe do domu nám ponúkali pitie a misku suchých maškŕt a arašidov na výber. Keď boli všetci pozvaní v jeho domu, pripravili ceremoniál do chrámu, kde je ukrytá nevesta. Ceremoniál bol nádherný, vyzeralo na štátnu návštevu po dedine. Všetci boli v tradičnom oblečení. Najnápadnejší, najvyparádenejší a najviac vyzdobený šperkmi bol ženích, no bolo mi trocha smutno, že v tom oblečení muselo byť strašne teplo a natieklo veľa potu. Tu majú zvykom ženícha a aj samozrejme nevestu zdobiť viac šperkov- náušnice v tvare listu, korunu na hlave a široký náhrdelník na hruď, prsteň a náramok a pre nevestu aj náramky pod ramenami. Do nôh si zdobia biele bavlnené ponožky. Takto vyzerajú balijskí aristokratisti s bielymi ponožkami vo významných udalostiach. Zaviedli do chrámu a dlho skoro polhodinku mal pánsky rituál ženícha, čo symbolizoval na štart do nového života s nevestou. Schovaná nevesta sa po hodinke zjavila všetkým prítomným. Bola krásavica, zdobená prekrásnou dlhou zlatou korunou a oblečená vo farebnom zlatistom látke.
Iba blízki svadobčania mohli ísť do druhej miestnosti a robili rituály s rozlúčkou nevestini rodičov, ktorá odpúšťa silno spútanej putu rodičov. Bolo to silne emocionálny okamih, nevesta tak strašne plakala, až som sa zľakla. Na znak spojenia mladí navzájom si dávali okolo náramku ryžové slíže. Mala som povolenie vidieť ten rituál, keď som pomáhala fotografovi fotiť druhým fotoaparátom iného záberu. Keď sa to skončilo, nasledoval sa ceremoniál do naspäť ženíchovho domu. Hostia si mohli dať obedňajšiu prestávku v záhrade, jedlá boli v nasi campur, podobne na spôsob švédskeho stola. Pripomínalo mi na party, kde si môžu hocikedy vybrať jedlo a na pitie. Nepodáva sa žiadny alkohol na privítanie ako u nás. Po prestávke nasledoval ďalší obrad svadobčanov, niečo to pripomínalo, ako u nás máme rozbíjanie tanierov a pozametanie dlážky. Nevesta dala piť vodu ženíchovi a ženích zase umyl nohy neveste. Ako tu býva zvykom, že v každom dome, kde žijú spolu patrične s rodinou a s generáciami, mávajú svoj vlastný chrám pre uctievanie božstiev. Keď je rodina v dome viac vznešenejšia, tak majú väčší chrám. Potom tí mladí išli do rodinného chrámu a robili niekoľkokrát opakovane istý rituál s vonnými tyčinkami, s kvetmi a s pokropením svätou vodou od hinduistického kňaza. Trvalo to nekonečne dlho, od 9 ráno do 16 hod. Keďže to dlho trvalo, páčilo sa mi ako hostia môžu robiť, ako chcú. Naopak vôbec nebolo prísne udržiavať, že bolo treba ísť všetci do chrámu, mohli si porozprávať s hosťami , zabaviť sa či aj poprechádzať po záhradke. Videla som aj raj orchideí. Všade zdobili stromy kmeňu tieto exotické kvety a na múroch plotu. Prekvapilo ma to milo, ako balijskí hinduisti uctievajú prasiatko a radi si pochutnávajú na pečenom prasiatku a od hostí som dostala otázky, či jem bravčové mäsko a ako to vnímame u nás. Domáci sa potešili na moju odpoveď, ako my máme radi rovnako ako oni, že to aj my uctievame za symbolu prinášajúceho šťastia v peniažkoch. Neskôr som dozvedela, že o bravčovom mäsku je téma domácich číslo 1, keďže Balijčania sa snažia udržiavať tradíciu pečeného prasiatka, keď v celej Indonézii je silná islamizácia a vláda Jakarty sa snaží zhrabať Bali na islam. Po príjemnom rozlúčke s mladými a gratulácii sme opustili domu mladých. No, veľmi dobre tu poznajú aj svadobné dary od hostí, ale vôbec nerobia svadobné torty. Detailom zaujímavosťou je, že v mnohých hinduistických obradoch na svadbe významovo pripomínajú ako u nás. Nezabudla som ešte, väčšinou od 21 hod na svadbe mávajú mladí disko. 
V inom dni som si bleskovo obliekla do sarongu a s kamoškou sme sa spojili s davou domácich do cesty púti obradu pohrebu, kde v tej chvíli opustila pred pár dňami pozemský svet Ariho babka, nášho majiteľa, ktorý sa o nás stará o chod na našom druhom bývaní. Pút zaviedol s nákladom máry, ktorí niesli statočne muži do 2 km cesty do parku, kde rastú majestátne tropické stromy s liánmi. Mára vyzerá veľkolepo do obdĺžnika lemované s kopou rímsami a s výzdobou ornamentov a farebných látok. V parku vyzeralo z môjho pohľadu veselo, hral gamelanový koncert, stolíky kypeli občerstvením a ľudia v chode pohybu dolných končatín mihotajúcich farebných batikovaných drapérií -sarongu , v strede miesta zložili muži máru a vyťahovali a obaľovali s veľkou úctou s postupom bambusovej a bielej látky dýkou von mŕtvolu a dali do bambusovej otvorenej rakvy s bielym dáždnikom. Ženy spievali piesne, hodiace do pohrebu. Kňaz dal pochovanému požehnanie s vonnými tyčinkami, kvetmi a nakoniec opakovane posvätnou vodou. Blízki dávali do stredu tela zosnulému šatstvo a ich atribúty. Po dokončení obradu kňaza dal signál inému mužovi – niečo podobne ako katovi, ktorý sa vyzná so zapálením ohňa mŕtvol. Prekvapilo ma to, ako tí domáci berú pohreb pohotovo a prirodzene, že si aj ukazovali verejnosti otvorenú mŕtvolu, žiaden plač a dali aj zosnulému peniažky, ktoré sa potom zbytočne zhoreli. Postupne oheň zožieral do popola. Žiadne čierne a smútočné...domáci si spokojne v parku poupratovali a opustili park.
Ale nie v celom Bali robia ten istý spôsob rituálu spálením mŕtvol ohňom. Pred pár dňami sme navštívili miesto pod horou Mt. Baturom, kde rastú zvláštne stromy, ktoré geniálne zabraňuje zápachy zosnulého, tak nerobia žiadne spálenie ohňom, nechajú pod stromami hniť mŕtvolu. Mala som z toho fakt zvláštne dobrý pocit, že som vôbec necítila zápach a pre prirodzený prejav druhu pochovávania.
Ešte je jeden rituál, ktorú som nevidela, je pilovanie zubov -ostrých rezákov. Robia to deťom mliečnych zubov a adoscelantov trvalých zubov. Silno sa podobajú na naše 1. sv. prijímania a na birmovky, keďže dievčatá vyzerajú ako malé nevesty v bielych šatách a tu tiež vyzerajú v tých šatách s korunkou na hlave ako na balijskom svadbe. Ležia na zemi ako po sardinkách v konzerve, pod hlavou majú špeciálny vankúš, čiže držadlo ako v japonskom filme Gejša a predtým ako ide zubár pilovať, kňaz dávajú požehnania po jednom, aby boli navždy zbavení pred zlými duchmi. 
Na obidvoch rituáloch mi pripadalo vžitie pozorovania exteriéru a interiéru v trojrozmernom priestore, kde sa snažilo využiť, čo najviac farieb a ornamentov ako v dvojrozmernom priestore -ako v obrazoch fauvizmu a či stavby typu Gaudího alebo Hunderwassera. Mám náramnú radosť, ako môžem po dlhom drine a poslušnosti v čiernobielom vnímaní zo školy k profesionalite umelca nabažiť do mojich duší pozorovania farieb bez limitu a vychutnať s farebnou eufóriou, ktorú mi chýbalo počas štúdia. No, neľutujem, že mám aj rozšírenie poznanie v čiernobielom vnímaní a treba brať ohľad na riziká, že aj prílišná sloboda s farbami môže aj ublížiť. To aj platí v živote.

