Bali 08/09

Azda to je náš posledný príspevok. Ako štipendium Darmasiswy pre zameranie batiky bolo to na úrovni pod nulou, (ani doteraz neviem nájsť dôvod, či je chybou školy alebo ministerstva školstva zamerané pre štúdium zahraničných študentov z Jakarty), ale dokázali sme toto prekročiť skúsenosti a cibriť zručnosti umenia batiky pomocou súkromných hodín v manufaktúrach batiky alebo od nápomocných študentov. Všeobecne to vnímame, ako domáci si nesmierne strážia tajomstvá obsahu materiálov pre prácu batiky. Tvrdia, že nikde  vo svete materiály nevydržia v iných podmienkach, ako je tu- teplo a vlhko.
Mnohí laikovia, ktorí si myslia nad pojmom batiky, akože farbenie oblečení ako nosia hipísovia.  Sú aj rôzne druhy prejavov zobrazenia batiky, od vnímania hipísov až do vysokej úrovni vnímania z inšpirácie z motívov kolonistov, silne a uchvatne preštylizované tvary ornamentov do logického labyrinta a ďaľšie aj motívy prírody, ktoré sa pri zobrazení batiky odrážajú „výtvarné“ myšlienky hlbokej lásky k prírode a silnej úcty k stvoreniu kozmosu.

Aké sú tu druhy techník práce batiky? Podarilo sa mi časom preskákať na jednom mieste na inom mieste preskúšať rôzne techniky:

• Pokričením látky do namáčania farby sa zmenia na fľaky na rôznych miestach.
• Nanášanie vosku, vytváranie základných obrysových tvarov z vosku s pomôckou tzv. canting (rúčka z bambusu al. z dreva a na spičke má malú medenú misku s rúrkou, kam sa tečie  roztopený vosk do látky).
• Komerčným a rýchlejším prístupom robia pečiatkovanie vzorov kovovej pečiatky, namáča sa tiež s horúcim voskom.

Farbia sa s práškami pigmentov umelých alebo prírodných. Väčšinou si umelo farbia látky, má širšiu škálu odtieňov farieb, nepotrebuje vôbec čas trpezlivosti, kým sa farbia, iba rovno do vedra alebo s jednoduchým valcom a má lepšiu trvanlivosť farby ako u prírodných farieb. Našťastie, že som mala možnosť vidieť s farbením látok prírodných práškov. Viac práce si robí indonézske slnko, časom na slniečku namáčanej látky  určitých odporúčaných práškov a sódy sa zmení na farbu a na konci si robia akúsi alchýmiu práškov a zelatín, aby zafarbená látka bola trvanlivá. Jój spomínam si, ako som sa zľakla, keď na začiatku zo slniečka sa zmenilo na fialovú farbu a zázrakom pomocou alchýmie na želanú zelenú. Však je už teraz málo prírodných farieb, zaberá to veľa času a je už málo flóry vytvoriacich pigmentov pre látky. Sú iba tri základné prírodné farby batiky- ružová, modrá a žltá. Na konci si dávajú von vosk z látok s horúcou, až vriacou vodou.
Existujú aj pravé a nepravé batiky. Na nepravých batikách sú vytlačené vzory iba navrh, ale na spodok nie sú jasno označené vzory, to robia strojom a strojom si farbia.  Darí sa aj v umelých látok, ako je satén, iné slikónové látky.

V pravých batikách je vidieť jasno na obidvoch stranách látky, aj platí to vnímaní nepravidelných tvarov ťahu čiarov. Mimoriadne zruční batikári to vedia spraviť, že to nie je vidieť  na nepravidelnosť.  Záleží od druhy látok. Robia to na prírodných tvrdých až jemných bavlnených a v hodvábných látok.
Na vlastnú prácu batiky som naozaj hrdá a vnímam to s úsmevom, avšak je to ďaleko od zobrazenia batiky vysokej úrovni. Podarilo sa mi v dosť krátkom čase-iba rok, nazbierať toľko zručností a skúseností rôznych techník batík. Na začiatku som tak natrápila nad tajnoskárskym správaním batikárov a mali sme strašne málo informácií, nechala som priebehnúť čas, ako sa to dalo. V jednej chvíli kukania domáceho kina filmu Parfumu mi tak pomohlo nájsť na riešenie o zručností batiky, že jediným riešeným bolo iba pomôcť viac ňuchať vône kvality rôznych voskov na určitý druh látok. To mi bolo v tom vhod, že je treba pri nazbieraní skúseností použiť vlastné všetky zmysly, čo máme dané. Našťastie, že to nebolo neskoro a aj avšak si verím, že to nie je nikdy neskoro pozrieť fotky na moje batiky.:-)

Pravda je taká, že o povrchu mesiaca toho vieme ďaleko viac než o dne
vlastných oceánov. Objavovanie sveta pod hladinou je vstupovanie do
nového vesmíru. Začalo sa to šnorchlovaním - nesmelým nazretím, akoby
cez sklíčko ďalekohľadu, do explózie života plného farieb a
nezvyčajných tvarov korálového útesu. Mala som šťastie, že práve vtedy
panovali úplne ideálne podmienky a voda bola úplne priezračná.

