S príchodom mojej sestry Hany a priateľa Braňa sme si ihneď nastúpili do motorky a zavrčať cestu do dobrodružstva. Najprv do Ubudu  pre zopár ženských radostí, aj platí aj vďaka dvoch Marťanov, ktorí nám pomáhali viac napĺňať do našich ženskosti a potom do Padangbaiu. Počas cesty sa nám zdrhol tropický dážď a zakryli sme si do príčesku búdky so strieškou medzi Balijčanmi a pili sme Lehbotol, ostro –čierny čaj s medom vo fľaši, svojského dizajnu, kde tu vyznávajú podobne ako Coca-colu. Za 20 minút už sme boli v cieli do ešte honosného velikánskeho posteľa v hosteli Padanbaiu, kde aj pri recepcii sme neodolali s pritúlením rozkošného  snehovo-bieleho šteniatka. Sladko sme si zaspinkali so sníčkami pritúleného bieleho šteniatka a od skorého rána sme potápali nanovo prvou lekciou v bazéne, a až sme s nimi,
(s výbornou inštruktorkou z Čiech, ktorá mi aj pomohla statočne dôkladnou a kvalitnou výučbou ponoru pre prekonanie môjho bloku po 10 rokoch počas výletu v Chorvátsku, na ktorú až tak nerada spomínam, kde som mala inštruktora s veľkými bolesťami uší a s ihneď po raz vojenským správaním. To je čo naozaj nefér, že bol aktívny v práci a nedal mi ako k nováčikovi nevedomky žiadne „prax" inštrukcie s nápravou BCD žaketu pred ponorom, ktoré som ani netušila „praxou", akou je mojou povinnosťou a strašne ma potrestali a ukazovali mi prstom, že je to moja chyba. Odkiaľ by som mala vedieť. Po perfektnom vyplnení testu z teórie o potápaní sa nedá ponoriť perfektne bez praxe výcviku. Keďže mám od daru vynikajúcu pamäť, naučiť sa z textu, ale žiaľ neviem mnohé logicky z textu overiť do praxe. Z tej vlastnej nápravy zo skúsenosti je dobre všímať na zvýšenú empatiu inštruktora pre ochotu viackrát opakovať a nacvičovať prakticky, či som dobre pochopila na danú prax, a na niektoré momenty pred ponorom neznesiem nejaké vtipy a nedôležité reči, čo sa mi často vyskytlo, že som prestala ovládať pre kľud na danú situáciu –ísť do hĺbky vody. Fakt pre nepochopených mrzí ma to za moje správanie ),
a s Miťom naživo pri mori potápali 6-krát pri Bali a 4-krát pri neprístupnom malililičkom ostrove z mapy Gilli Trawangan. Takže som nesmierne hrdá, že sa mi to podarilo znova prekonať s potápaním a bavilo ma to, že som chodila so knihami o potápaní s partiou Hanky do centra Dive water. Vždy som si túžila spoznať krásu živého sveta, raz premeniť zo súši na rybku a vidieť, ako sa žije pod vodou nadivoko a vznášať sa v takom stave, ako vo vesmíre. Pre lepšie prekonanie strachu som si spravila terapiu, že som si nakukla do knihy a neskôr v predstave, ako sa technicky potápanie vyvíjalo, na začiatku bol horor s nevedomosťami a šuplo sa s makačkou postupne do 90. rokoch, už bolo technicky vyvinuté a viac ľudí už dokázali plynule bezpečne spoznávať podmorský svet.
Čo sme videli pod vodou okrem samozrejmého interiéru chrámu koralových lúk a morských schránok ? V potápačskej knižke mám opečiatkované po dospelácky morské stvorenia: veľké hviezdice, farebné slimáky, stvorenia plochého taniera s chvostíkmi, žraloky, morény, tmavomodré velikánske napoleónky cca 130 cm, plávajúce korytnačky, sépiu s hnedou volánikovou sukničkou, fascinujúce rybky pomaľované na telíčku modro-bielym-čiernym kruhom tvaru  ako aura Anjela, rodinky príbuzných Nema a ich priateľov, kráľovskú veľkú mantu s bielym bruchom, rybky v tvare vrtuľníkov s jemnými plávajúcimi plutvami a rôzne druhy leviej rybky (čo je známou ako jedovatou a s hrivou alebo svojím nenápadnym telom ako z dna ).