Balijčana poznali širokouhlé kino storočia predtým, ako sa druhý najväčší génius elektrotechniky (prvým bude vždy Nikola Tesla) snažil v pote tváre vyrobiť svoju žiarovku. Tieňové divadlo wayang kulit pretrvalo až dodnes a predstavuje jeden z vrcholov balijského umenia, v ktorom sa snúbi bábkoherectvo i umenie tvorby jemnučkých, bohato zdobených kožených bábok, s tradičnou hudbou (gamelanom), „spevom" (túto časť ale mohli radšej vynechať), niekedy aj tanečnými vložkami a predovšetkým silným príbehom starodávnej Mahábháraty. Moralistický príbeh je pretkaný vtipnými poznámkami, ktorými si dalang – bábkoherec, satiricky uťahuje z miestnej komunity, upozorňuje na aktuálne problémy, či šíri miestne novinky prevzaté z agentúry JéPéPé, na ktorých sa potom všetci môžu od smiechu popučiť. Teda, tí, ktorí rozumejú všetkým trom honorifikačným stupňom balijského jazyka a čo-to pochytia aj zo staro-jávanskej vznešenej reči náboženských textov – kawi. Tú používali predkovia Balijčanov dávno predtým, než ich násilná islamizácia vyhnala do balijského „exilu".