 Zvedavosť ma však hnala ďalej - a najmä hlbšie. Výstroj pre rekreačné
potápanie je oproti kozmonautskej síce jednoduchšia, no na druhej
strane človek nie je úplne izolovaný od prostredia a všetko cíti na
vlastnej koži (aj zzzimu). Úcta nad krásou novej dimenzie, ktorú
ľudstvo začalo objavovať vlastne len nedávno vniesla nový námet do
mojej tvorby.

 Verím, že plátna z modrého vesmíru nadchnú všetkých suchozemcov.

Cesta k vlastnému wayangu bola dlhá. Miestnym študentom trvá štúdium wayangu dva roky a ešte jeden rok treba počítať na dva semestre strávené štúdiom a kreslením ornamentov, ktoré predstavujú základ a úvod k všetkým druhom balijského výtvarného umenia. Stihnúť toto všetko za dva semestre, navyše značne skrátené vyše mesiac dlhým štrajkom a potom nedbalou dochádzkou vyučujúcich bolo veľmi náročné – našťastie sa podarilo získať súkromného učiteľa. Spočiatku si účtoval peniaze, ale keď objavil skutočné zapálenie a talent, začali byť konzultácie zadarmo. Popri štúdiu wayangu som sa nenaučila len novú výtvarnú techniku, ale postupne som získala hlboké vedomosti o balijskom náboženstve, histórii a kultúre. Bolo to veľmi obohacujúce a hlboké – pre toho, kto chce kresliť wayang ani iná cesta neexistuje. Nedá sa to robiť bez toho, aby ste rozumeli tomu, čo kreslíte a čo tým vyjadrujete.

Samotné plátno je len vrchol ľadovca postaveného na množstve skíc i teoretického štúdia. Trvalo to vyše tri mesiace dokončiť len túto jednu maľbu a za ten čas boli základné tvary prekreslené a obkreslené najmenej šesťkrát a farba nanesená v troch až piatich vrstvách. Niektoré vrcholné diela majú až 15 vrstiev farby a trvá roky kým ich dokončia. Naproti tomu cetky pre turistov, ktorých zaujíma len to, akú výhodnú cenu sa im podarí zjednať, nemajú ani tri vrstvy a sú kreslené rýchlym a nepresným ťahom. Turistov a obchodníkov nezaujíma, že umelci sú neraz ochotní predať svoje dielo aj pod cenu farieb a plátna iba preto, že ich rodina nemá práve čo jesť. Sú hrdí na to, ako výhodne nakúpili.

Na obraze je výjav z Rámajány, príbehu ospevujúceho hrdinské činy Rámy, vtelenia boha Višnu, počas jeho nespravodlivého vyhnanstva a pri snahe o záchranu jeho ženy, ktorú uniesol zlý kráľ démonov do svojho sídla na ostrov pokladov (ktorý predtým ukradol) uprostred mora. Na hinduistických eposoch je zaujímavé, že nikto, ani vtelený boh nie je dokonalý a robí ľudské chyby. Ja som svoj obraz nazvala Sítajána – pretože opisuje vytrvalosť, vernosť, pokoru a poslušnosť Rámovej ženy Síty. Verne nasleduje svojho muža z paláca do chudoby a dlhého vyhnanstva uprostred džungle. Tam však podľahne čaru zlatého jeleňa, ktorý je však len premenený démon a poprosí Rámu, aby ho pre ňu ulovil – 1. obraz. Za toto svoje pochybenie zaplatí únosom – príde si pre ňu sám kráľ démonov a na rok ju uväzní na svojom ostrove – 2. obraz. Síta verne čaká a povzbudzuje svojho manžela, ktorý ju po dlhom a namáhavom boji, v ktorom porazí jej únoscu, oslobodí. Miesto zvítania sa však potom zachová chladne a obviní ju z nevery, keďže rok žila v cudzom dome. Rozžialená Síta si nechá navŕšiť pohrebnú hranicu a vstúpi do ohňa – sám Brahma však poprosí boha ohňa, aby jej neublížil a Síta vyjde z plameňov zdravá – 3. obraz. Ráma ju po tejto skúške prijme a žijú spolu, až pokým Síta neotehotnie. Potom sa Ráma dozvie, že medzi ľuďmi sa šíria klebety, že bol k nej veľmi milostivý, keď ju prijal po tom, čo rok žila v inom dome. Ráma chce dať ľuďom príklad spravodlivosti a tehotnú Sítu posiela do vyhnanstva, navyše tak, že ona o tom do poslednej chvíle ani nevie. Jeho brat ju odvedie na miesta, kde predtým žili vo vyhnanstve a nechá ju opustenú na brehu rieky. Našťastie ju nájdu synovia pustovníka Valmíkiho,  ktorý Sítu pozná a prijme ju k sebe – 4. obraz. Síta potom sama vo vyhnanstve vychová dvojčatá, ktoré sa na prahu dospelosti vrátia na kráľovský dvor a zaspievajú Rámovi pieseň o ňom samom – Rámajánu. Ráma si dá zavolať Sítu, ich stretnutie je však krátke – Síta povie, že ak mu vždy bola verná a ak sa nespreneverila ani jedinou myšlienkou, nech ju pohltí matka zem – a tak sa aj vzápätí stane a Síta pred očami smutného Rámu na zlatom tróne zostúpi do zeme.