No, nikdy sme nezabudli vynoriť hore premenou na človeka po minutom zásobe vzduchu vo fľašiach. Boli aj situácie, že som musela pod vodou zobrať iného kyslík, keď mi ušiel vzduch. To boli naozaj nervičky vo vnútri. Ale to bolo pri ostrove Gilli Trawangane, kde mal inštruktor ozaj odvážne nápady, ako s kyslíkom a kedy ísť hore. Aj on tiež úplne minul kyslík, na ktorom sme spolu dýchali, potom som dýchala z môjho menšieho zásobu vzduchu a nakoniec si inštruktor zobral od Hanky kyslík, však tá mala kopu vzduchu a na veľkú slávu sme vyšli hore s 5 m na trojminútku pauzu. Uff, to veru by sa to nemalo stať takto pod vodou...a nastlala!!!  som si novou energiou pomocou tlmočenia s Miťom do teórie nočného ponoru ako bodku ku záveru potápania s Hankou. Zvládla som to nakoniec v tme v kľude, čo nie je pre mňa zvykom. Ale je dobré potápať sa v tme pod vodou, je zaujímavejší svet ako cez deň. Vôbec nevidíš potápačov, iba na baterky, ako sa mihajú. Sústreďuje sa do pohľadu svetla svojej baterky. Najviac sa mi páčilo, keď sme na chvíľku zakryli svetlo baterky počas pauzy 3 minútky v 5 metroch a potrepotali sme si rukami, zjavilii sa svetiacie bodky plantónov ako vonku na  súši svätojánskych muškov.
Od skorého rána sme vyrážali do loďky na Bali, pripomínajúcej ako z rozprávky padajúcej hviezdy. Všade chodiť na palube lodi bolo dovolené, čo je rozdiel z európskej mentality, na vlastnú bezpečnosť. To  sa mi páčilo poprechádzať na palube pre pozdrav kapitána, či nakuknúť do kuchyne, čo varia všetkým pasažierom raňajky, či obed.
Po úspešnom pristáti balijského ostrova sme si nasadli do motorky a vyrazili sme si za tmy do sopečných hôr a do jazera, riadnej hmly, ďaždu a zimy cca 23 supňov (to bolo pre mňa taká zima, mala som chuť zaletieť sa do tepla a  navštívili sme si termálne pramene. Zaujímavá panoráma krajiny, striedanie inej farby pôdy. Po hosteli sme otočili kľukatou cestou severne do Singaraji. Tam sme aj videli po prvý raz kakovníky. To bol zážitok, batanicky pozorovať, ako vyzerajú. Rastú na stromoch a majú podlhovasté listy a plody ako malé rakety. Zo zelena na oranžovo-červenú farbu. Zobrala som si jeden mladý plod kakaa na botaniku. Videli sme aj plátna so semienkami kakaa, ako sušia na slnku a potom sa z tých semienok sa rozmrvia a zmenia sa na holandské kakao. Na naše zdesenie v cieli v Singaraji sa zvítala klíma horúceho sucha, bez náznaku pary vlhka. Aký je maličký Bali s veľmi rozdielnou klímou. Aj dokonca celá Indonézia, väčšej šírky kontimentu Európy. No:1 ako bývam pobúrená na písateľov do publikácie o Indonézie, či akýchkoľvek ostrovov, ako píšu nepravdivo o klímach a pritom je vidieť, že nenavštívili,  nezažili a overiť na vlastné oči, aké je tu. Pritom si berú opachy mešeca, ktorí si vôbec nezaslúžia. Ozaj čas je krutý pre nepravdu.