Hovorená balijčina je bohato intonovaný, nesmierne expresívny jazyk s veľmi vágnymi gramatickými pravidlami, ktorého škála zvukov prekračuje to, čo v našom kúte sveta ešte zvykneme považovať za ľudskú reč. Kto ňou chce hovoriť, musí sa naučiť používať na rozprávanie celú tvár, oči i celé telo, spojiť slová s emóciami a aj ich prežívať. Bálijské písmo  je uhladené, jednoliate, súvislé ako rýchly prúd slov rodeného Balijčana s prestávkami len na naznačenie čiarky či konca vety.

Wayang sa koná pri najrôznejších náboženských sviatkoch a má ešte stále moc odtrhnúť od televízie všetky generácie Balijčanov. Predstavenie, na ktoré sme boli pozvaní, sa konalo pred bandžárom uprostred ulice (banjar to je miestny úrad a kultúrne centrum v jednom – v podstate zastrešené javisko, akýsi megaaltánok kde sa stretávajú „starešinovia" a rozhodujú o veciach verejných, nacvičuje gamelanový orchester, ale aj sa konajú zábavy á la disko, atď.).

Aby sme mohli mať kvalitné tieňové divadlo, potrebujeme predovšetkým tmu –tá sa však uprostred hlavnej cesty, kde sa rozhodli divadlo rozložiť, hľadá ťažko a tak overtúra k predstaveniu, ktoré sa zo siedmej presunulo na deviatu a začalo o pol jedenástej, bol akt ktorý som nazval „Skrotenie zlej lampy".

Napriek niekoľkým nezdarom sa to nakoniec podarilo – pod lampou nastala tma a predstavenie sa mohlo začať. Ulica sa medzitým zaplnila ľuďmi, ktorých prišlo niekoľko sto a vytvorili tak skutočný zástup v ktorom sme my bieli pôsobili dosť komicky, pretože sme ako takmer jediní prišli kompletnom v tradičnom úbore. Usadili sme sa na ešte stále teplom asfalte a zahľadeli na širokouhlé plátno v bohato zdobenom masívnom drevenom ráme. V minulosti ho zozadu osvetľovali akési mega-petrolejky alebo ohník plajúci v miske nad dalangovou hlavou. V dnešnej modernej dobe sme mali wayang nie len nasvietený reflektorom, ale aj obohatený o laserovú šou, parostroj a zvukové efekty – predovšetkým strašidelné hrmenie. Týmto prvkom patril prakticky celý polhodinový úvod, počas ktorého psychedelické laserové blikotanie dopĺňal epileptický tanec inak veľmi peknej bábky zvanej strom života, ktorú v tranzovom rytme sprevádzal nadmieru entuziastický gamelanový orchester. Pripomínalo to pokemonovské efekty, ktoré zakázali preto, že deti pri obrazovkách z nich dostávali záchvaty. Do reality nás však neúprosne navracal dievčenský zbor, ktorý len s veľkým zaprením dokážem nazvať speváckym. Každé druhé slovo ktoré vyškrekli bolo wyayng, takže to pripomínalo niečo ako „wayang bude, bude bude wayng, wayang, začína sa wayang…" Na videu máme len krátku verziu bez spevu.