Tieto posledné časti Rámajány, najmä vyhnanie tehotnej Síty, vôbec nepatria medzi populárne či často zobrazované. Bali je veľmi patriarchálna spoločnosť a má tendenciu idealizovať Rámu, i keď vzor Síty ako vernej manželky si tiež veľmi váži, predsa len nie je až taká dôležitá ako Ráma. Preto nazvať a vystaviť obraz Sítajána bolo odvážne a vyvolalo veľa otázok profesorov – rozhodne si ako „prvý wayang“ predstavovali niečo konvenčnejšie. Preto je na plátne možno trochu nadbytočný (ale technicky mimoriadne podarený) obraz únosu a naopak zatiaľ chýba posledný, piaty obraz v ktorom Síta vstupuje do zeme. Dôležité je ale slovo zatiaľ.

Diskusie o obsahu nakoniec ukončila práve prepracovanosť a vysoká kvalita, s ktorou sa poradilo plátno dokončiť a ktorá sa vyrovnala aj najlepším wayangom zhotoveným na škole. 

Prví balijskí maliari čerpali inšpirácie z tieňového divadla wayang kulit a na svojich plátnach reprodukovali plošné figúrky alebo ilustrovali epizódy z náboženských a historických eposov. Tento štýl sa volá wayang klasik alebo wayang kamasan (podľa dediny, v ktorej sa tento štýl rozvíja). Dodnes veľmi obľúbený a prakticky predpísaný pre všetky náboženské účely.

Najlepšie možno wayang klasik prirovnať k ikonám a ikonopisectvu z východných cirkví. Obrázok vždy vyjadruje príbeh – výjav z epososu Rámajána, alebo ešte častejšie omnoho rozsiahlejšieho diela Mahábharáty (obe patria k základným textom hinduistického učenia). Tiež tu platia presne definované pravidlá – tvar, umiestnenie postáv, oblečenie, šperky, dokonca i tvar úst a očí – to všetko má nie len predpísanú formu, ale súčasne nesie mnoho významov. Tak napríklad o povahe postavy vypovedá aj veľkosť brucha – žiadne, mierne, prevísajúce, gigantické. Nejde o vyjadrenie miery obezity, ale napríklad postava s veľkým bruchom môže znamenať, že človek má komickú povahu a silný zmysel pre (zavše uštipačný) humor. Nejde teda len o delenie na dobrých a zlých – to sa v základnej forme deje tým, či je postava vľavo a díva sa doprava alebo naopak. Sú tu aj dobrí, ktorí sa ale nechajú zviesť a občas paktujú so zlými či zlí, ktorí by zúfalo chceli byť dobrí, ale vždy pri tej snahe niečo spackajú. V zásade dobrá postava môže byť náladová, obhrublá či niekedy až príliš ľahostajná a zasnívaná – oči, ústa, fúzy, brucho, hruď, zuby (zuby sú asi najdôležitejší rozlišovací znak) a samozrejme postoj dokážu vyjadriť aj tie najjemnejšie odtienky ľudskej povahy či momentálnej nálady. Umelec tak dostáva do rúk nie sadu prísnych pravidiel, ale rozsiahle množstvo vyjadrovacích prostriedkov, z ktorých môže vyskladať postavy a situácie presne podľa svojich predstáv.

Samozrejme, že na pochopenie wayangových obrazov treba tieto pravidlá aspoň približne poznať. A možno by ste boli prekvapení, že aj mnoho samotných Balijčanov sa v nich často stráca – príslušnosť ku kaste síce dnes už možno nie je v priamej súvislosti s bohatstvom a spoločenským postavením, ale rozhodne ju možno veľmi jasne vidieť v miere náboženského vzdelania. Brahman vám wayangový obrázok popíše dokonale, ostatní však môžu mať problém aj s identifikáciou základných postáv – nieto ešte s „čítaním“ ich vlastností či aktuálnych zámerov vo vzťahu k zobrazenému deju.

Wayangové obrazy sú plné postáv a deja – nepoužíva sa žiadna farba na zamaľovanie pozadia. Jednoduché pravidlo hovorí, že čím viac postáv a akcie, tým lepší wayang. Všetko treba „zaplniť“. Osoby sú zachytené v trojštvrťovom profile (takže je vždy vidno minimálne dve oči) v strnulom postoji určeného pravidlami a hierarchiou. V mnohom pripomínajú oveľa staršie egyptské reliéfne maľby. Balijčania však na rozdiel od nich nepoužili kameň a keďže vlhké tropické podnebie sa s tradičnými materiálmi vôbec nemazná, najstaršie dochované wayangové maľby nemajú ani 200 rokov. Pôvodne sa používali výlučne prírodné farby (okrová žltá, červená, čierna a biela). Tajomstvo ich výroby sa síce zachovalo, no napríklad rastlinu z ktorej sa vyrábala kvalitná žltá už na Bali nájdete len veľmi ťažko. Holanďania priniesli do wayangu nové farby – zelenú a modrú. Či už prírodné alebo akrylové farby, miešajú sa vždy do tlmených odtieňov, aby obraz získal historický nádych.