Po občerstvení sme znova sme si nasadli do motorky, ešte viac kľukatejšou cestou, ale inou, ako sme prešli do hôr. Namiesto hôr boli rozprávkové terasovité zelené polia, kde sa pestuje ryža, oproti im majú veľkú patričnú úctu ako my na pšenicu. Po pár hodín sme zmohli veľkou únavou a bolesti zadky od dlhého sedenia na motorke do Denpasaru, do nášho druhého domova. Aký pocit mi padol, že som skutočne doma a nie v mojom rodnom Bratislave. Šups, rýchlo sme odviezli Hanu s Braňom na letisko do postupného letu Tajpeji, Abú Dhabí, Viedne a Bratislavy.:-)
Ozaj sa mi tu páči a nechce sa mi takto ísť, keď mi správami strašia príchodom veľkej zimy, mrazmi a depresívnej nálady skorej tmy. Predstavou obliecť si kožušinku a pod nohavicami si dať pančuchy mi desí, no jasné okrem zimného športovania, ktorú zbožňujem. Tu sa dá perfektne vynosiť šatôčky, koľko sa chce a nemusí si kontrolovať na deravé očká pančúch. Ešte viac ti prezradím o výhodách tej balijskej klímy, pri každom bližšom zoznámke o svojich vekoch s domácimi, na prekvapenie vypadajú omnoho mladší ako sa mi zdá na prvé momenty pohľadu do tvári. Nepoznajú po európsky starosti, čo s vráskami na tvári. Tu opakom skoro ani nepoznajú tie starosti. U 30-ročných, jasné aj rátam s kvalitou životného štýlu, vyzerajú takých minimálnych na 17 ročných. To je sila, máme, čo im obdivovať o výhodách tropickej klímy na pokožku a na balijských génoch.
Ďalších 2 týždnov ubehlo ako voda, s mnohými zaujímavými momentmi. Počas jedenia oravskej slaninky,  salámy a klobásky mi doma v Európe nikdy nechutili, vždy som si nechávala klobásy otcovi a teraz na Bali, ako mi strašne chutili. Podarilo sa mi akosi zrazu ešte viac super namaľovať obrazy na veľkom plátne, keď časom márne snažím odstrániť na povrchné vnímanie balijského sveta. Jasné, budem maľovať, že som Európankou. V škole som dostala zaujímavé komentáre na zamyslenie vnímania v dvoch rozdielnych krajín. Vraj podľa nich maľujem s prílišnými žiarivými farbami a vnímajú na profesionálnych umelcov z Európy, že sú ich obrazy v tmavých farbách. Je tu extrémny opak využívania prostriedkov zobrazovania, oni používajú tmavé farby a ja ako Európanka hmýrim obrazmi extázami farieb. Namaľovala som mantu, lebo som videla pod vodou na vlastné oči a oni, prečo nie veľkú rybu. Oni vôbec nepotápajú a majú všade ihneď príležitosti pre nádherné pozorovanie pod morom. Ako my využívame potápanie, míname veľkého času a vzdialenosti pre tie nasýtenie podmorských zážitkov. Batika ma akosi začala baviť, pokročilo sa to ďalej, keď som si namáčala žltou farbou, nie je to ako u vás namáčanie farieb v hrnci. Viac o tom napíšem v novej kapitole.
Zavítala som si náhody osudu ešte pred oslavou mojich menín, že som si využila stretnutie balijskej rodiny, pre ich uľahčenie starosti a dodať nádej, ako naučiť komunikovať. Majú 2-ročného chlapčeka s 80% stratou sluchu. Je to aj na zamyslenie, ako tu vyzerá bez komunity nepočujúcich s posunkovou rečou oproti u nás s panujúcimi veľkými myšlienkovými rozdielmi, či učiť rozprávať alebo posunkovať. Dokonca tu nemajú špecialistov logopedistov, či odborníkov pre odstránenie poruchy reči. Majú tu úplne iné problémy ako u nás, máme od nich, čo veľa naučiť. Napríklad s výchovou kľudných a anjelskych šťastných detí,  úžasnej rodinnej spolupatričnosti a vnútornej sily Balijčanov, že tu nie je žiadna kriminalita.
Oslava mojich menín ma mimoriadne prekvapila, no napriek s nesmiernym rozdielnym vnímaním nášho bytia, pripadalo mi na akési Vianoce. Stôl s kopou zabalených darčekov. To boli samé balijské plodiny pre botaniku a na ochutnávanie. Dračie ovocie, hrozno, kešu...a nakoniec neočakávaný luxusný darček vo veľkosti detského cukríka, od ktorého som dostala akože bez hodnoty. No nech čas ukáže, či má hodnotu alebo nie. Bez hodnoty by ani neexistoval vzťah medzi mužom a ženy v pozemskom svete.