 

Po pol hodine sme toho mali akurát tak dosť, ale nechceli sme odísť skôr ako sa začne niečo skutočne diať. Postupne sa všetkých asi 60 bábok zjavilo v hustom zákryte po bokoch plátna a hoci sme ničomu nerozumeli, vedeli sme vďaka trojmesačnému pobytu na škole jedno – „dobrí" sú vždy napravo a „zlí" naľavo. Základnú otázku môjho mladšieho brata, ktorý sa ma pri každom filme (aj dokumentárnom) zvykol pýtať, ktorí sú dobrí a ktorí sú zlí, sme teda zodpovedali ľahko. O čom bol zvyšok však už nemáme ani bledomodrý šajn, každopádne, diváci sa na replikách neskutočne bavili a deti spolu s rodičmi sa šli miestami popučiť od smiechu.

Bolo nám už od počiatku jasné, že my „bule" sa na wayangu, kde nerozumieme ani slovo, začneme rýchlo nudiť a bolo to jasné aj domácim, ktorí so záujmom stopovali, dokedy vydržíme. Aby sme sa mohli hrať na tvrďasov o niečo dlhšie, šli sme sa pozrieť do „zákulisia". Napriek tomu, že wayang kulit je predstavenie jedného bábkoherca, ktorý si navyše vymýšľa vlastný scenár adaptovaním jedného z mnohých príbehov Mahábháraty, rozhodne na svoju šou nie je sám. S troma tuctami „dobrých" a rovnakým počtom „zlých" bábok mu po oboch stranách pomáhajú asistenti, ktorí ich pred nástupom na scénu kontrolujú (nezriedka aj opravujú) a podávajú v správnom podarí. Okrem toho za dalangom ešte sedí ďalší človek s mimoriadne dôležitou funkciou, ktorou je neustále utieranie potu z čela, tváre a krku, výmena prázdnej fľaše s vodou za plnú a pod. V žiadnom wayangu nesmie chýbať klasický gamelanový orchester obohatený o hlasnú s drevenú klapačku, ktorou hudobník v absolútnej synchronizácii s dalangom presne reaguje na pohyby bábok, čo pôsobí fascinujúco najmä pri rýchlych dynamických súbojoch. Klapačkou sa tak isto oddeľujú jednotlivé frázy – verše v dialógoch. Človek. ktorý ju obsluhuje, je po dalangovi hneď druhý, ktorý si počas maratónskeho predstavenia nemá poriadne kedy vydýchnuť. Ďalším hudobným doplnkom je nepriehliadnuteľný „zbor" – stretol som sa iba so ženským, ale to ešte nemusí byť pravidlo. Samotný dalang – čo zas býva výlučne muž, sa tiež „naspieva" až až, hoci vždy sólo. Náš moderný wayang mal ešte zvukára a osvetľovača starajúceho sa o špeciálne efekty a laserovú šou. Práve mixážny pult a moderný ovládací panel pôsobili dosť kontrastne so všetkými tými ľuďmi v tradičnom oblečení za nástrojmi zasadenými do bohato vyrezávaných drevených rámov – ale ľudia boli za jeho príspevok k umeleckému zážitku nepochybne vďační.

Divadlo wayang neexistuje len na Bali. Zachovalo sa aj na Jáve, kde však nemá podobu tieňového divadla, ale používa sa skutočné bábky. Majú veľmi zaujímavé proporcie a Barb si všimla veľkú podobnosť medzi nimi a bábkami použitými vo filme Tima Burtona – Mŕtva nevesta. Pozrite si ukážky a porovnajte sami.

Wayang Bali

Wayang Java

Mŕtva nevesta

 

Toto bola posledná reportáž v ktorej sme vás zásobovali fotografiami z mobilného telefónu – na tie ďalšie sme si už konečne kúpili fotoaparát, hoci je to len kompakt, verím, že vás nové snímky potešia a že to bude badateľný rozdiel.

foto:

1. Spevák na jednej z mnohých miestnych slávnosti spieva verše zapísané v balijčine, sprevádzajú ho jednostrunové husle a vy môžete byť radi, že to nemusíte počuť.
   
2. Riadky sú dlhé, jednoliate, medzery medzi slovami neexistujú ani písané, ani hovorené. Rozdelenie možno badať na základe znakov, ktoré majú niekedy inú formu na začiatku slova ako uprostred či na konci.
   
3. Teste pred začiatkom predstavenia.
   
4. Úvod vrcholí.
   
5. Nakuknutie do zákulisia.

 

3