Konzervácia či reštaurovanie je na Bali takmer neznámy pojem – oveľa bežnejší postup spočíva v tom, že sa veci nechajú rozpadnúť a potom postavia či vyrobia nanovo. Pre miestnych ľudí to predstavuje prirodzený kolobeh – tradície sa snažia uchovávať v ich živej, nie konzervovanej podobe. To sa týka aj wayangových obrazov (ďalším príkladom je napríklad prepisovanie zvitkov písaných na listoch lontarovej palmy, ktoré majú životnosť približne 50-70 rokov). Najstaršie z nich sa začali objavovať pri výzdobách chrámov a chrámových budov od 17. storočia. Za najstaršiu dochovanú a zároveň najvýznamnejšiu pamiatku sa považuje výzdoba stropu v otvorenom balé – pódiu kráľovského paláca v Klungkungu. Okrem toho, že do nej muselo zatekať, stojí ničím nechránená na rohu najfrekventovanejšej križovatky v meste. V minulosti miesto slúžilo na najdôležitejšie rozhodnutia v oblasti práva – súd sa však odohrával bez prítomnosti obvineného, vodiť zločincov do kráľovského paláca nebolo vo zvyku. Druhou funkciou bolo to, že v ňom princ sedával a díval sa cez križovatku na dievčatá prichádzajúce na trh. Zavše pokynul svojmu pobočníkovi a dievča na niekoľko mesiacov „záhadne zmizlo“, aby sa vzápätí objavilo ako nová manželka a rozšírila kráľovský hárem.

Hoci motív a niektoré z panelov 7 stupňového stropu majú 200 rokov, väčšinu už bolo treba vymeniť. A čím mladšia práca, zhodujú sa odborníci, tým nižšia kvalita – tempo života sa zrýchľuje a ani dnešní majstri už nemajú čas mesiace či roky drepieť nad jediným plátnom – ak chcú jesť. Mali sme možnosť navštíviť žijúcu legendu a najuznávanejšieho umelca z Kamasanu. V malej galérii sme popri hŕstke obrazov našli množstvo medzinárodných ocenení a album plný fotografií z výstav či prezidentských návštev. Dom i dielňa však boli rovnako skromné ako všetky ostatné a samotný umelec ležal v ošumelých šatách a roztrhaných ponožkách (skôr by sa dalo povedať že mal obuté pozošívané diery než ponožky) a na schodíkoch a na priedomí si vyhrieval chorobou zmorené telo. V miske mal hŕstku ryže a v hrnčeku akýsi hustý nápoj. Napriek tomu nás však vo svojom dome s úsmevom privítal a živo sa o nás zaujímal. Spoločnosť mu robili dve staršie ženy, z ktorých jedna nás ochotne previedla galériou a ponúkla vodou a orieškami. Táto návšteva vo mne zanechala veľmi silný dojem a dlho som o nej premýšľala.

V mojom prejave v maľovaní znamená viac techník a námetov to isté, ako
by som spoznala a vedela hovoriť viacerými cudzími jazykmi. Tieto
bábiky wayangu golek sa používajú pri predstavení z ostrova Jávy.
Väčšinou sa pri nich rozprávajú príbehy z doby mocnej Majapahitskej
ríše ktorá prenikla aj na Bali a znamenala reformu hinduizmu, aj keď
to ešte stále bol hinduizmus a nie ako dnes islam.
 
Hoci aj tu televízia a kiná zmenili život aj tých najchudobnejších
ľudí, popularita wayangového divadla je neporovnateľne vyššia ako
bábkové divadlo u nás (viac o wayangu je aj v staršom príspevku o
predstavení na Bali, pozrite si ho). Doteraz tieto bábiky pri hraní
priťahujú vlastne všetkých z dediny či banjaru. Kvalitný bábkar vie
dodať postavám vtip, okrem silného morálneho príbehu, aj wayang aj
dôležitým spravodajstvom o aktuálnom dianí i zdrojom noviniek a
paródiou klebiet na ktorých sa všetci schuti nahlas smejú. Wayang
golek mi prirástol k srdcu. Dokáže osloviť všetky generácie súčasne -
deti, dospelých a čuduj sa svete aj pubertiakov (ktorí sa pod rúškom
tmy v dave môžu pokojne venovať nenápadnému flirtovaniu, na ktoré
nemajú vždy takú skvelú príležitosť - tou ďalšou sú už len ceremónie
do hlbokej noci).

Robila som (ale aj stále robím) množstvo skíc balijských tancov. To,
čo uvidíte vo fotogalérii sú 6 najsuper vypracovanejšie skice.
Láka ma druh choreografie 2 tanečnice v spoločnom rytme pohybu,
navzájom prepletených do špirálovitého tvaru, ktorý vyvoláva harmóniu
a vyváženosť dvojice. Vychutnajte si spoločne na nich inakosť
vypracovaných tanečných kostýmov, až sa na nich dá strašne dobre
pokochať. :-)

Ahojte,

 posielam vám prvú časť obrázkov z výstavy, ktoré som pre vás
pripravila. Táto sa volá Tanečníci a sú to moje plátna balijského
tanca. Dúfam, že sa vám budú páčiť!

Posunuli o jeden deň skôr s otvorením vernisáže, ako sme to dozvedeli
pred 4 dňami. Bolo to 23. júla o 10 hodine.
V hlave mi víria priebeh spomienkových okamihov, ako to všetko
prebehlo a ani jeden po otvorení výstavy neviem sa z toho dostať z
kože do normálu. Možno už včera o nás premietali v televízií  (však tu
žijeme bez televízie) a už novinári dali zalarmovať článok do tlače.
Spôsob prípravy a inštalácie v Indonézii odrazilo sa vyšším poznaním
ukážky stupni logiky, organizovania, mentality a temperamentu. By som
vám jednoducho charakterizovala, aké to bolo nesmierne šialené a večný
zápas kontroly so časom kvôli stíhaniu nekonečnej práci wayangu,  za
kopu šťastia pre zopár nečakaných nápomocných 2 ľudí, ktorí pomohli s
prípravou inštalácie v dosť veľkej miestnosti a za úžasný vysoký výkon
manageru v Milanovej logike za nesmierne krátky čas dokončiť
inštaláciu. Obraz wayangu bol zarámovaný hodinu pred vernisážom.
Pripomínal mi ako boj o holý život, no však nebolo až také ružové s
toľkými nedorozumeniami zložitej komunikácie manageru a na vnímanie
štýlu. Proste nedokážem všetko naraz vstrebávať na emocionálne
prejavy, iba som sa sústredila činom do reality, aby bolo dokončené.
Otvorili výstavu v netradičnom štýle v mojom vnímaní. Indonézania majú
v povahe robiť v emocionálnom a vo  veľkolepom štýle. Veľmi dobre sa
vyznajú vo všetkých prejavoch umenia, ale akosi evolučným vývojom
nenarástli bunky logiky a postupného poriadku organizovania a
manageru, robia na poslednú chvíľku, ale predtým sme mali informáciu,
že bude výstava a dlho sa nevedelo, v akom termíne to bude. Nad tým
sme museli niekoľkokrát prehadzovať termíny odchodu na Slovensko.
Otváral výstavu rektor a podpísal do veľkého bieleho plátna a postupne
si všetci najprv z vyššieho postavenia školy a na konci študenti
podpisovali, tiež s Milanom sme podpisovali tesne po rektora, akože
dôležitý bod toho otvorenia tej výstavy. Zvláštne mi bolo, že pršalo,
keďže tu máme stále krásne počasie, sem-tam si zaprší pre osvieženie.
Na našu obrovskú radosť sa na mojej miestnosti sa zaplnilo veľa ľudí a
podávali nám znaky, ako sa nám vydarila. No prekvapilo ma to, že ani
neboli náznaky kritiky, na akom som zvyknutá v bývalej VŠVU.
Postupne si uvidíte galériu mojich tvorieb.
Prajem vám príjemné zážitky pri prehliadke mojej tvorby.
Barb

 http://picasaweb.google.com/barbpaul/KralovskaVystavaNaBali

Tento príspevok by som chcela podeliť s vami o zážitkoch z 3 mesiacoch ticha pre blog. By bola veľká škoda pre mňa a pre vás, keby som vôbec o tom nepísala.

Na západe susedí s Bali ostrov Jáva, priemyselne najproduktívnejšia časť Indonézie, ktorý je veľký asi ako Československo. Nežijú tam takmer žiadny hinduisti, ale všetci sú tam moslimovia. Obdivujem moslimov za ich pestovanie sebadisciplíny a silné vnímanie umenia, vysokej úrovni ornamentov a kaligrafie, na druhej strane ale žiaľ dokážu byť nesmierne zlí k životnému prostrediu – žiadna úcta k zeleni. Moje zážitky z Jávy sú také, že je strašne špinavá a nepoznajú tu smetné koše ani recyklovanie odpadkov. Aj neúcta niektorých moslimských krajín k ženám. Keďže sa stretávame s hlukom indonézskej politiky Indonézie a Malajzie. Jedna modelka sa vydala za princa Malajzie – moslima. Po roku od svadby modelka utiekla k mame do Indonézie kvôli tomu, že ju týral a bol násilnícky v súkromí. Už predtým mali obe krajiny napäté vzťahy a dramatický útek, do ktorého sa angažovali aj tajné služby im veľmi neprospel. Začínam vnímať, že moslimovia tu sú iní oproti tým z Arábie. Tí považujú Indonézskych moslimov za rúhačov, lebo tu sú takí milí a priateľskí a radi sprevádzajú turistov.

Jedného dňa sme neočakávanie dostali ponuku, aby sme sprevádzali turistov z Česka na Jávu na aktívnu sopku Iljen, kde sa ešte aj dnes ťaží síra primitívnym spôsobom. Cesta okolo Bali mikrobusom a večer polhodinová plavba trajektom. Všade platia úplne iné pravidlá bezpečnosti. U nás máme všetko označené samými tabuľkami, ako chrániť svoju bezpečnosť, telefónne búdky s núdzovými telefónmi pri ceste, hasiace prístroje alebo červené tlačidlá požiaru v budovách. Tu v Indonézii sa človek musí ochrániť pred všetkým sám a pômože mu jedine zdravý rozum – každý nesie riziko a zodpovednosť sám za seba. Kto má lepšiu karmu a pomoc od druhých, tomu sa nič nestane (aspoň tak sa na to pozerajú miestni) – alebo kto má viac peňazí, ten si môže zachrániť život. Tu žijú Balijčania familiárne a navzájom si pomáhajú aj vo vzdialených rodinách. Nepoznajú západnú pliagu – nenávisť medzi svokrami. Majú pravidlá podľa titulu podľa zamestnania a kasty, ktoré zdedili po svojich predkoch a podľa darov božstva, ktoré dostali v tomto živote. Keď sa koná tradičný veľkolepý pohreb – kremácia pri ktorej sa päť metrovými plameňometmi spáli nie len telo nebožtíka, ale aj drevený býk na ktorom leží, spolu s niekoľkými ďalšími zosnulými, ktorí nemali dosť peňazí na vlastnú kremáciu, darmo by ste popri tisícovej procesii hľadali požiarnicke auto či sanitku. Myslieť dopredu akosi nie je v móde (a nikto na to ani nedá peniaze). Napokon, musela by to byť veľmi bohatá smútiaca rodina, aby si tú sanitku vôbec mohli dovoliť použiť.

Na našej ceste okolo Bali sme videli aj do tla (alebo lepšie povedané až na oceľ) zhorené auto, ktoré prevážalo potápačské fľaše. Tie samé o sebe nehoria ani nevybuchujú, ale v boji o prežitie sa aj niektoré potápačské centrá snažia speňažiť všetko – a tak miesto toho, aby fľaše ktoré neprejdú testami zlikvidovali, predajú ich domácim, ktorí do nich potom napumpujú plyny na zváranie – napríklad čistý kyslík, a ten už vybuchuje veľmi rád.

Na trajekte boli deti, ktoré rady skákali z najvyššieho poschodia do prístavnej vody (za peniaze) a nikto im v tom nebránil – tu je naozaj trochu iné vnímanie bezpečnostných predpisov ako v Európe. Aké ale boli nezbedne šťastné tie deti.

Ihneď po výstupe na Jávanskej zemi sme na jednu noc spali v hoteli. Indonézania majú v duchu veľké majstrovstvo v organizovaní infraštruktúry hoteliérstva. Ponúkajú veľmi rôzne úrovne, no vždy sa snažia o serióznosť. V hoteloch pre domácich hrozilo, že by sme sa prilepili o steny (alebo o nábytok, keby tam nejaký bol) a tak sme zamierili do najluxusnejšieho hotela. Aj v ňom ale teplú vodu mali len tie „prémiové izby“. Za príplatok označovaný ako „EXTRA BAD“ ste dostali, nečakane, tretiu posteľ – úroveň miestnej angličtiny je často veľmi zábavná. Napriek neskorému príchodu nám na izby prinesli pohotový welcome drink (čaj alebo kávu, aby ste si nemysleli) a opustená hotelová reštaurácia sa rozsvietila svetlom nádeje, že človek nepôjde spať hladný. Balíčky s raňajkami na šiestu ráno objednané o polnoci zobral hotelový personál s takým allah-rovným kľudom, že nikto neveril, že ich naozaj pripravia. Ale čakali na nás, hoci kvôli tomu, že sme si zabudli uvedomiť časový posun, sme si ich vyzdvihli a na cestu vyrazili už o piatej.

O ceste na sopku sa, nie celkom bezdôvodne, v sprievodcovi píše, že je zjazdná terénnymi štvorkolkami. Lenže balijský šofér autobusu turistického sprievodcu v živote nevidel a keď ho už uvidel, aj tak si myslel svoje a my sme radšej nemysleli, ale sme sa vpredu ticho modlili, aby sa náš autobus premenil na zubačku s terénnymi kolesami. V príkrom kopci, uprostred kávovníkovej plantáže, ktorá sa vynorila z pralesa, sme si urobili krátku pauzu na fantastický východ slnka (kuk foto).

Taká inakota v tej zemi. Veru, bolo nám zima, a bolo ráno len príjemných 10°-15°C, no, už som proste po pobyte tu rozmaznaná do teplúčka. (Dalo by sa skôr povedať, že nám vzduch zamŕzal v pľúcach, oči slzili a Miťo trpko ľutoval, že si nevzal rukavice – ja som svoje našla zabudnuté v turistikách – našťastie!)

Tak sme makali hore s turistikami sviežou prechádzkou, obklopoval nás len podobný ako u nás, ale boli v ňom iné stromy. Sem-tam po okrajoch cesty boli roztrúsené košíky so žltým nákladom, ktoré tu iste nenechali Červené čiapočky ale skôr nejakí trolkovia. Síra v nich trochu pripomínala starý polystyrén – avšak len dovtedy, kým sme sa košíček nepokúsili nadvihnúť. Postupne v nás rástla zvedavosť, ako to s tou ťažbou síry vlastne je. Čudovali sme sa domácim, ktorí okolo nás pobehovali v šľapkách či naboso, prečo nemajú poriadnu obuv. Ale tu akosi pracovné a ochranné pomôcky nie sú v móde (to sa týka aj zdravotného poistenia, sociálneho poistenia či dovolenky). O niečo vyššie sme narazili na skupinku banníkov – koníkov so žltým nákladom v dvojitých košíkoch na bambusovej tyči. Práve si vážili svoj náklad. Vtedy nám vystúpili zimomriavky veľkého súcitu s večne sa usmievajúcimi banníkmi-koníkmi, ako nosia hore a dolu dvojhodinovou cestou náklad od 60 do 100 kíl na jednom pleci. A to sme ešte nevedeli, že predtým ho musia po ostrých schodoch vydriapať zo samého hrdla pekelnej sopky. Prečo si nepomáhajú ozajstnými koníkmi, ale samy chodia iba z starých žabkách a nemajú žiadne vybavenie, ani rukavice, žiadnu ochranu na mozoľmi posiate plecia a na ochranu pľúc pred sírnou parou si len nacpú do úst šatku alebo vlastné tričko.

Ak si vládzu slušne naložiť a ak zvládnu schody zo sírneho pekla a potom dvojhodinový trek hore a dolu dva razy za deň, a ak to všetko za mesiac zopakujú 31 krát, môžu si priniesť domov až 4000 korún. Ak… a ešte zničené kolená, chrbticu, lopatky a krk posiate mozoľmi a hrbmi, ktoré by sa pokojne dali osedlať sedlom na poníka. Keď sa práve nedusia žltým dymom pramenitej síry, majú v ústach lacné klinčekové cigarety s takým obsahom dechtu, ktorý je u nás už dávno postavený mimo zákon. To všetko v rezkom pokluse s takmer stokilami na pleci. Obyčajným krokom by sa dva razy za deň nestihli otočiť. Snímky ich pľúc musia fascinovať nejedného študenta medicíny.

V kľukatom úbočí cestou na vrchol krátera, kde človeka obklopuje už len neživá príroda, sme si vyskúšali (presne na tak dlho, kým sa podarilo urobiť aspoň jednu fotku), aké je to byť nosičom síry. Náklad už museli Miťovi pomáhať skladať dvaja baníci-koníci – a vypýtali si za toto vykúpenie celkom slušné výpalné. Dole v kráteri sa jagalo teplé tyrkysové jazero a z jednej strany neprestajne stúpal hustý žltý dym – bol to majestátny pohľad plný nezvyčajných farieb. Človek sa vôbec necítil ako na Zemi.

Zvedavosť zvíťazila a vybrali sme sa strmými schodíkmi a úzkou cestičkou dolu ku miestu, kde vyvierala síra – nebola to žiadna krátka prechádzka a najviac nám bolo ľúto, že vlastne iba zavadziame baníkom, ktorí mali so svojim nákladom čo robiť aj bez toho, aby museli obchádzať a čakať na ťarbavých turistov. Ale všetko to niesli s úsmevom a neúnavne ale zdvorilo si od každého, koho stretli pýtali cigarety alebo drobné. Neobťažujúco, ale tak zvoľna, konverzačne. Vďační boli úplne za všetko – cestou späť sme rozdali ušetrené jedlo do posledného keksíka – so všetkým sa okamžite medzi sebou delili.

Dole, v samotnom pekle baníci zachytávajú horúcu paru a pomocou dlhých rúriek a starých sudov ju kondenzujú na pevnú síru. So šatkou okolo úst. Pri zostupe sa zrazu otočil vietor a sírny mrak zrazu zmenil smer akoby nás chcel objať. Ledva sa mi z toho objatia podarilo utiecť a Miťo o pár odvážlivcov pokračovali ďalej dolu. V tej chvíli som sa nadýchala sírnej pary a nedalo sa ísť viac hore – akoby som v tele stratila energiu. Hrdlo sa náhle vysušilo, aj oči a pokožka od sucha zvráskavela. To bola sila, keď som si uvedomila, koľko muselo byť zla v sírnom granáte, ktorý používali ako zbraň v 1. svetovej vojne. Trpezlivo som stúpala hore a musela som znášať objatie sírneho vetra. Keď som bola hore, žiaľ, nič nebolo vidno iba sírny mrak – Miťo a spol. boli ešte dole v objatí síry. Nemalo už zmysel veľmi dlho sa triasť od zimy a čakať na Miťa, tak som šla pomaličky dole a šťastne som našla miesto na sedenie. Zrazu ku mne pribehol Miťo a tváril sa, akoby našiel poklad. Mal strašný strach, kde som :-)

Cestou naspäť zo sopky sme prechádzali klinčekovými hájmi plnými bielych stromov. Za odmenu šťastného prežitia pekla sme si dopriali pri nakupovaní domáceho medu – bielej, okrovej a tmavej farby. Biely med má výborné účinky na ženské bolesti (fakt má silné účinky, malo by sa to ako liek vyvážať na západ). Farby medov sú spôsobené s prímesami rôznych korenín ako napríklad klinčeky.

V ranných chvíľach sa dlho neprezradilo, čo sa chystalo a čo
vybavovalo. Joj, akurát ma strašila migréna a rekordného počtu skorého
vstávania... otálanie, že tam nepôjdem, čo je tak dlho ticho a
neprezradia mi, čo bude a čo ma čaká ďalej... zrazu sa hralo Miťove
ranné divadielko diania celého dnešného dňa. To bola jasná odpoveď,
čo ma čaká ďalej. Ihneď skorý kolotoč prípravy a bác sme na motorke
spadli do kôpky pôdy na okrajoch cesty, náhodného zázrakového zmeny
smeru z jamy cesty a absolútne sa nám nič nestalo a zašpinili sme si
iba do polka tela balijskej čiernej pôdy. Jaj, aké sú tu balijské
asfaltky pre nich na najlepšom diaľnici. Veru, hocičo sa môže stať v
Indonézii, rozhodzuje sa z kozmosu zákony dobra a výkonu nášho žitia.
Ďalej pokračovala plavba na superrýchlej lodi s 12 mužmi , s 1
blondavou kočkou inštruktorkou Radkou a kapitána, atypicky
správajúceho Balijčana, kde si chránil hlavu so svojimi mozgovými a
miechovými bunkami počas jazdy lodi kvalitnou motorkárskou prilbou.
Tak bolo ďalej, kde sme ani netušili, čo bude ďalej, po dlhšej
vzdialenosti nesmierne pokojného mora sa premenilo na veľké vlny
stredného stupňa, akoby vzburil božstvo pred vstupom ostrova Nusa
Penidy, kde tam legendujú mýty ako večne nepokojného a vzbúrivého. Ľod
sa tak kolísala dopredu, dozadu, vzadu a vpredu a aj do skákania hore
a dole. Len pokoj, vyššia obozretnosť modlenia kapitánovi za silu
jazdy, žiadnu paniku a poslušnosti pokynov skúsených sme obišli ďalej
od veľkých vĺn. Premenili sme sa na vodákov a povinná kontrola
bezpečnosti bezchybného fungovania výstroja a ihneď počtom raz, dva,
tri a šup do vody kotrmelcami s výstrojmi. Mala som max. 210 barov
vzduchu Nitroxu 32% a prvé potápanie s novými počítačovými hodinkami.
Zo signálov posunky "O.K." sme ponorili max. hĺbky 12 m do neutrálneho
vztlaku, zo slabej viditelnosti si márne čistíme a zaostrujeme oči zo
čakania na zjavenia mantovej ríše. Voda mala 25 stupňov, šúchala som
si do neoprénu od zimy, no chvíľku som závidela podaktorých vodákov
vlastniacich kvalitného zahrievajúceho neoprénu. Kuk z mláky hustej
vody jedna manta a ďalej 3 manty krásne presne po radu. Juj, aké boli
velikánske priemeru 2,5 až 3 metre. Skratka podmorské lietajúce UFO.
Stály stav neutrálneho vztlaku sa mi troška pošmyklo zo činu
dlhotrvajúceho kukania oblúkovitej prehliadky mantien, večne
kyvadlového stavu prúdu mora a veľkého množstva vodákov. Trocha sekúnd
neuvedomiac môjho vztlaku som vznášala a náhodou sa ma dotkla do nôh
tretia manta pri radovej prehliadke. Ako to vibrovalo novej dotykovej
energie, akoby tretia manta vedela, že mám narodky a moje číslo je
tri. :-)
Okamžite som si uvedomila na ten vzácny moment, rýchlo som sa otočila
do blízka na oči a na ústa manty. Juj, to bol krásny pohľad do úplneho
neznámeho okna jeho duše. Je však bezzubá, vyčnievajú biele vlnovité
dasná, len, aby ste vedeli, živí sa planktónmi. Nedalo sa viac
hodnotiť na nový stav šťastia. Úplne mi to stačilo. V mojom novom
potápačskom denníku je už 41. zápis.
To bol naozaj deň, že sme mali kopu šťastia pod morom, ale na suši
nie. Pokazili sa mi druhý raz potápačske okuliare na inom mieste. Ah,
moje 11-ročné kvalitné okuliare sa musí pochovať. Na návrat do domu
sme dostali defekt, bol riadny klinec v kolese. Večer už ďalej
nefungoval internet a nemali zmrzlinku so čokoládovou polevou, aký som
chcela. No, tieto nezdary sa mi nedarilo sklesnúť náladu a silu. Vďaka
neočakávaného okamihu dotyku tretieho človečieho manty.